AMERIKA 21

NASHVILLE BY NIGHT

Môj dávny priateľ Petar sa aj s rodinou usadil v samom srdci Amerického sna - Nashville. Nashville je miesto kde Amerika spieva o svojich snoch a nádejach. Je to miesto, kde sa ľudia stávajú hviezdami, či aspoň kométami. Je to chrám americkej country. Keď som prišiel, Petar mi nedal šancu na vydýchnutie. Prvé, čo som musel vidieť bol Wild Horse Saloon - Salón Divých Koní.
"Ak je niečo strašne americké, tak je to tu," hovoril mi Petar cestou autom. Bol november a v noci už chladno. Auto na to reagovalo vysokým protestným piskotom, čo vraj spôsoboval zaseknutý tachometer. K Wild Horse Saloon sme teda dorazili ako požiarnici s naplno spustenou píšťalkou namiesto sirény. V Saloone bolo nabité. Hlavná sála je impozantnou tančiarňou s pódiom, kde tančia skupiny náhodných návštevníkov. Musia sa vyznať, lebo tanečných krokov je veľa a niektoré sú fakt divoké. Petar mi to potvrdzoval z vlastnej skúsenosti. S celou rodinou si kúpili kurz nácviku country-tancov práve v tomto chráme americkej zábavy. Strávili tým päť sobotných dopoludní a to, čo sa naučili už medzičasom stihli zabudnúť. V samotnej tanečnej sále tí menej zdatní krúžia vo veľkom kole a preberajú nôžkami v rytme country-hudby. Aby bolo všetko americky dokonalé, vysoko nad ich hlavami cválajú sochy divokých koní. Petar si vyťukával rytmus hudby rukou o zábradlie na galérii, odkiaľ sme mali skvelý výhľad. Naklonil som sa k nemu v tom veľkom šialenom príboji muziky a zareval mu do ucha: "Nečudujem sa, že sa ti tu páči. Sú tu najkrajšie baby aké som zatiaľ v Amerike videl."

Petar sa na mňa na okamih pátravo zadíval, pozrel dolu na tancujúce páry a potom mi vďačne zareval do ucha späť: "Normálka, sem chodia len tie lepšie kusy. Ale zabudni na nejaké šance. Tieto dievčatká nás nemajú rady."

Dopili sme mexické pivo Corona a Petar ma už ťahal do ďalšieho lokálu. Cestou mi stručne vysvetlil, že ako vysokoškolský vedátor sa v labáku občas dostane aj k takým skvelým devám aké som práve videl. Namiesto tesných riflí, flaneliek zopnutých pod prsiami a stetsonov, majú biele plášte. Sú rovnako krásne a rovnako neprístupné. Emigrant totiž nie je tou vytúženou partiou pre peknú Američanku, ako mi Petar s urážlivo poučným tónom vysvetlil. Pekná Američanka je totiž taká vzácnosť, že si určite môže aj lepšie vybrať. Petar sa hneď poistil pre prípad, že by sa mi počas amerického pobytu predsa len podarilo nejakej peknej Američanke vletieť do náručia (človek nikdy nevie). Takže tie potenciálne podľahnuvšie sú podľa Petara buď feťáčky, alebo inak vadné. Ale, doložil už zmierlivejšie, keď si tu chceš užiť trochu sexu, rád ťa uvediem na to pravé miesto...

Tým pravým miestom mal byť AC-Club, kam sme dorazili krátko po polnoci. Hrozný hluk, tlačenica, nafajčené. Klub tvorí veľká kovová konštrukcia prirovnateľná ku klietke, kde pri vysokých bufetových stolíkoch postávajú chlapíci (sem tam sa mihne aj nejaká na divoko oblečená a pomaľovaná deva) a dívajú sa k veľkej stene, kde nad malým tanečným parketom visia dve skutočné klietky. V nich sa pod príbojom rytmickej hudby zvíjajú dve polonahé devy. Svojím spôsobom symbolický skok z minulých storočí do tohto. Kým country-muziku môže spievať a tancovať každý, tu je naša úloha jasná - pozeraj, počúvaj, mlč. Dobré zvyky spevavých slovenských opilcov sú tu naozaj na nič. Ohlušení, oslepení a opustení ste hoci aj v najväčšej tlačenici tohto klubu. Samota ide s vami kamkoľvek sa pohnete. A tak sme mlčali, popíjali pivo a pozerali sa na klietky, v ktorých sme sa rovnako dobre mohli ocitnúť sami. Vlastne my sme v tých klietkach boli tiež, len to nebolo také nápadné. Veď mreže okolo nás tvorila ohlušujúca stena hudby.

