Mexiko

Svet je malý

Pred svojou prvou cestou do Mexika na spisovateľský kongres som o tejto zemi nič nevedel. Dokonca som nevedel ani to, že už tam je na ročnom pobyte môj vedecký kolega a keď som sa konečne odhodlal skontaktovať sa s ním, vyzeralo to beznádejne. Na moje faxové správy neodpovedal. Ako sa neskôr ukázalo, ani nemohol. Fax im z kancelárie laboratória práve ukradli. Môj telegram, ktorý stál náš laboratórny rozpočet dvojmesačný prídel na poštovné, k nemu nikdy nedorazil. E-mailové spojenie sme nemali a list som mu posielal až v dobe, keď už podľa všetkých skúseností s poštovým spojením, bolo neskoro.

A práve ten list dorazil proti všetkým zvyklostiam o týždeň skôr, deň pred mojím odletom. Kolega hneď zavolal späť a tak sme si stihli na poslednú chvíľu povedať, že letím a že ma bude čakať na letisku v Mexico City. A letel som.

Moja cesta bola o to napínavejšia, že som nielenže letel prvý krát do Mexika, ale z Mexico City som sa musel ešte dostať čím skôr do stovky kilometrov vzdialeného mesta Guadalajara. Môj kolega však splnil perfektne úlohu občerstvovacej stanice na mojej ceste do neznáma. Privítal ma na letisku a zoznámil s miestnym pivom značky Montejo i polievkou zvanou pozole. Podal mi tiež obšírny výklad toho, čo mám, môžem a nesmiem, posadil ma večer do autobusu do Guadalajary a poprial šťastnú cestu.

Kto kedy cestoval nočnými mexickými autobusovými linkami vie, že je to luxus u nás nevídaný ani na medzinárodných linkách. Malo mi byť teda pohodlne a dobre, ale nebolo, lebo som sa hnal nocou kamsi do neznáma. A na diaľničných mýtniciach lemovali cestu nielen stráže vojakov, ale aj hliadky podivuhodných civilistov v pončách, s takou výzbrojou v rukách ako keby sme prekračovali frontovú líniu. Do Guadalajary som toho veľa nenaspal.

Okolo piatej ráno som konečne vystúpil na autobusovej stanici v Guadalajare. Bolo to mojich prvých dvanásť hodín na mexickej pôde a zatiaľ som z Mexika videl hlavne vnútrajšok zatemneného autobusu. Teraz ma čakala ďalšia úloha, dostať sa taxíkom do hotelu. A nie je to také jednoduché V takýchto chvíľach má cudzinec dva problémy - aby ho neokradli už pri platení a aby ho neokradli dodatočne pri ceste taxíkom. Dánskych kolegov na ceste na ten istý kongres obrali v neskorú nočnú hodinu uprostred Mexico City. Malý zelený taxík so štátnou licenciou ich zaviezol do bočnej uličky, kde na nich už čakali taxikárovi kumpáni. Preto som od svojho kolegu dostal jednu dobrú radu a jedno varovanie. Dobrou radou je vyhľadať na stanici búdku so službou „Pre-paid taxi“. V Mexiku (ale aj inde, napríklad v Indii alebo Malajzii) majú múdru inštitúciu predplatenej cesty taxíkom Oznámite kam idete, oni vás zúčtujú, vydajú potvrdenku a na tú vás privolaný taxík odvezie kam treba. To druhé možné okradnutie som očakával na zadnom sedadle rozheganého taxíka s absolútnym odovzdaním. Obložil som sa batožinou a v duchu preberal obidva nacvičené údery karate, z ktorých jeden je údajne smrteľný, ale stále si ich pletiem. Nezvyknem sa báť, ale tiež si nezvyknem robiť ilúzie. Kolega varoval, že to najhoršie môžem očakávať, keď taxikár sám od seba zastaví v nejakom tmavom parku. A presne tam sme skončili.

Ulice Guadalajary boli skoro ráno pusté a šli sme dlho, keď taxikár náhle zastavil na okraji neznámeho, tmavého parku. Rýchlo som sa rozhliadol, z ktorej strany príde útok. Ale na pustej ulici sme boli sami. Nechápavo som sa pozrel na taxikára. Ani zaviesť do hotela, ani okradnúť – čo ten šialenec vlastne chce? Taxikárovi som na začiatku cesty nahlásil meno hotela „Plaza del Sol“. Ten dobrý muž ma naozaj zaviezol, ale na námestie, ktoré sa volalo „Plaza del Sol“. Keď mi medzinárodným gestom naznačil, že sme na mieste, bolo mi jasné, že mám celkom nečakaný problém. Nemal som na celú niekoľkomiliónovú Guadalajaru žiadny iný orientačný bod než názov hotela „Plaza del Sol“, ktorý sa tak nešťastne zhodoval s pustým námestím a parkom. Taxikár nerozumel anglicky a ja neviem po španielsky. Môžem vás ubezpečiť, že najopustenejší na svete si pripadáte okrem iných príležitostí aj vtedy, keď vám ani vlastný taxikár nerozumie. Vystúpiť s celou batožinou bol nezmysel. Nemal som kam ísť a iný taxikár by nebol o nič múdrejší. Taxikárovi som nemal čo povedať navyše, len opakovať „Plaza del Sol“. Na to on ochotne kýval hlavou a ponúkal ma vystúpiť. V šachu sa tomu hovorí patová situácia.

