Singapúrsky príbeh

Skvelý obchod

Singapúr má povesť štátu s najprísnejšie udržiavanou disciplínou. A napriek tomu vstup do Singapúru pre mňa začal tým, že mi na letisku z bočného vrecka tašky ukradli kazetu s balijským džezom. Zatiaľ jediná krádež, ktorá ma v živote postihla a akurát v Singapúre! Tiež som si nad východom z letiska prečítal veľký nápis upozorňujúci na trest smrti za vlastnenie drog. Taký istý trest smrti majú aj na Bali, v Indonézii, a predsa nám tam dvaja chlapci na ulici ponúkali marihuanu. Rozhodol som sa teda byť skeptický aj k varovaniu, že každý prejav čierneho obchodu sa v Singapúre tvrdo trestá. Už zakrátko po ubytovaní v centre mesta sa totiž prirútil niekto z našej turistickej výpravy, že kdesi poblízku predávajú na čierno, za lacný peniaz hodinky. Rozhodol som sa zachovať pokoj a rozvahu. Lenže čerti ako vieme trpia nespavosťou a ten, čo má na starosti cestovateľov, rád pracuje aj v nadčasoch...

Deň sme strávili vyčerpávajúcou prehliadkou mesta, kde nás presúvali z miesta na miesto naozaj ako na výrobnej linke turistických zážitkov. Na úvod nás viditeľne farebne onálepkovali, aby sme bežali aj po tom správnom turistickom páse. Podvečer patril obrovským supermarketom a ešte väčším nákupom. Jedna dáma z našej turistickej výpravy prepadla nákupnému ošiaľu natoľko, že si takmer odniesla dvojmetrový umelý vianočný stromček. Odradila ju až dobre mienená otázka, či si je istá, že sa s tým vianočným nákupom dostane vôbec do lietadla. Deň strávený v kolektívnom ošiali priam volal po osamelej večernej prechádzke. Tá ma odmenila poznaním, že ani mastné pokuty za odhadzovanie cigaretových ohorkov nechránia toto mesto pred občasnými dôkazmi pohrebísk fajčiarskej vášne priamo na ulici. Už som sa vracal do hotela, keď mi na rohu jedného supermarketu dvaja chalani ponúkli za lacný peniaz kúpu hodiniek značky Rolex. Bolo mi jasné, že ide o kópiu, ale povedzme si spolu s čertom čertovsky úprimne - kto to u nás pozná? Dobrodružstvo s kruto stíhaným singapúrskym čiernym obchodom sa ponúkalo a ja som nezaváhal.

Na moje prikývnutie sa mladíci otočili a viedli ma do podzemia supermarketu. Až potom, čo sme zabočili treťou uličkou podzemného labyrintu som pochopil, že toto nebol ten najlepší z mojich nápadov v živote. Supermarket už zatvárali. V podzemí mali všetky obchodíky stiahnuté rolety a my sme kráčali prázdnymi chodbami kamsi, kde by ma banda ostrých chlapcov mohla veľmi ľahko a rýchlo prešacovať. Hovoril by som o šťastí, ak by som zasa živý z tohto labyrintu vyšiel. Skôr, než som si stihol rozmyslieť možné obranné opatrenia (veľa sa mi ich naozaj neponúkalo), prišli sme k jedinému otvorenému obchodíku a mladíci ma hneď zatiahli do jeho zadnej miestnosti. Tu som s úľavou zbadal akéhosi anglického turistu. Aj jemu zjavne odľahlo. Rýchlo sme si vymenili šeptom zopár povzbudzujúcich slov (tiež sa nechal nalákať na lacné Rolex-ky) a už mi jeden z mladíkov niesol celú sadu hodiniek na výber. Pravdupovediac, v situácii v akej som sa ocitol, som nemal náladu na dlhé vyberanie. Zobral som prvý, len trochu slušnejší model, zjednal cenu, zaplatil, hodinky dal na ruku a hnal sa labyrintom späť na čerstvý vzduch. Len čo som bol vonku na ulici, vrátilo sa mi sebavedomie a do hotela som už prichádzal opäť ako svetobežník. Zastihol som našu malú výpravu akurát pri večeri a tak som sa hneď pochválil.

„Vy amatéri!“ pokrikoval som na nich o to bujarejšie, o čo väčší strach ma práve opúšťal, „Kúpiť lacno lacné hodinky, to vie každý. Ale kúpiť lacno drahé hodinky, to je umenie! Pozrite.“

Všetci sa pozreli a všetci tiež uznanlivo pokývali hlavou. Len jedna zvlášť nesympatická dáma (ktorá nerada cestuje, neznáša more a prežila s nami túto dovolenku pri mori len preto, že zájazd vyhrala zadarmo) sa dôkladnejšie prizrela a potom sa ma s úprimným údivom idiota opýtala, či toto sú tie slávne Rolex-ky, ktorých samonabíjanie funguje na princípe kinetickej energie pohybu ruky. Okamžite som prikývol a zahovoril to. Zasadol som k večeri, ale poznámka nesympatickej dámy ma provokovala. Že by som mal toľké šťastie a kúpil dokonca hodinky s najprogresívnejším systémom bez batérií?! Toľko šťastia naraz? Nenápadne som si pozrel hodinky pod stolom. Áno, pri pozornejšom pohľade tu niečo s príťažlivosťou zeme a ručičkami naozaj bolo - minútová ručička na mojich hodinkách sa totiž neomylne pohybovala vždy tam, kam som pohol rukou. Vôbec najradšej odvísala nevládne smerom k zemi, odkiaľ sa vytrvalo ale márne pokúšala v malých tikoch pohnúť vyššie.

Tie hodinky mám dodnes. Ale nechválim sa nimi.