AMERIKA 20

Pohľadnica z Norfolku

VEČER

V Amerike sú vraj tri stupne ľudí - bieli, čierni a fajčiari. Fajčili sme na verande s priateľskou známou Rona a Gayle. Verandu delilo od chodníka a ulice len zopár krokov. Všade bolo ticho a kľud, keď sa náhle z tmy vynoril černoch, že by si tiež zapálil. Hneď sa aj sám prešacoval, aby ukázal, že nemá zbraň a teda je neškodný. Neustále hovoril, neustále. Dofajčil, zamával, zmizol.

"Nejaký čudný," prehodil som.
"Je high," odpovedala tá neznáma známa.
"Čo je to high?"
"Drogy, Gustav, drogy..."

RÁNO

V krčme, ktorá už kde-čo zažila sedia za bar-pultom dvaja odvážlivci (jeden zo Slovenska, druhý zo Slovinska) a pokúšajú sa naraňajkovať a pritom si zachovať zdravie a čistú myseľ. Širkoplecý barman im totiž s úsmevom cez bar-pult podal každému na tanieri veľký kus slaniny, varenú fazuľu v rajčinovom pretlaku, praženicu, párky, ešte niečo navrch a k tomu horu trojuholníkových hrianok. Vedľa nich sedí tá neznáma známa zo včerajšieho večera a hovorí:
"To viete, u nás musia byť raňajky poriadne, ako sa patrí!"
"Mhmhmhm," odpovedajú slušne tí dvaja zúboženci. Už tu sedia hodinu a sú ešte len vo štvrtine taniera. Ak to takto pôjde ďalej, môžu tie raňajky rátať rovno aj za obed.

POSOLSTVO AMERICKÉMU ĽUDU

Ron Wray si ako riaditeľ dal záležať na prvých hosťoch svojho International Writing Center. Na záver pobytu nás dostal do vysielania miestnej pobočky celonárodnej rozhlasovej siete. Zasadli sme s ním a Andrejom Blatnikom v štúdiu oproti redaktorke a šlo to celkom dobre. Až na poslednú, nie veľmi šťastnú, otázku rozhlasovej redaktorky:
"Obaja prichádzate zo vzdialených a nám málo známych krajín strednej Európy. Čo vás u nás tak zaujalo, že by ste to na záver radi odkázali americkým ľuďom, ľudu tejto krajiny?"
Bože, to je ale somarina! Niečo som ale odpovedať musel a mal som aspoň čas si to rozmyslieť, kým Andrej čosi zo seba krvopotil. Keď skončil, nadýchol som sa a povedal:
"Dnes ráno som si chcel uvariť čaj a samozrejme aj osladiť. Podľa rady tu prítomného pána riaditeľa som siahol po príslušnej miske a nabral si do čaju tri plné lyžičky. Bola to soľ. Moje posolstvo americkému ľudu teda znie - nemiešajte cukor so soľou!"
Dúfam, že si to odvtedy americký ľud zobral k srdcu.