V rannom šere som sa bezradne rozhliadol okolo seba. V neznámej krajine a v neznámom meste, tisíce kilometrov od domova, som hľadal akýsi záchytný bod, náznak, pokyn z nebies, ktorý mi dá nádej a povzbudenie ako pokračovať. A našiel som ho. Na tej strane taxíka, kde som sedel, stál dlhý rad nízkych budov, ktoré tvorili kratšiu stranu štvorcového námestia s parkom. Všetky budovy tvorili obchody, alebo reštaurácie. Všetky boli zatvorené a tmavé. Len jediná z nich, práve tá pred ktorou sme stáli, mala do ustupujúcej tmy vysvietený veľký neónový nápis a na ňom jediné slovo - SLOVENSKO. Najskôr sa mi zdalo, že mám z nevyspatia asi už halucinácie. Ten nápis sa sem a vlastne nikde na svete okrem Slovenska nehodil - bol totiž naozaj písaný po slovensky. Nebolo to anglické SLOVAKIA ani španielske ESLOVACA, ale naozaj našské domácke SLOVENSKO. Nemohol to napísať nikto iný, než nejaký Slovák, ktorý sem zablúdil dlho predo mnou a zjavne nielen prežil, ale ešte tu aj vybudoval odkaz na našu spoločnú domovinu. Pri pohľade na ten neónový nápis mi došlo, že tu sa jednoducho stratiť nemôžem.

Ten hotel s nešťastným názvom „Plaza del Sol“ sme našli krátko na to v opačnom rohu námestia.

Gruzínsko

Semišky

Keby som bol Elvis Presley, tak vám túto príhodu o semiškách, ktoré mi verne slúžili dvanásť rokov, odspievam. Mal som tie svoje aspoň tak rád, ako Elvis tie jeho v piesni „Blue Suede Shoes“. Moje boli šedo-striebristé, mäkké, jemné, pohodlné topánky až po kotníky. Kúpil som ich počas vojenskej služby v obuvníckom družstve invalidov posádkového mesta, keď som sa po roku povinnej služby chystal do civilu. Boli prekvapujúco lacné, ale poctivá ručná práca - a aj o tom tento príbeh je.

Je hrozné cestovať krajinou, ktorá sa ešte len sťažka dostáva zo stredoveku do modernej doby, ako napríklad India. Ale ešte hroznejšie je cestovať krajinou, ktorá sa vďaka bratovražedným občianskym vojnám do stredoveku vrátila - a to je Gruzínsko. Krajinu, ktorá aj v minulej biede socializmu dokázala byť oázou hojnosti a nadbytku, naša spisovateľská výprava zastihla v stave úplného rozkladu a apatie. Celá krajina akoby ochrnula. Predstavte si napríklad pohľad na idúce nákladné auto. Na jeho vonkajšej palivovej nádrži bola taká vrstva hliny, že na nej už vyrašil záhon mladej trávy. Autobus, ktorý našu spisovateľskú výpravu vozil, mal priestrely v oknách. Prasknuté, alebo prestrelené okná áut (a videli ste ich neustále) v tejto krajine nevymieňajú, niet za čo. Naša literárna konferencia bola jedným z najdivokejších literárnych dobrodružstiev, aké som dovtedy zažil. Organizátori sa spoliehali predovšetkým na finančnú pomoc svojich priateľov. Typicky gruzínsky pevný okruh priateľstva však z významnej časti tvorili zrejme príslušníci trhu zvaného čierny, alebo tiež králi šedej ekonomiky. Ich podpora literatúre bola obdivuhodná, ale tiež dosť svojská. Každý deň prišlo nejaké iné auto luxusnej zahraničnej značky a jeho osádka bez slova vyložila basu whisky a kartóny cigariet Marlboro. Zjavne sa domnievali, že toto sú základné pohonné látky našich literárnych diskusií a aktivít. Zdá sa, že Gruzínsko je asi jediným štátom sveta, kde má literatúra až takú váhu aj u miestnej mafie. Z charakteru takéhoto zázemia sa dá predvídať, že program našej konferencie bol nepredvídateľný. Stávalo sa, že nás gruzínski organizátori proste opustili a my sme, udržujúc ako-tak rytmus nášho pracovného programu, čakali v neistote, čo bude ďalej. Tak sme sa v tretí deň konferencie ocitli na „exkurzii“ akejsi veľmi zapadnutej časti krajiny. S príšernými cestami naprieč strmými horami neznámo kam. Samopalmi vyzbrojení milicionári nám ochotne otvárali závory vymedzujúce tie úseky cesty, ktoré má vraj pod kontrolou miestna povstalecká gerila (ani sme nevedeli, že je v Gruzínsku nejaké povstanie!), ale za dňa vraj nebezpečie nehrozí. Náš šofér sa po celý čas tváril, že ak by nás nejakí odbojníci aj zastavili, asi by ich poznal po mene. Obchádzali sme teda zátarasy a prebíjali sa cestami, kde sa nedalo pre jamy v hojnosti predčiace dobre vyvinuté ovčie kiahne ísť priamo viac ako päťdesiat metrov. Naše trmácanie skončilo náhle a bez varovania v jednom malom mestečku. Tu nás organizátori jednoducho na námestí vyložili z áut a odišli niečo vybavovať.

Pre cudzinca ostáva vo chvíľach čakania jediná, nervy upokojujúca činnosť - fotografovanie. A tak sme vytiahli malé, automatické fotoaparáty a vo viere, že užitočne míňame čas, sme fotili. Zaujala nás najmä chatrná búdka, akýsi drevený stan s nápisom „Remont obuvi“. Bola to opravovnička topánok. Ale to by nebolo až také zaujímavé ako pohľad na malé dievčatko a psíča vo dverách tejto opravovne. Obaja boli ufúľaní a detsky zvedaví, keď tak na nás vykukovali z dverí. Rozkošný záber za každých okolností. Urobili sme každý zopár sníčkov, keď sa v tom ozvala ruština s gruzínskym prízvukom:

„Kde je ten Slovák?!“

Táto otázka patrí k záhadám, s ktorých som už zažil zopár a ich vysvetlenie sa už do smrti nedozviem. Je totiž naozaj záhadou prečo si z nás všetkých – Maďara, Slovinca, Chorváta, či Rumuna - vybral neznámy miestny muž práve mňa a ako vedel, že som Slovák. S nádejou na akési pozoruhodné vysvetlenie som sa k nemu ochotne prihlásil.

