tulacky

Ametika 46

2011-11-06T20:31:00.001+01:00

Pohľadnica z New Yorku - Tanec U zkurvysynov

Kdesi uprostred Greenwich Village je brazílsky bar „U zkurvysynov“. Tento večer, ako každý večer, tu jačí, vyje, mraučí, škrieka, výska a raduje sa zo života – samba! Samba je ako búrlivý jarný príval, ktorý rytmicky naráža na kamene, a kto chce v tom veľkom prúde prežiť, musí poriadne švihať telom. A tu, uprostred parketu, tancuje deva ako o život. Nie je príliš pekná, ale je neuveriteľne hbitá, temperamentná a vzápätí vláčna a poddajná. Vzdor a odovzdanie, chladný odstup a náhla odmena pritúlenia – tá baba to vie! A vedia to o nej všetci chlapi v sále. Len zopár sa ich však odváži vyzvať ju do tanca, pretože to musia naozaj vedieť. Keď už nevládzu, tancuje sama, pripravená prijať novú výzvu. A tanečník za tanečníkom si trúfa predstúpiť, ona sklopí zrak a naznačí postojom – čo so mnou urobíš? Nasledujú úžasné vývrtky a figúry, všetky akoby už dávno vedela a ak nie, nevieme to posúdiť, veď je tak poddajná a vláčna – keď chce.

Táto pohľadnica sa po hodine mení. Do jej stredu rovno k dievčaťu vstupuje akýsi chlapík. Ale tancovať sa mu zjavne nechce a možno ani nevie! Ale drapne tanečníčku a ťahá ju z pódia. Žiarlivostná milenecká scéna – Madonna mia! V rohu parketu to medzi nimi niekoľkokrát prskne a chlapík vyfučí. Nemá už čo povedať a nevie ani čo urobiť. Len tam tak stojí ako pajác pripútaný k stĺpu hanby pre všetkých žiarlivcov. A ona sa pomaly, pomaličky rozvlní a začne ho tým svojím tancom ovíjať. Ako horúci kov obopína chladnú kamennú sochu toho zadubenca a celým tým tancom mu hovorí:

„No čo, moje telo je mladé, zatancovalo si! Ale duša, duša a srdce, milučký, sú tvoje.“

A akoby sme ho počuli mrmlať verše slovenského básnika:

„Duša a cnosť? Ó, daj mi svoje telo, duše mám vlastnej dosť!“

Ale ona sa nedá a znova pokúša:

„Čo ťa po iných, že sa na mňa pozerajú. Poď si vziať, čo je tvoje!“

Pre tých, čo videli slávnu Nezvalovu dramatizáciu mileneckej drámy „Manon Lescaut“ oznamujeme, že tento kus sa hrá naživo už aj „U zkurvysynov“ v New Yorku.

Poetka v metre

„Čo to čítate?“

Vždy mi tvrdili, že v newyorskom metre sa nemá iným ľuďom ani len pozerať do očí, nie to ich ešte aj oslovovať. A teraz som oslovený sám. A navyše ženou. A neodbytnou:

„Nejaká kniha?“

Pozerám s úžasom – vedľa mňa sedí staršia moletná žena, asi španielskeho pôvodu. Je to ešte k tom aj nakrátko ostrihaná peroxidová blondína. Ale usmieva sa sympaticky.

„Áno, kniha. A vy, vy čítate tiež?“

„Ani nie, ale píšem. Píšem poéziu.“

„Poéziu?“

„Poéziu. A vy tiež píšete?“

Tak sme si zopár zastávok pokecali ako kolegyňa s kolegom. Potom som už musel vystúpiť. Mimochodom, volá sa Nadia Nazario. Je to nezamestnaná matka štyroch detí, dvoch chlapcov a dvoch dievčat. A popri tom všetkom má ešte chuť písať poéziu…

Ametika 45

2011-10-22T21:26:00.002+02:00

U nás v New Yorku

Opäť na skok v New Yorku nemohol som obísť svojho dávneho priateľa z gymnázia v rodných Krasňanoch Laca a jeho budúcu ženu Lucku. No a keď už sme boli spolu, nemohli sme obísť tému – tenis. Zohrali sme spolu nejeden bojovný zápas, ale tentoraz Laco vymyslel, že sa na tenis najvyššej kvality pôjdeme pozrieť. Práve bežal veľký tenisový turnaj zvaný US-Open. Ja na to:

„Samozrejme, a čo lístky?“

„Pokojne, starec, tu nie si v snobskom Wimbledone, kde sa bivakuje dve noci, aby si si mohol kúpiť jeden lístok. Tu si v New Yorku, v slobodnej krajine! Zajtra ráno pôjdeme a kúpime si ich rovno pri vchode.“