AMERIKA 19

AUTO V AMERIKE

Auto v Amerike nie je ako auto u nás. U nás je to plechové približovadlo, ktoré sa ocitlo na nepriateľskom území. Máločo funguje vo váš prospech ako majiteľa vozu, a drvivá väčšina, vrátane policajtov, vás má za ľahkú obeť. V Amerike je auto kolíska, milenecké lôžko, sedadlo v kine, lavica v kostole, okienko v banke, jedálenský stôl, obývačka, spálňa, nákupný vozík a keď na to príde, aj rakva. Američania zvládnu celý svoj svet spoza volantu a celý ich svet slúži tomu, kto za volantom sedí. Je to automobilový raj. Ktosi mi opisoval príhodu ako nejaký Američan dostal defekt a než stihol vystúpiť z auta, už pribehol pomocník z blízkej garáže a prikotúľal koleso, ďalší dobehol s heverom, automechanik po nich už len skontroloval dotiahnutie skrutiek, vyinkasoval malý poplatok a šlo sa ďalej. Znie to ako rozprávka, ale ja tomu verím. Ono to ide tak ďaleko, že bez auta si tu vlastne úplne nemožní. No len sa na to pozrite:
Vo vidieckom mestečku majú veľkoparkovisko lemované obvyklým výberom prízemných obchodov. Uprostred toho parkoviska tróni osamelá budova bez ľudskej obsluhy. Je to bankomat pre autá. Príjazd, obvyklý monitor s tlačidlami a výdajom bankoviek, výjazd. Autá prichádzali a odchádzali. Chcel som si vybrať peniaze, ale nemal som auto! Ten pohľad by som vám teda doprial - rad áut, ktoré sa v letnom sparne lenivo posúvajú k bankovému automatu. A uprostred tej rady prešľapuje exot zo stredu Európy a tvári sa, že je auto. Po vybraní peňazí som mal tú najvyššiu akceleráciu zo všetkých miestnych automobilov - zahol som za roh a tváril sa, že som tam nikdy nebol.

Blue Toyota Corrola

Vlastniť v Amerike auto je ako vyfasovať občiansky preukaz. Veď vodičské preukazy aj tak fungujú, pretože Američania žiadne občianske preukazy nemajú. Cudzinec a cestovateľ si ten pocit americkej dospelosti môže požičať. Keď som vošiel do požičovne v mestečku Iowa City, zamilovali sme sa do seba na prvý pohľad. Ja a nebovo-modrá Toyota Corrola. A to nie som automobilový nadšenec a autá mi dovtedy nič moc nehovorili. Táto slečna ale vyzývala na cestu za hranice všedných dní a navyše za celkom prijateľnú cenu. Mali sme spolu stráviť dva týždne a prejsť kus kontinentu. A ja som už od dverí vedel - s touto a žiadnou inou! Odvtedy sa vždy obzriem, keď okolo mňa frčí Toyota Corrola, alebo ju vidím na reklamnom plagáte. Ale, hoci mi to asi neuveríte, ja mám dojem, že pod tým názvom predávajú dnes niečo celkom iné. Tá MOJA Toyota Corrola bola totiž tá jediná pravá a vyvolená. Nesklamala.

Na muške diaľničného šerifa

Nezažil som pubertálne sny o rýchlej jazde v skvelom fáre s naplno pustenou muzikou a teraz, po rokoch, som taký sen zažil s naplno otvorenými očami. Moja Toyota bola samozrejme primerane pribrzdená z požičovne a do kopcov sa jej na automatickej prevodovke veľmi nechcelo, ale aj tak to bolo veľmi slušné žihadlo. No a keď som pustil repráky na plné pecky...
Na takýchto výtečníkov, čo im puberta prerazila do vyššieho veku, číhajú na amerických diaľniciach špeciálni šerifovia. To je vec nevídaná a nevídane dobre zorganizovaná. V prvom rade tie ich stíhačky! Tuším sa volajú Crown Victoria a nie sú normálne v predaji. Ak niekto niekedy použil výraz "krížnik ciest", tak to bolo o tomto aute. Dostihnú vás v okamihu a zostrelia ako chromého holuba. Diaľniční šerifovia číhajú na vyvýšených plošinách pri diaľnici, akýchsi nájazdových rampách. Zapnutý radar a číhajú. Vôbec mi nešlo do hlavy ako v môže taký šerif vymáknuť vyhliadnutého previnilca v troch až štyroch súbežne sa valiacich prúdoch áut a hlavne dostať sa k nemu?! Čoskoro som sa mal presvedčiť, že to pre nich nie je vôbec žiadny problém...