Muž patril k tomu typu, ktorý stretnete v Gruzínsku, tak ako v Indii, či Mexiku. Svoj život trávia tým, že postávajú, či posedávajú v húfoch na uliciach miest a dediniek, debatujú, popíjajú čaj a veľmi pozorne sledujú čokoľvek sa v ich zornom poli pohne. Vôbec najlepšie by bolo pri prechádzaní „ich“ ulice, každému sa zdvorilo pozdraviť. Práve oni totiž tvoria „mienkotvornú“ stráž každej takejto uličnej komunity. Hneď vás ošacujú a ak sa im nezdáte; to najlepšie, čo môžete urobiť, je čím skôr sa vzdialiť. Najhoršie, čo sa vám môže stať je nutnosť od nich niečo chcieť, či od nich akokoľvek závisieť. Sú tou vrstvou chudobných národov, ktorá tvorí najpočetnejšiu základňu štátu. Predpokladám, že veľa toho nenaprodukujú, ale je veľmi užitočné byť s nimi zadobre. Z tohto dôvodu náš rozhovor s neznámym mužom (neoholeným a v šatách od nosenia ošúchaných) začal tým najhorším možným variantom. Muž pristúpil tesne ku mne, pozrel sa mi priamo do očí a opýtal sa provokujúcim, zvýšeným hlasom:

„Prečo fotíš mrzáka?!“

Vedel som, že je zle. V tej búde s nápisom „Remont obuvi“ asi sedel mrzák. To je pri tomto remesle celkom bežné. Nevidel som ho, nevedel som o tom, ale to nie je ospravedlnenie. Neznámy muž si bol absolútne istý, že je v práve dať lekciu cudzincovi a vedel, tak ako ja, že sa pri tom môže plne spoľahnúť na solidaritu svojich uličných kumpánov. Mrzáci a deti sú v každej krajine nedotknuteľní. Beda každému cudzincovi, čo v tejto veci urobí chybu. A ja som tú chybu (hoci nevedomky) urobil.

Ako to už v takej chvíli býva, tí čo mi mali pomáhať, stáli mlčky okolo a prizerali sa ako toto nečakané divadlo dopadne. Kumpáni neznámeho sa pomaly začali sťahovať do kruhu okolo nás a naťahovali uši. Záležalo na každom slove a mne bolo jasné, že môžem hovoriť o čomkoľvek len nie o mrzákovi. Tým by som mužovi nahral šancu na iste už dobre pripravené poučenie pre arogantného, namysleného, necitlivého cudzinca.

„Viete, drahý priateľ,“ začal som opatrne. V zúfalej snahe vymyslieť niečo som sa pozrel zamyslene na svoje topánky, na svoje milované semišky, a spásna odpoveď bola na svete. „Odfotil som si váš „Remont obuvi“, lebo my u nás doma už žiadne opravovne obuvi nemáme.“

„To myslíte vážne?!“ pozrel sa na mňa prekvapene, ale tiež podozrievavo ten muž. Cítil, že ho vlečiem do neznámej témy a nerád sa vzdával tej svojej.

„Úplne vážne! Predstavte si, že u nás sa vyrábajú už tak mizerné topánky, že sa ani neoplatia opravovať. Samá umelá hmota. Rovno ich musíme vyhadzovať.“

„No toto?!“ začudoval sa potešene muž. Je vždy dobré, keď sa práve takíto predstavitelia miestnej mienky dozvedia od cudzinca čosi, čo im dáva pocit nadradenosti. V tej chvíli radi prepínajú na pohostinnú blahosklonnosť. „To ste na tom zle...“

„To teda sme,“ ochotne som pritakal.

„Kam ten svet speje,“ rozhodol sa udržiavať konverzáciu muž, ale vtom sa ešte na chvíľu, akoby sa len nerád vzdával možnej škriepky, chytil mentorského tónu. „No a keď už fotíš takú búdu, prečo neodfotíš niečo naozaj pekné!“

Muž urobil široké gesto po námestí, kde naozaj nič pekné nebolo. Vďaka tomu som si ale všimol, že kruh zvedavcov sa unudene rozchádza. Bolo vyhrané, stačilo sa len držať olejovacej techniky lichôtok.

„Šetrím si film na vaše krásne hory.“

„Ach áno,“ ochotne prikývol muž, „naše krásne hory“. Pozrel sa pozorne po vzdialených horách, akoby chcel skontrolovať, či sú ešte také krásne ako každý deň, a potom už celkom vecne dodal: „Bývam neďaleko, poď na vodku...“

Túto príhodu som s hrdinským pátosom, ktorý nasleduje vždy po veľkom strachu a šťastnom konci, rozprával po návrate domov žene. Tú však ani tak nezaujala moja dodatočne veselá príhoda ako stav mojich semišiek.

„Tie nemožné topánky už nosíš celú večnosť. Mal by si si kúpiť nové!“
Práve som sa vyzúval a tak som semišky zobral rozhorčene do rúk.
„Nové topánky?! Za tieto nezničiteľné, posledné ukážky poctivej ručnej práce?!“

Strčil som topánky žene pod nos ako dôkaz. Vševedúco potriasla hlavou a skôr než ma ponechala mojim naivitám, poznamenala: „Tak sa na tie svoje nezničiteľné topánky lepšie pozri.“

Pozrel som sa na svoje nezničiteľné topánky a mal som pocit blížiaceho sa infarktu. Ich podrážky boli naprieč šľapou kompletne prelomené. Už keď som stál pred gruzínskym „Remontom obuvi“ a zvádzal slovný súboj s neznámym mužom, museli byť takto fatálne načaté. Ale nevzdal som to. Hneď na druhý deň som šiel do opravovne obuvi na našom sídlisku. Promptne ma vyhodili.

„Takéto opravy už dávno nerobíme. My opravujeme len to, čo sa dá nalepiť, alebo zošiť. Skúste v meste.“

Skúsil som to v meste. Obišiel som neúspešne viacero opravovní. V tej poslednej mali so mnou zvlášť veľkú trpezlivosť. Pani od pultu odišla so semiškami dozadu a vrátila sa s nimi a starým obuvníkom navrch. Obuvník zobral semišky do rúk, znalecky dolomil rozšliapnuté podrážky a smutne pokýval hlavou.