No, bolo to inak. Do areálu Flashing Meadow sme dorazili až okolo desiatej a pred pokladňami stála rada na niekoľko hodín. Pred niekoľkými pokladňami však bolo takmer pusto. Šli sme sa na to pozrieť. Vydávali tam lístky tým, čo si ich rezervovali. No ale keď už sme tam tak postávali a tá „naša“ rada bola tak blízko, tak sme sa „akože nenápadko“ šuchli dopredu. A samozrejme, že sme to urobili vo veľkom zaujatí debatou o čomsi veľmi dôležitom. Mysleli sme si, že máme vyhraté. Ale Američania sú veľké žalobaby. Nepôjdu sa s vami hádať, že sa prebiehate, pošlú policajta. Ten prišiel a začal pozoruhodný dialóg.

„Čo tu robíte?“

„Stojíme na lístky.“

„Ale ľudia za vami tvrdia, že ste ich predbehli.“

Pozrel som sa na ľudí za nami a pochopil, že títo by to odprisahali aj pred súdom. Vyzeralo to zle a vtedy je každý nápad dobrý. A mňa ten nápad napadol!

Siahol som do vrecka a našťastie tam bol – môj novinársky preukaz. Hovorím:

„Ale ja by som predsa ako novinár nemal stáť žiadnu radu.“

Policajt to uznal a odkázal ma na akreditačné stredisko, kdesi za rohom. Laco s Luckou ale predsa len museli ísť na koniec radu. Ja som s novinárskym preukazom prešiel jednou zo zadných brán a mal vstup na ten deň zadarmo. Američania sú poriadkumilovní. Ale dá sa zjednávať.

Amerika 44

2011-01-23T13:34:00.002+01:00

Gabov príbeh

Tuším, že tej Ameriky na ružovo máte už plné zuby. Ale ja si naozaj neviem pomôcť, píšem len, čo som naozaj zažil! Vlastne pomôcť si môžem – ukážkou z Gabovho životného príbehu.

Gabo žil dlhé roky v San Franciscu tak ako môže žiť básnik, ktorý sa občas živí prekladaním z nie veľmi frekventovanej slovenčiny, či češtiny do angličtiny. Najväčší kšeft chytil, keď ho usporiadatelia celosvetového finále Miss Universe na Trinidade a Tobago pozvali tlmočiť našej Misske, ktorá to vlastne vôbec nepotrebovala! Gabo žil v starom dome v podnájme moravskej emigrantky, bývalej peknej a ešte stále sexi, ktorá si navrch zobrala k sebe akéhosi portorikánskeho fešáka. Ten na nej chcel vraj až priveľa sexu a volali ho všetci Pavel. Stretol som ho u nich, vyzeral ako Chaplinov príbuzný, furt sa veselo šklebil. Keby som túto pitoresknú, a veľmi priateľskú, domácnosť nenavštívil, neobjavil som ich malé tajomstvo. Záchod mal záves! Nie dvere, ale záves. Navyše bol na chodbe do kuchyne a ostatných dvoch izieb (jedna Marováčky s portorikáncom Pavlom a druhá Gabova) a prakticky neprehliadnuteľne trónil celej domácnosti.

„Prečo si tam nedáte dvere?“ pýtal som sa úplne naivne.

„To je dlhá história.“

Ja tú dlhú históriu pre vás skrátim. Aj moravská emigrantka bola v tom byte vlastne v podnájme a pán domáci odmietol vymeniť dvere, keď sa pokazili. Videl som to aj v New Yorku. Domáci kašlú na opravu a nájomníci tiež, lebo nechcú investovať do niečoho, čo nie je ich. No ale záves na záchode som videl len v tejto podarenej domácnosti.

Asi rok potom, čo som už opustil San Francisco aj Ameriku, sa Gabovi naskytla možnosť návratu do vlasti. Po takmer dvadsiatich rokoch. Vybral z banky všetky peniaze, kúpil si letenku a zbalil neveľký kufor. Zvolal kamarátov a kamarátky a že ich za tie roky v San Franciscu bolo dosť! Byt mal samostatné schodište a večer pred Gabovým odletom ním dupali hore a dolu zástupy rôzne spriatelených bytostí. Skrátka, dvere boli dokorán a v malom byte tlačenica. Každý doniesol fľašu a tak bolo veselo. Okolo polnoci si šiel Gabo po čosi do izbičky, ktorú obýval hneď pri vchodových dverách. Kufor bol na mieste, v skrini našiel aj sako, ale keď podvedome siahol do vrecka, kde si odložil hrubý zväzok bankoviek – neboli tam! Zábava skončila trápnym prehliadavaním VŠETKÝCH prítomných. Gabo vybehol ešte aj na ulicu v iluzórnej predstave, že tam zlodeja chytí. Stokrát si mohol tĺcť hlavu, prečo si tie peniaze lepšie nezašil. Nenašli sa. A tak, takmer po dvadsiatich rokoch, sa náš básnik vracal domov tak ako z domu odišiel – z holou riťou.