"Zločin" a trest

Vyznával som opatrnú zásadu - keď sa zavesím za nejakého miestneho šampióna, tak nemôžem urobiť chybu. Oni musia vedieť tú správnu rýchlosť. Švihal som si to takto šesťprúdovou diaľnicou a všetko by bolo v pohode, keby ten bulo predo mnou nezačal z ničoho nič spomaľovať. Tak som sa k krajného pravého pruhu presunul do stredného. Lenže tam som mal pred sebou kamión a ten šiel tiež odrazu čudne pomaly. Ešteže z ľavého krajného pruhu dofrčal nejaký šporťák, hneď som sa za neho zavesil. Pridám plyn, aby som ho nestratil, predbehnem ten nekonečný osemnásťkolesový kamión a skoro ma šľak trafil. To kamiónové monštrum mi totiž zakrývalo výhľad na vyvýšenú plošinku pri diaľnici. Lenže nebola prázdna ako obvykle. Stálo tam mohutné auto diaľničného šerifa a ako som vyletel v závese za tým šporťákom spoza kamióna, ožilo ako neónová reklama do šoférskeho pekla. Všetky majáky začali blikať, siréna jačať a ja som myslel, že tam rovno pustím aj to, čo vo mne nie je. Už mi došlo prečo všetci pribrzďovali a veľmi rýchlo som tiež pochopil, prečo šerifi dokážu dobehnúť previnilcov aj v štyroch prúdoch áut. Všetci tí zbabelci totiž nielen pribrzdili, ale sa aj rozostúpili a blikajúca šerifská stíhačka nás za pár sekúnd mala. Pribrzdil totiž aj ten šporťák predo mnou a ja pochopiteľne tiež. Šerifské auto sa zaradilo predo mňa a hrozivo blikalo. Lenže ja som úplne stuhol. Začiatok cesty a takýto prúser! Pokuta, záznam a čo keď mi zoberie aj vodičák?! Títo policajti sa vraj nekašlú s nikým. Kým som to všetko domyslel, nebol som v stave pohnúť volantom. Držal som sa za šerifským autom, hľadal výhovorku a ešte skôr než som sa konečne odhodlal vyhodiť blinker a zastať na okraji diaľnice, presne to isté o sekundu skôr urobil ten šporťák. Spolu so šerifom sa odsunuli do pravého pruhu, zastali a čoskoro som ich mal z dohľadu. Všetci totiž zasa pridali. Môžete si byť istí, že ja ešte dlho nie...

AMERIKA 18

NEUVERITEĽNÉ NAŽIVO

Myslím, že aj ten, čo nevie o Amerike nič, vie, že sa tam kradne, vraždí a strieľa každú chvíľu. Priznávam, áno, to všetko som tam videl - v televízii. Nebyť nej, tak mám pocit, že žijem v zemi, kde snáď zlo ani nemôže byť. Môj pocit bol ale, vďaka tej televízii, práve opačný. Krv, krv a krv sa valí na vás z každodenných správ. A nie že by si vymýšľali. Lenže - keď si zoberiete takmer tristo miliónov ľudí, tak sa SAMOZREJME niekomu z nich za ten deň niečo zlé prihodí. A keď sa to prihodí desiatim (čo je len jedna tridsaťmilióntina populácie), tak máte večer správy ako výber z hororu. A keď to spočítate za 365 dní, tak vám vyjdú šokujúce čísla. Ale, keby ste to rozdelili na jednotlivé štáty USA, tak zistíte, že v niektorých by ste vo večerných správ nemali ani poriadne čím strašiť deti a starých ľudí. Skrátka, najhoršie na Amerike je to, že hoci sa vám celý život nemusí nič stať, celý život ste v jednom strese z toho, čo vám oznamujú médiá. Veď to poznáme už aj od nás. Zázračné na tom je to, že mnohí Američania si napriek tomu zachovali zvyky, na ktoré sme my už dávno zabudli.