„To by chcelo strhnúť celé podrážky a nasadiť nové. Ale to my už nedokážeme. Už pred takými dvadsiatimi rokmi nám prikázali popáliť staré dobré obuvnícke kopytá. Podľa socialistického plánu sme mali v našej krajine vyrábať také množstvo topánok, že by sa ich oprava už vôbec neoplatila.“

Tiež si spomínam na ten futuristický nápad, ale veď dnes už máme zasa kapitalizmus. Alebo nie?

„Pekné topánky,“ podal mi ich z ľútosťou, „také sa u nás už nerobia. A v tejto krajine vám ich už tiež nikto neopraví. To snáď jedine...“

„Ja viem“, povedal som v náhlom fatalistickom poznaní, „viem kde by mi ich ešte mohli opraviť.“

Šiel som domov a odložil som svoje milované, semišové topánky na policu. Veď snáď raz, až pôjdem zasa do Gruzínska...

Spojené štáty

Magické (elektrické) sily

Život je plný magických javov a udalostí. Život sám je magický, tajomný. Ale najtajomnejšie veci nás čakajú na cestách. Kedykoľvek sa pustíte do sveta, dávate šancu pre ďalší magický zážitok.

Pri svojej prvej ceste do Spojených štátov, na Medzinárodný spisovateľský program v Iowe, som bol nadšením priam nabitý. Čoskoro sa mali dostaviť následky. Hneď prvý deň sme uviazli vo výťahu. „To je mimoriadna udalosť,“ upokojovala nás hostiteľka programu Mary, „Už sa to nestane.“ Na druhý deň uviazla vo výťahu sama Mary.

Takže som ani nebol veľmi prekvapený, keď sme v ten istý deň nastúpili do univerzitného autobusu a ten sa odmietol pohnúť. Keď sme sa konečne dostali domov na internát, vyhlásili požiarny poplach – našťastie falošný. Na druhý deň večer sme hrali tenis s austrálskym kolegom Alanom. Svetlá na kurtoch náhle zhasli a my sme sa ocitli v tme. O niekoľko dní neskôr skolabovala vzduchotechnika na mojej izbe. Keď som vyšiel z izby zavolať pomoc, zamkol som za sebou dvere a už som ich neodomkol – zámok sa zasekol. Skrátka každá technická záležitosť v mojej blízkosti, ktorá mohla skolabovať, aj skolabovala pod náporom mojej energie.

Malo to aj celkom pozoruhodné následky. Hneď na začiatku programu s nami robili rozhovory pre univerzitný televízny okruh. Na rozhovory mali vlastné improvizované štúdiu a techniku, ktorú obsluhoval Lem - manžel tajomníčky spisovateľského programu. Ako viacerých iných, aj mňa jedného dňa pozvali do malej knižnice programu, kde už čakal profesor vedúci rozhovor i Lem vytešený, že všetko nastavil, preskúšal a funguje to. Nebol totiž technický talent, ale snažil sa. Akonáhle som vstúpil, ukázal som na gauč, kde som mal sedieť.

„To je skvelý nápad, ľahnem si naň a rozhovor prevedieme ako psychoanalytickú seansu.“
Profesor bol nadšený, Lem zhrozený. Nevedel si predstaviť, že by všetku tú náročne, podľa návodu, nastavenú techniku dokázal v krátkej dobe prestavať. Najmä svetlá nie, tú geniálnu myšlienku z objektívnych dôvodov zrušil. Podriadili sme sa, rozhovor sme urobili na obvyklý, slušniacky spôsob.

O pár dní som stretol Lema, bol nanajvýš rozrušený: „Ten rozhovor sa vôbec nenahral, ani sekunda. Zvíťazil si, Gustáv. Budeme to robiť znovu a budeme to robiť po tvojom, psychoanalytická seansa bude.“

Po dvoch týždňoch som sa konečne usadil a aj veci okolo mňa sa vrátili k obvyklému fungovaniu. Len keď som si neskôr odskočil na dvojtýždňový výlet na Východné pobrežie, pri návrate sa séria tajomných zlyhaní techniky okolo mňa zopakovala. Ale bol som tam dosť dlho na to, aby denná rutina prevážila. Len jediný konštantný magický úkaz ma neopustil do konca pobytu.

Pred naším internátom bol rad pouličných lámp. Kedykoľvek som sa okolo nich vracal večer domov, jedna lampa zakaždým vypla, keď som ju míňal. A zasa sa zapla, keď som prešiel. Ľahko som ju poznal, lebo na nej bola namontovaná značka a predpísanej rýchlosti jazdy. Častokrát som na tento kuriózny pozdrav pouličnej lampy zabudol, ale vždy sa mi pripomenula.

Raz ma viezla americká kolegyňa z literárneho podujatia na internát. Keď sme boli na dohľad, spomenul som si na „moju lampu“ a vyrozprával jej príbeh. Hneď som ale zapochyboval: „Vieš, teraz ideme v aute, v tej rýchlosti a vzdialenosti si ma lampa asi nevšimne…“ Ale všimla, blikla a my sme takmer havarovali.

Americká kolegyňa zastavila auto a pozrela na mňa novými očami: „Ty si diabol, Gustav, vieš o tom?“

To bol najvyšší čas snažiť sa na tajomné pozdravy pouličnej lampy zabudnúť, alebo o nich aspoň verejne nehovoriť. Keď som sa po troch mesiacoch vrátil z Iowy, aj som na to skoro zabudol.

Po siedmych rokoch som mal šancu do Iowy sa vrátiť ako prednášajúci v tom istom programe. Samozrejme, opäť som bol veľmi nadšený, plný energie. Ale celý program premiestnili do nového univerzitného hotela bližšie k centru. Len čo som sa tam ubytoval, vyzdvihol ma ktosi zo zamestnancov programu s zaviezol na večierok u nového riaditeľa programu. Po ceste som spomínal svoje predošlé zážitky a tajomné elektrické efekty nemohli chýbať. Veľmi dobre sme sa na tom bavili a k riaditeľovmu domu sme prichádzali v dobrej nálade. Prvý pohľad, ktorý sa nám ponúkol, asi ťažko zabudnem. Na malej verande pred vchodom do domu stál na stoličke riaditeľ a vymieňal žiarovku, ktorá práve praskla. Moja nová sprievodkyňa na mňa pozrela tými už kedysi povedomými očami, ale skôr než niečo stihla povedať, rýchlo som vystúpil. Mám pocit, že viem, čo mala na jazyku…

India

Nájsť správnu cestu

Mám dobrého priateľa. Keď mu občas hovorím, kam ma vo svete povinnosti práve vedú, nielenže hneď vie, kde to-ktoré mesto je. On obvykle aj pridá tip na nejakú miestnu atrakciu. Z piatich mierových možností pravidelného spoznávania sveta (veda, literatúra, diplomacia, publicistika a šport) jemu pomáha šport, mne tá veda a literatúra. Keď som sa chystal na medzinárodnú konferenciu do Lucknowa (o ktorom mnohí vrátane mňa ani nevedeli, že existuje a to konkrétne v Indii), priateľ Pavol ma upozornil na zvláštny labyrint, ktorý by som si tam nemal nechať ujsť. Našťastie aj organizátori medzinárodnej vedeckej konferencie boli toho názoru. K lucknowskému labyrintu nás priviedol profesionálny turistický sprievodca. Bol to čistý idiot. Hneď na úvod našej prehliadky mesta vyhlásil, že nám dokáže, že Lucknow je Parížom Východu. Dokazoval to tým, že nás v autobuse, ktorý ešte asi zažil mobilizáciu počas prvej svetovej vojny, vláčil v únavnom sparne po zdevastovanom, špinavom meste a ukazoval nám pamiatky, ktoré sa len v jeho fantázii mohli merať s čímkoľvek v Paríži, vrátane odpadných kanálov. Tento energický štyridsiatnik trpel tou zaujímavou slepotou, s ktorou sa stretnete napríklad aj v Rusku. Je to sebazáchovný pud ľudí, ktorí celý život stoja po krk v stoke a aby si uchovali elementárnu ľudskú dôstojnosť (pri vedomí, že z tej stoky pre nich niet úniku) sebe i druhým nahovárajú, že keď už nič iné, tak tá stoka aspoň vonia. Náš sprievodca mal mimochodom na klope ruský odznačik a je celkom možné, že jeho bombastický štýl sprevádzania sa práve ruským turistom páčil. Sú naň z domu zvyknutí. Mne však liezol dokonalo na nervy. Využil som preto prvú príležitosť, aby som unikol jeho neželanej opatere. Tá príležitosť sa naskytla až vnútri lucknowského labyrintu.

Lucknowský labyrint je skutočne pozoruhodná stavba. Už len tým, že proti očakávaniu nie je v podzemí, ale tvorí prvé poschodie hlavného paláca. Pritom je prekvapujúco jednoduchý, priehľadný, priamočiary. Jeho chodby vedú po obvode hlavnej sály paláca a majú priehľady dovnútra sály ako aj von z budovy. Jediným mätúcim prvkom je horizontálne lomenie chodieb, takže čas od času musíte vykráčať pár schodíkmi nad úroveň chodby a hneď zasa späť. Mal som pocit, že sprievodcove trápne vtipy o tom ako sa tu raz stratil jeho predchodca, už prekročili tolerovateľné medze nášho podceňovania. Nechal som celú našu skupinu na čele so sprievodcom poodísť a rýchlo zabočil do najbližšej priečnej uličky.

Konečne sám! Na chvíľu som pocítil víťazoslávnu úľavu. Jačavý, ampliónový hlas turistického sprievodcu zanikol kdesi za rohom. Konečne som sa mohol prechádzať voľne, nakukovať do občasných okienok, skúšať rôzne odbočky, myslieť si na svoje a - zablúdiť. Keď som zistil, že som sa stratil, nijako ma to neznepokojilo. Predpokladal som, že labyrint je tak malý, že stačí jednoducho kráčať a k nejakému východu sa dostanem. Ale čím ďalej som kráčal, tým viac som sa uisťoval, že žiadne iné východy, než ten ktorým sme prišli (a ktorý som v mape svojej hlavy úplne stratil), neexistujú. Existujú len schody kamsi nahor. Vydal som sa po nich a nečakane sa ocitol na prázdnej, plochej streche paláca. Naskytol sa mi zaujímavý pohľad na západ slnka nad nevábnym Parížom Východu. Mňa však omnoho viac zaujala všedná scéna tam dolu v špinavom dvore za palácom.