Nech sa páči ďalej

V prvých dňoch nášho pobytu v Iowe sa celkom prirodzene zjavili miestni ľudia, ktorí mali čosi s literatúrou, a prišli sa len tak opýtať, či niečo nepotrebujeme. Mali sme toho požehnane, ale bicykle by nám (keďže sme neboli automobilní) veľmi pomohli. Noví známi sľúbili pomoc a za pár dní nám zviezli kto, čo mal. Ja som získal starší bicykel od mladej Dánky, ktorá študovala herectvo. Tri mesiace som sa na ňom vozil a tri mesiace som o majiteľke nepočul. Keďže sa náš pobyt už končil, zavolal som jej. Bola v pohode: "Škoda, že odchádzate."
"A čo bicykel?"
"No tak mi ho privez."
Nadiktovala mi adresu a o pár dni som sa tam vybral. Ten domčúrik stál kdesi v okrajovej štvrti. Samá zeleň a nie najpozornejšie pokosený trávnik. Žiadny plot a ako som čoskoro zistil, ani žiadny zvonček. Tak som klopal. Nikto sa neozval. Hlavné dvere boli v skutočnosti otvorené, len pred nimi ešte boli ľahké rámové dvere so sieťou proti komárom. Pootvoril som ich a zavolal. Nič. Nechal som bicykel vonku a vošiel som. Chcel som sa poďakovať a oznámiť vrátenie bicykla. Jediný komu som to všetko mohol hovoriť bola mačka, ktorá sa na mňa z vnútra domu prišla pozrieť. Rovno od dverí som však mohol vidieť celú obývačku s kopou vecí vrátane počítača a peňaženky pohodenej na stole. Rýchlo som vycúval. Už mi niektorí hovorili, že tu v Iowe sa autá nezamykajú, ale že ani domy, to ma fakt dojalo. Radšej som ten bicykel oprel pred domom a švihal preč. Ešte tak aby sa niečo stalo a bolo by to na mňa. V hektike nasledujúcich dní som na to všetko zabudol a nakoniec som sa vlastne ani poriadne nepoďakoval. Takže dodatočne - vďaka za lekciu otvorených dverí. Neviem ale, či ju budem môcť doma použiť...

Konečne krádež!

Austrálčan Alan raz šiel do krčmy na bicykli. Zišli sme sa tam viacerí a bolo veselo. Keď sme po záverečnej vychádzali, bicykel na stojane pred krčmou už nebol. Alan by nad tým mávol rukou, veď to bol starý bicykel, ale požičal si ho od miestnych ako my všetci. Cestou na internát sme živo debatovali o tom, čo s tým. Zahlásiť to na políciu? Prečo nie, lenže Alan si ani poriadne nepamätal ako ten bicykel vyzeral. Nič múdre sme teda nevymysleli a už tu bol internát. A nič múdre sme už ani vymýšľať nemuseli. Bicykel stál na stojane pred internátom. Skrátka, zviezol kohosi, čo mal naponáhlo, a vrátil sa verne späť k pánovi...

AMERIKA 17

VÝHĽAD Z OKNA

Kdekoľvek na svete sa ocitnete po prvý krát a hneď na dlhšie, pozrite sa z okna izby, v ktorej bývate. Som presvedčený, že veľa ľudí znenávidelo New York a následne aj Ameriku, pretože tam bývali v nejakej zastrčenej štvrti a pol roka sa každé ráno a každý večer pozerali do ošarpanej steny domu oproti. Stalo by sa im to aj inde, nielen v New Yorku a nielen v Amerike. Mal som šťastie, že moje objavovanie Ameriky nezačalo práve v New Yorku (kadiaľ prechádza 80% tých, čo chcú objaviť tento kontinent a aj dlhšie pobudnúť). Ak len trochu môžete, začnite tiež z toho pokojnejšieho kraja, či stredu, tejto veľkej krajiny. No nech sa páči, ponúkam vám ako príklad svoj pohľad z iowského okna: Z najvyššieho poschodia internátu som prehliadol cestu pod nami, breh rieky a práve tú mohutný tok v tak nádhernej dvojitej zákrute, že to asi najskôr niekto namaľoval a potom prišla voda, aby podľa toho modelu robila ľudským očiam dobre. Za riekou bol nádherný park s mnohými stromami. Viedol k nemu most, ktorý som videl v ľavom rohu toho okenného obrazu. A aby to nebolo dosť, nad tým všetkým realistickým krásnom sa rozhodol pánbožko dať šancu abstrakcionistom. To nebo menilo farby ako žena, keď si skúša šaty. Koľko krát som celkom náhodou vzhliadol od práce a ostal v nemom úžase. Tá pestrosť, tie farebné odtiene, tie kombinácie! Do toho oblaky najneuveriteľnejších tvarov a odtieňov. Okrem celej škály medzi bielou až po tmavošedú aj jemne ružové až purpurové, ale i žltozlaté, dokonca modrasté. A na záver každodenne inej show mesiac tak veľký, že sa mu nemôže rovnať žiadny reklamný pútač. Navyše tento mesiac ponúkal ako bezplatnú službu stráž nad spánkom, ktorý tu bol tak široký ako pláne Iowy a hlboký ako tá rieka. Sto krát som stál pri tom okne a hovoril si - keby som bol fotograf, stačí len cvakať. Ale nie som fotograf a tak mi musíte už len veriť. Ten výhľad bol najlepším dobíjačom bateriek aký kedy bol na americkom trhu k dostaniu.
Mám na to svoju teóriu. "Homesick" ako hovoria Američania, teda "túžba po domove" ako hovoríme u nás, sa vám nevyhne ani keď vás budú domáci nosiť na rukách. Len sa prihlási o poznanie neskôr. Ale keď sa prihlási, možno sa vám stane to, čo nám, keď sme so spolužiačkou Sašou ako vysokoškoláci prvý krát v živote objavovali (vtedy tajomný a nedostupný) západ Európy. Prvé dni sme strávili vo Frankujte nad Mohanom a všetko, naozaj VŠETKO bolo iné! Keď sme na konci dňa stáli opustení na zastávke električky, plní dojmov z toho všetkého iného, obrátil som bezradne oči k čiernemu nebu a prekvapene vykríkol:
"Pozri, ten mesiac je ako u nás!"
Saša mi potom zvykla zavolať z Nórska, kam sa vydala, a hovoriť: "Dnes je u nás krásny mesiac, vidíš?"
Vyšiel som na balkón a ja som ho videl tiež! Verte mi, ak chcete v pohode prežiť dlhšiu dobu v cudzej krajine, nájdite si dobré okno.

AMERIKA 16

V OBKĽÚČENÍ FEMINISTIEK...

...a feministov s feminíčatami! Také masové publikum prilákala do jednej z najväčších sál Univerzity v Iowe prednáška známej americkej feministky Glorie Steinem. Upozornil ma na to Austrálčan Alan, keď sme odchádzali podvečer z akejsi našej spisovateľskej besedy.

"Je to tu, v neďalekej hlavnej budove Univerzity. Poď, pozrieme sa na to!"

Našli sme budovu aj sálu a náhle sa ocitli v mačkanici asi šesťsto vopred nadšených poslucháčok, poslucháčov a poslucháčat. Skutočne tam niektorí prišli ešte dokonca aj s nemluvňatami. Bolo to takmer ako náboženská procesia. A my s Alanom uprostred tej tlačenice. Stáli sme proti sebe a horúčkovito sa dohadovali, či ostať alebo nie, keď som periférne zachytil niečo, čo ma prinútilo reflexívne vystreliť akože vtipnú vetu:

"Haló, slečna vy ste príliš pekná na to, aby ste boli feministka!"

Počas môjho pobytu v Iowe som vystrieľal na všetky možné strany stovky vtipov. Vôbec som si nemyslel, že práve tento je najvtipnejší, ale čosi (volanie slobody slova?) ma primälo to vysloviť. Pritom som sa k tej slečne, čo sa davom prebíjala okolo nás, ani poriadne neotočil. Uvidel som totiž úkaz, ktorý ma dodnes privádza do údivu. Alan, keď to počul, pred mojimi očami sublimoval na dymovú clonu a vytratil sa bez pozdravu. Ten chlap skutočne UŠIEL a nechal ma tam napospas lynčujúcemu davu feministiek. Neostávalo, než sa pozrieť osudu priamo do očí. Môj osud v tomto prípade vyzeral naozaj veľmi pekne a šancu na prežitie mi dávalo, že okrem tejto devy si moju provokujúcu poznámku zjavne nikto nevšimol. A ani ona nebola nepriateľská, keď sa pristavila a s úsmevom opýtala: "A ako viete, že som pekná a ako viete, že som feministka."