Na mieste, ktoré už nebolo určené na ohurovanie turistov, stála chatrč a haldy odpadkov. Pred chatrčou som uvidel ženu v čiernom a okolo, po smetisku pobehujúce deti. Žena stála mlčky a dívala sa na detskú hru s tým fatalistickým odhodlaním aké nájdete okrem Indie aj v spomínanom Rusku. A asi tiež všade, kde sa chudoba ocitá príliš blízko, na dosah k nedosiahnuteľnej vízii dôstojného života. Deti boli hlučné, veselé, bezstarostné ako deti na celom svete. Ale ich hra mala akúsi podivuhodnú zákonitosť. Akokoľvek na prvý pohľad až nezodpovedne, šantivo bujaré, pohybovali sa v tých svojich bezstarostných naháňačkách vždy len v rámci neviditeľného, ale tiež neprekročiteľného kruhu. Ich detská neposlušnosť mala v sebe hrozivo neprekročiteľnú disciplínu podvedome tušenej hranice možností. Plné energie, nádejí, nevyskúšaného sebavedomia, zaplietali sa v spleti koridorov bez východov, tak ako ja v tom labyrinte nad nimi. Cítil som to prekvapujúco blízko, priam fyzicky dôverne, akoby som bolo jedným z tých detí. Pomohol mi aj fakt, že som nad nimi na terase stál bosý, tak ako oni. Do labyrintu sa v topánkach nesmie. Nechal som vonku teda topánky aj ponožky a teraz, stojac po členky v prachu, cítil som sa neisto a nepríjemne nahý. Navyše mi napadlo, že s blížiacim sa večerom a chladnou nocou sem už určite ďalšie výpravy turistov nezablúdia. A ten náš idiotský sprievodca ma tu pokojne môže zabudnúť prinajmenšom do rána. Boli sme taká veľká skupina navzájom sa nepoznajúcich vedcov rôznych národností, že som nechtiac musel priznať, že prinajlepšom najbližších dvanásť hodín nikomu chýbať nebudem. Na okamih sa okolo mňa obtrela dokonca aj mrazivá predstava, že by som z akéhosi absurdného dôvodu nikdy z tohto lucknowského labyrintu už nemal vyjsť inam, než dolu k tej žene a deťom. A ostať už naveky v tom ich labyrinte biedy bez východísk. Mal som k tomu o to bližšie, že som len začínal ochutnávať pocit príslušníka iného sveta, sveta dostatku. Veď len pred pár rokmi sme boli aj my Stredoeurópania zavretí za drôtmi hraníc a sami seba považovali za väzňov beznádeje. Bezvýchodiskovej situácie, odvodenej z tej fatalistickej ruskej. Motali sme sa v našom socialistickom labyrinte a mali pocit, že my sme tí chudáci tohto sveta. Teraz som mal možnosť vidieť skutočných chudákov. Tam dolu podo mnou sa odohrávala krutá životná banalita, kým ja na streche lucknowského labyrintu som mal ešte stále šancu odžiť si dočasný a len hypoteticky hrozivý zážitok, ktorý po čase, späť u nás doma, zapadne spoľahlivo do bezbrehého vreca tých nakoniec vždy veselých a šťastne končiacich príbehov z ciest.

Nedokázal som sa dívať dlho dolu na to smetisko s ľudskými bytosťami, ktoré si dobrodružstvo bezvýchodiskového labyrintu na rozdiel odo mňa nevybrali. Rýchlo som sa vrátil schodmi späť do labyrintu, s novým odhodlaním tentoraz už naozaj nájsť cestu von. Po chvíli mi pomohli bezstarostné hlasy, v ktorých som spoľahlivo rozoznal aj jačavý amplión nášho sprievodcu. Hneď na to som na konci jednej z dlhých pozdĺžnych chodieb zahliadol našu skupinu schádzajúcu hlavným schodišťom von pred palác. Veľmi rád som sa k nim pridal...

Taliansko

Zázrak vo Svätom Meste
(Taliansky príbeh)