Niečo som koktal, nebola to práve brilantná reč. Ale kým som sa vykoktal, zistil som, že asi nebudem lynčovaný a že táto deva, hoci sa hlási k feminizmu, ma nemieni vydať feministickej pomste. Zistila, že patrím k tej bande divných tvorov, čo píšu, a zišli sa tu z celého sveta. Asi aj preto ma zobrala na milosť. Ponúkla, že so mnou dokonca urobí rozhovor. Pracovala totiž pre miestne rádio a práve sa chystala urobiť rozhovor s Gloriou Steinem. Narýchlo sme si vymenili telefonáty a ona zmizla v dave. Opustený Alanom, ale poučený Joan (tak sa volal tá deva) som si našiel jediné zostávajúce miesto v sále, svetlá zhasli, rozžiarili sa reflektory, na pódium vstúpila za burácavého potlesku Gloria Steinem a začala strieľať do publika ďaleko ostrejšie vtipy než o aký som sa pokúsil ja. Počúval som, počúval a - zaspal. Nie po prvý krát, takmer na všetkých literárnych čítaniach v Iowe sa mi podarilo zaspať. Asi preto, že som dovtedy v živote počul niekoho čítať nahlas len rozprávky na dobrú noc. A toto bola teda dosť mizerná rozprávka. Veď sa mi ani veľmi dobre nespalo, snívalo sa mi, že ma tie feministky predsa len dostali a na ich inkvizičnom súde nepomohlo ani obetavé svedectvo Joan. Naopak Alan, ten mi tam zavaril...

Keď som sa zobudil, Gloria Steinem akurát odchádzala z pódia, ľudia vstávali a tlieskali. S úľavou som vydýchol, prežil som.

AMERIKA 15

V PIATOK NIE JE SVIATOK

15.

Miestna česká komunita (dobre čítate) v Cedar Rapids vybudovala zo zbierok skutočne reprezentačné "České a slovenské múzeum a knižnicu". Na otvorenie mali v sobotu prísť traja prezidenti - Bill Clinton, Václav Havel a Mikuláš Kováč. Ako jediný Slovák široko-ďaleko som dostal pozvánku oficiálneho hosťa a účastníka literárnej časti programu. Na jednej strane ma to potešilo, na druhej strane som nevedel ako sa tam tých štyridsať kilometrov dostanem. Na bicykli to nešlo, autobusová doprava nášho typu - od dediny k dedine - tam neexistuje a auto som nemal.

Zveril som sa tým našej patrónke Mary, zauvažovala a nápad bol na svete: "Ty si predsa oficiálny hosť a reprezentuješ aj našu Univerzitu, tak nech ti poskytnú na víkend univerzitné auto."

Auto, Chrysler Sedan, som si naozaj v piatok poobede, z vlastnej zaneprázdnenosti na poslednú chvíľu, vyzdvihol v univerzitných garážach.

Dostal som kľúče, papiere a dokonca aj parkovacie povolenie. Spokojne som teda zaparkoval na privilegovanom mieste pri vchode do internátu, vyšiel do izby - a odpadol. Nič vážne, len únava z hektiky tých dní ma uložila do postele na dve hodiny. Keď som sa prebral a opláchol, šiel som poklebetiť do kancelárie s Mary. Privítala ma hneď vo dverách:
"Gustav, nevieš koho auto to parkuje pri vchode? Služba hlásila, že má zapnuté svetlá, ale to už bolo pred pár hodinami."
"Shit," hovorím, "to je ´moje´ auto!" a už som bol dolu.
Bolo to hneď jasné. Piatočný podvečer a batéria v háji zelenom. Do riti, čo som to za hovädo?! Zvädnuto som sa dostavil do kancelárie Mary, ktorá už odchádzala. Čo včul? Je po pracovných hodinách a ja zajtra MUSÍM ísť reprezentiť Slovensko, Univerzitu a vlastnú blbosť. Mary to zhodnotila na jeden telefonát, zavolala do univerzitných garáží, chytila nejakého oneskorenca a poslala ma späť k autu. Za desať minút prišiel univerzitný garážmajster s mašinou, vďaka ktorej by dokázal to auto rozložiť na šróbiky a poskladať späť. Vytiahol káble, otvoril kapotu, všetko to spojil, vyskúšal štartér, naskočilo to, poradil mi, aby som sa s tým chvíľu pre istotu previezol a zaželal mi príjemný víkend. Tak som sa chvíľu vozil po tmavých piatkových uliciach malého univerzitného mestečka a v duchu ďakoval tomu, že sa mi to nestalo u nás doma. Mojich v tej veci úradne zamestnaných a platených rodákov (pri fantasticko-hypotetickej utópii, že by mi ako zamestnancovi vôbec vlastná Alma Mater vložila niečo tak vzácne ako auto do rúk!) by iste vôbec nezaujímalo, že som tomu vzápätí zpizdil batériu, a namiesto pohotovej pomoci by ma asi za to všetko natreli na hnedo a nazvali niekoľkými veľmi neláskavými slovami. A ak to nie, tak jedno viem určite - určite by mi nezaželali príjemný víkend.