Každý vie, že Sväté Mesto Rím je obdivuhodnou, impozantnou galériou historických pamiatok, kostolov a chrámov. Ale v nedeľu, okolo obeda, je tiché a ospalé ako malá dedinka v zabudnutom údolí. A práve v taký čas zastal náš turistický autobus pred bránami Vatikánu.
„Máte hodinu na prehliadku okolia alebo nákupy,“ vyhlásil optimisticky náš sprievodca. Zjavne si nevšimol, že široko-ďaleko nebol obchod a ani na pozeranie toho veľa nebolo. Väčšia časť našej turistickej výpravy to vzdala hneď a sústredili sa na praktické ciele akým bolo nájdenie toaliet a zdolanie poslednej konzervy paštéty, ktorá ešte ostala z domácich zásob. Ale my so ženou sme mali dôležitú úlohu – a síce kúpiť niečo, v najhoršom prípade čokoľvek, čo by presvedčilo našich príbuzných doma, že sme v Taliansku naozaj boli. A ako by sme im mohli vysvetliť, že sme nekúpili nič „typicky talianske“, keď už sme na to mali v Ríme čas? Takže čas by bol, ale s tým nákupom to vyzeralo beznádejne.
„Nemáme šancu,“ povedala moja žena, „snáď sa nám niečo podarí kúpiť ešte po ceste domov.“
„Tak na to môžeme zabudnúť. Naši šoféri pôjdu tak rýchlo, že ledva zastavia na hraniciach.“ Bolo mi jasné, že riešenie je len jedno – zázrak. A kde inde by sa mal udiať, ak nie vo Svätom Meste?
„Poďme,“ povedal som odhodlane.
„Kam?“ opýtala sa moja žena.
„Poďme a uvidíme,“ povedal som a vykročil. Moja žena ma nasledovala ako generácie iných žien pred ňou nasledovali svojich bláznivých manželov – s neochotou a rezignovane. Ale aspoň sme sa hýbali.
Smer som vybral inštinktívne. Od námestia Chrámu svätého Petra doľava dlho, opustenou ulicou. Bolo to beznádejné. Nielenže na celej ulici nebolo otvorený obchod, on tam vlastne ani žiadny obchod nebol. Ale trval som na tom, že sa nejaký objaví, a moju žena už aj prestali baviť protesty. Vlastne sme sa ani spolu veľmi nebavili, nebolo o čom. Jediné zvuky, ktoré sme počuli v tom horúcom obedňajšom čase, boli ozveny našich krokov a z okien hlasy obedujúcich ľudí spolu so zvukmi lyžíc, nožov a vidličiek v rámci obvyklého koncertu na počesť nedeľnej hostiny. Ťažko si predstaviť beznádejnejšiu výpravu, na ktorej sme boli práve tu a práve v takom čase. Ale netrvalo to dlho – po niekoľkých sto metroch sme sa objavili na okraji mesta! Nebolo ľahké uveriť, že také obrovské mesto končí už po krátkej prechádzke od centra, ale všetko vyzeralo tak, že už nie je kam ísť. Ulica končila a menila sa na cestu, ktorá viedla zákrutou k akémusi píniovému háju. Skutočne ťažko nájsť menej nádejné miesto na nákupy.
Moja žena sa začala usmievať presne tak ako generácie iných žien pred ňou, keď chceli so zadosťučinením ukázať svojim bláznivým mužom, že práve tento nápad nebol z najlepších. Chcel som jej aj niečo povedať, ale nebolo čo. Naša púť za zázrakom skončila, tento nápad nevyšiel. Najvyšší čas obrátiť sa späť.
Tak sme sa otočili – a tam to bolo. Nielenže sme zbadali obchod a dokonca otvorený, ale navyše celé nákupné stredisko! Stálo na druhej strane ulice a zo smeru, ktorým sme prichádzali, bolo zakryté domami. Nebolo veľké, ale na naše nákupy stačilo. Tie netrvali dlho. Boli sme jedinými nakupujúcimi a v celom obchode bola jediná pokladníčka. Keď sme sa k nej blížili s nákupným vozíkom plným „dôležitých typicky talianskych darčekov“, uvidel som regál s holiacimi strojčekmi. Určite poznáte ten paradox – klasický holiaci strojček si môžete kúpiť lacno (alebo ho dokonca dostať zadarmo), ale žiletky doňho sú pekelne drahé. A tu ich mali široký výber a za celkom rozumné ceny. Zišli by sa mi nejaké domov. To by bol skutočne zmysluplný nákup! Ale bol tu problém. Už nám neostali žiadne peniaze. Na chvíľu sme nerozhodne postávali pred regálom a prepočítavali, čo by sa dalo z nákupu odložiť, aby som si mohol kúpiť žiletky. Ale náš zoznam darčekov sme už beztak skrátili a nebola šanca zbaviť sa čo i len jediného. Koniec-koncov, aj zázraky majú asi svoje hranice. Musel som sa vzdať tohto nápadu. Pohli sme sa k pokladníčke a začali vykladať nákup na pult.
Kým som platil, moja žena Janina naložila darčeky späť do nákupného vozíka a pohla sa s ním k východu. Šiel som hneď za ňou, keď z vozíka náhle čosi vypadlo. Automaticky som sa po to zohol, ale ostal zarazene stáť. Z toho vozíka totiž vypadla krabička žiletiek, nad ktorými sme tak váhali. Pozrel som na Janinu, ale tú zamestnávalo prekladanie darčekov do igelitových tašiek. Pozrel som na pokladníčku, ale tá nám nevenovala žiadnu pozornosť. Tak som siahol po tom dare z nebies a šiel ho ukázať mojej žene. Bolo to neuveriteľné. Neexistovalo vysvetlenie ako mohli tie žiletky preskočiť do vozíka. Vôbec sme sa k tomu regálu nepriblížili, len sme pred ním chvíľu postávali. Nič viac. A teraz boli tu v mojich rukách a Janina ich bez zaváhania pridala k ostatným veciam v igelitovej taške.
„To máš darček navyše od Pánaboha, ty nákupný génius,“ povedala a hnala ma späť k autobusu.
Treba priznať, toto bol malý zázrak. Len k tomu musím niečo dodať – nie som odborník na žiletky a zdá sa, že ani Pánboh nie. V tom nákupnom centre som sa pozeral v regále na žiletky, ktoré sa mi zdali vhodné do môjho holiaceho strojčeka. Ale mýlil som sa. Keď som prišiel domov, zistil som, že žiletky zo zázračného nákupu v Ríme sú mi celkom nanič. Veď koniec-koncov, zázraky naozaj majú svoje hranice.

Indonézia

Stretnutie v Medane

Medan na Sumatre je asi jedno z najškaredších miest na svete. Možno k tomuto dojmu prispela nutnosť čakať tu na náš let do Európy nekonečných šestnásť hodín. Navnadení turistickou príručkou podnikli sme pohotovo výlet do miestneho sultánskeho paláca a na blízku krokodíliu farmu. Z nedostatku iných atrakcií sme sa nechali zaviesť aj k akejsi modernej mešite. Tým sa však krásy Medan (beztak sporné, veď aj ten sultánsky palác bol v stave rozkladu a krokodília farma vyzerala akoby ju práve združstevnili) vyčerpali.

Jedinú príležitosť na rozptýlenie nám ponúkala prechádzka v okolí letiska. Vybrali sme sa teda po hlavnej ceste, lemovanej po oboch stranách úbohými obchodíkmi. Obchodíky mali hlinenú dlážku a keď sme si kúpili v jednom z bufetov malinovku, museli sme ju piť teplú, lebo nemali chladničku. Zato už po prvých našich krokoch začali sa diať neuveriteľné veci. Autá divoko trúbili. Obchodníci i zákazníci vybiehali z obchodíkov, aby nás videli. Školáci nás obklopili, smiali sa a nadšene pokrikovali. Miestny mladý učiteľ angličtiny k nám v očarení pristúpil a kvetnato nám vyrozprával ako veľmi je rád, že stretáva práve nás a práve tu. On nám tiež poskytol vysvetlenie neobvyklého rozruchu okolo nás. Miestni totiž už Európanov pochopiteľne videli, ale celkom určite ešte nevideli hneď dvoch Európanov kráčať pešo. Pochopil sme to ako výzvu k misii dobrej vôle. Ako sme kráčali tou nekonečne dlhou ulicou, išlo nám to stále lepšie. Niektorí nám vychádzali sami v ústrety a nadšene, s úklonou nás zdravili. Slová tu ani neboli potrebné. Zdravili sme teda našich nových známych po slovensky a oni nám odpovedali v medanskom dialekte. Vedeli sme s istotou, že si nehovoríme nič zlé. A to dobré si každý domyslí.

Vydržalo to len do chvíle, keď sa na konci ulice a nášho festivalu medzinárodnej družby, objavil bicykel obložený batohmi. Bicyklista sa rýchlo blížil a neomylne zastal pri nás. Bol to náš rovesník na obdivuhodnej ceste bicyklom z Indie až kamsi na Borneo. Oslovil nás najskôr svojou rodnou nemčinou. Rýchlo však pochopil, že sa s nami dorozumie len celosvetovým jazykom cestovateľov - po anglicky. Chcel vedieť, kde je tu najbližší hotel, ale s tým sme mu pomôcť naozaj nevedeli. Nemec nad tým mávol rukou, nasadol späť na bicykel a už na odchode len tak prehodil cez rameno. „Mimochodom, že ste zo Slovenska?“

Prikývli sme. „Ako si to poznal?“
„Jednoducho,“ zakričal ešte. „Podľa toho vášho otrasného prízvuku. Zbohom!“

Ako vidno, pre niektoré poučenia si musíte zájsť tisíce kilometrov ďaleko.

Rumunsko

Zamilovaní si rozumejú

Ak by vám ktokoľvek chcel nahovoriť, že základnou podmienkou cestovania je znalosť jazykov - nevie o čom hovorí. Tento príbeh je o porozumení si vďaka láske.

Boli dvaja a ony boli dve. Stretli sme ich na morskej pláži pri rumunskej Constanci. Vybrali sme sa tam ako vandrujúca partia stredoškolákov. Tí dvaja boli tiež zo Slovenska, zo stredného, ktoré je vraj čistým prameňom tej pravej slovenčiny. Slovenčinu teda ovládali, ale okrem toho nič. My sme naopak ovládali angličtinu, nemčinu aj ruštinu, ale zasa sme nemali také krásne spoločníčky, ako tí dvaja bulovia. Boli to pekne odrastené Rumunky (jedna bola zdravotnou sestrou) a trávili každý boží deň s tými dvoma v čarovnom a spokojnom rituáli. Aby sme totiž nepreháňali, jeden z nich (volal sa Jano) vedel až tri francúzske slová.

Keď sa ráno stretli na pláži a rozložili si deky vedľa seba, Jano povedal rumunským devám hrdo po francúzsky: „Dobré ráno.“

Rumunky vedeli po francúzsky perfektne a boli by ochotné preštebotať v tejto reči celé dopoludnie. Ale Jana s jeho kamarátom to nezaujímalo, hrali karty.

Na obed zložil Jano karty, objal jednu z diev a povedal nahlas a s dôrazom: „Láska.“

Obe sa zasmiali, pritúlili sa k tým dvom trúdom a ďalej si štebotali svoje každodenné starosti vo svojej rodnej materčine. Jano s priateľom ich zatiaľ veľmi vynaliezavo natierali opaľovacími olejmi, pravda ak nestáli v rade pred blízkym stánkom na pivo.

Podvečer, keď zbalili deky, chytil Jano tú svoju za ruku a povedal po francúzsky rozhodným hlasom: „Posteľ.“

Jeho priateľka pohotovo prikývla. Lenže tu bol práve problém. Spôsobil ho Gigant Karpát, vodca rumunského ľudu, vrah ľudí i lásky medzi nimi, Nicolae Ceaucescu. Ten rozhodol, že hrdý rumunský ľud sa nemá čo paktovať s cudzincami. A tak keď konečne Jano vyrazil so svojou rumunskou priateľkou do mesta (kde mala na ten večer vybavenú voľnú izbu), do hodiny sme ho mali späť v kempe. Priviedla ho policajná hliadka. Jano, zvyknutý na slovenské miery lásky, to totiž nevydržal a už na zastávke autobusu začal svoju rumunskú priateľku stískať tak náruživo, že to vyvolalo podozrenie okoloidúcich policajtov. V tej dobe sa v Rumunsku už nikto nechoval tak slobodne, aby bozkávanie na verejnosti neprezradilo, že ide o cudzinca. Jano z toho bol úprimne nešťastný. Utešovali sme ho ako sme mohli, padla na to nakoniec celá naša zásoba rumunského vína značky Mulfatlar. Jano pil ako by pretekal s ťavami po týždňovej naháňačke púšťou a na rozdiel od nás mu nevadila ani trpká chuť tohto ťažkého červeného vína. Na záver si od nás ešte vymohol kolegiálnu pomoc. Mali sme mu na druhý deň prenechať jeden z našich dvoch stanov, aby akt medzinárodnej družby národov Rumunska a Slovenska bol spečatený naozaj dôstojne. To sme prisľúbili.

Na druhý deň použil Jano počas dňa všetky tri francúzske výrazy v nezmenenom poradí. Jedinou zmenou programu bolo to, že namiesto piva si obaja mládenci dávali celé poobedie víno Mulfatlar, lebo Janovi zachutilo. Na prudkom slnku to nebol najlepší nápad, navyše toto víno sa odporúča riediť vodou. Ale Jano len pil a tešil sa na večer. Keď odchádzali s rumunskou priateľkou do kempu a nášho stanu, rozjarene nám (smutným a osamelým vzdelancom, opekajúcim sa bez vnadnej spoločnosti ďalej na pláži) zamával. Pravdupovediac, bolo to tiež znamenie, aby sme na tej pláži vydržali, čo najdlhšie. To sme splnili a až chladný vietor od mora nás už celkom za tmy vyhnal z pláže. Zohriať sme sa išli na fľašu Mulfatlaru do blízkeho bufetu s terasou. Na naše prekvapenie tam už sedel zronený Jano. Pil pivo a dôrazne nás vystríhal pred nežiaducimi vedľajšími účinkami vína značky Mulfatlar.

„Chalani,“ oznamoval nešťastne zlomeným hlasom Jano, „v tom svinskom víne musí byť bróm. To je asi pomsta ich vodcu ľudu, aby sa nepremnožili...“

Bolo nám ho úprimne ľúto. Na druhý deň prišla Janova priateľka za ním na terasu bufetu, kde sa zdalo, že prečkal celú noc. Zobrala ho láskyplne za ruku, dovliekla na pláž a skôr než stihol vykoktať svoj ranný francúzsky pozdrav, prehovorila naňho čistou slovenčinou s jemným rumunským prízvukom:
„Jano, nepi!“

Potom ho s náhlym odhodlaním objala a bez meškania zatiahla za duny na okraji pláže. Tak začína to pravé porozumenie medzi národmi. Porozumenie bez slov.