Keď hovoria prezidenti

Američania milujú prejavy pod holým nebom. V Cedar Rapids, pri otvorení celoamerického Českého a slovenského múzea, som mal možnosť vidieť ako to vyzerá na živo. Pozoruhodné bolo už to, koľko ľudí bolo ochotných prísť sa na tú slávu pozerať, hoci bariéry ich držali od pódia tak ďaleko, že to nemohli ani počuť. Moja pozvánka jediného zástupcu Slovenska za literatúru a umenie mi zaručovala, že som sa dostal až do sektoru prenosných stoličiek pod pódiom. Bolo mi pošepkané do ucha, že predo mnou sedí minister poľnohospodárstva štátu Iowa. To nebolo také zaujímavé ako fakt, že už sme mali druhú polovicu októbra bez babieho leta a pánovi ministrovi bolo len v obleku pri asi dvojhodinovom čakaní na začiatok ceremoniálu poriadna zima. Túlil sa teda ako vrabec-bezdomovec k obrovskej pani v obrovskom kožuchu, o ktorej mi bolo pošepkané, že je pani ministrová. Veľmi zaujímavá dvojica.

Otvárací ceremoniál začal nejaký senátor, ktorý vybehol na pódium ladným skokom a familiárne nás všetkých pozdravil:

"Dobr dan, drugove!"

Chladná odozva z publika mu rýchlo našepkala, že sa netrafil a zachraňoval to spŕškou vtipov o blbých Američanoch, čo ignorujú iné národy. No, blbec bol v tej chvíli on, ale musím povedať, že oproti našim politickým blbcom sa to aspoň pokúšal napraviť.

Moja účasť na otváracej slávnosti, ktorá trvala dva dni (ľudové tance, spev, koštovka českých jedál a samozrejme všadeprítomné "kolace"), bola v tom, že som pol dňa sedel v jednej sále s asi dvoma desiatkami autorov českého pôvodu od úplných amatérov až po slávneho emigranta Jozefa Škvoreckého. Najmä českí či moravskí krajania chodili popred naše stolíky a keď chceli, podebatili s dotyčným, a občas si dokonca aj nejakú knižku kúpili. Viacerí sa zastavili aj pri mojom stolíku a prehodili zopár milých slov. Ja som knihy nepredával, ale rozdal a to tak rýchlo, že som mal nakoniec dosť času sa tu aj rozhliadnuť. České a slovenské múzeum a knižnica v Cedar Rapids je skutočne reprezentatívna budova. V dobe otvárania však ešte veľa exponátov nemali. Bola tam zato veľká mramorová stena popísaná menami slávnych "Čechoslovákov" - dominovali na nej českí hokejisti a tenistka Navrátilová. Žiadneho Slováka som tam nenašiel, ale možno to mali byť len osobnosti, čo niečo dokázali v Amerike. V tej dobe sme ešte neboli hokejoví majstri sveta a o vynálezcovi Baničovi asi nevedia ani mnohí u nás. Mal som chvíľu voľna a tak som sa pridal k jednej turistickej skupine sprevádzanej staršou dámou v kroji, dobrovoľníčkou miestnej českej krajanskej komunity. Tých exponátov naozaj nebolo veľa (hlavne kroje, nejaké upomienkové predmety, stanovy krajanských spolkov...) a všetky boli českého pôvodu. Tá pani to asi tiež považovala za málo reprezentatívne a tak sa na záver obrátila s nadšením k niekoľkým secesným plagátom na stene a povedala:

"A toto je dielo veľkého slovenského maliara Alfonza Muchu."

Možno ju zmiatlo to slovensky znejúce meno. Mohol som vlastenecky pomlčať, ale nedalo mi to a vrátil som Alfonza Muchu späť do českej kultúry. Americkí turisti uznanlivo pokývali hlavou, ale v podstate im to bolo jedno. Tej pani nie. Bolo jej ľúto, že tak ľahko stratila jediného Slováka v expozícii. Aj mne to ako Slovákovi bolo ľúto, lebo ma dojala jej dobrá vôľa, čo vraj všetko zdolá. Na Andyho Warhola alias Andreja Varhoľu som si v tej chvíli trestuhodne nespomenul. Možno nabudúce...