S peknými prsiami ďalej zájdeš

Túto moju príhodu som vlastne naplno prežil až po rokoch. Až po rokoch mi moji losangelskí kolegovia z PEN prezradili, čo som vlastne všetko napáchal. A pritom to bol celkom nevinný nápad. Len si to predstavte – sekretárka miestneho PEN Klubu preberá poštu a nájde tam podozrivý balíček. Vyberie z neho kazetu, vloží do magnetofónu, chvíľu počúva a – poplach! Nezabúdajme, že PEN Klub je vážená spisovateľská organizácia, jediná celosvetová a navyše kolektívny člen UNESCO. Ale pretože PEN Klub pochopiteľne zasahuje do otázok slobody prejavu a to na hrane citlivých politických tém, môže sa nájsť aj v Amerike niekto, komu sa to nepáči.

Zasadne Rada a ktosi spustí podozrivú kazetu. Lenže ten hlas je ženský a nehovorí o slobode prejavu, ale o svojich veľkých prsiach. Vypnú to a zamyslia sa – to by mohlo byť sexuálne harašenie. V roku 1995 ešte stále paprikovo ostrá téma. No ale prečo by niekto sexuálne strašil počestných spisovateľov svojimi veľkými prsiami? Že by podivuhodná reklama, alebo čin šialenej nymfomanky? Také čosi ani sexuológia nepozná!

Našťastie to počúvali ďalej, až kým dotyčná nevyslovila to kľúčové slovo – Gustav. Meno na severoamerickom kontinente tak vzácne, že mohlo patriť jedinému a to nedávnemu návštevníkovi zo Slovenska!

Pamätáte si ešte na Candy Apples? No predsa – najkrajšie prsia Západu! Nechcel som si nechať ujsť príležitosť urobiť s ňou rozhovor. Lenže naživo už nebol čas, pretože v Iowa City bola len kvôli predstaveniu. Tak sme sa dohodli, že jej spíšem otázky a ona mi ich pošle. Lenže sme sa dohadovali pridlho a jej potom tak dlho trvala odpoveď, že odpovede mohla poslať už len na poslednú adresu, kde som ešte v posledné dni bol – do PEN Klubu v Los Angeles. A ako to už býva, s kolegami sme mali kopu iných zaujímavejších vecí na debatu a na odpovede Candy Apples som úplne zabudol. Aby to bolo ešte veselšie, jej sa tie odpovede nechcelo písať a tak ich nahrala na kazetu. A tá dorazila pár dní potom, čo som odcestoval. No vidíte, taká drobnosť a mohol som vstúpiť do dejín americkej sexuálnej kriminality. Ešteže kolegovia v PEN uznávajú slobodu slova aj na tému veľké prsia…

Amerika II - seriál

2010-12-01T09:00:00.001+01:00

Vyhliadka na Tichý oceán

Mal som v pláne „odskočiť“ si do Los Angeles, ale môj dobrý priateľ Larry nemal čas. Navrhol však, že so mnou ako skúsený šofér pôjde iný Slovák a Bratislavčan – Gabo. Dovtedy som tohto svetobežníka nepoznal, ale spomienky na Bratislavu nás okamžite zblížili. Gabo vybral z požičovne nádherné červené Ferarri a vyrazili sme. Po slávnej diaľnici č.101 popri tichooceánskom pobreží. Bolo slnečno, boli sme „mladí a krásni“ (teraz sme už len krásni), mali sme „bohovské fáro“ a pred sebou skvelý výlet. Takto vznikajú knihy a filmy s jedinou euforickou témou – na ceste!

Samozrejme, že ma už o pár kilometrov od dobroty nenapadlo nič lepšie, než požiadať Gaba, aby zastavil, že sa prejdeme plážou k moru. A tak Gabo uprostred kalifornskej polopúšte zastavil a my sme svorne prekráčali tých sto metrov pieskom až k brehu omývanom vlnami Tichého oceánu. Namiesto romantiky, sme si nabrali do topánok plno piesku a už menej nadšene sa vrátili k autu. A tam nás čakalo prekvapenie – kľúčiky zabuchnuté v aute! Nás „šikovných“ na svete nie je veľa a robíme, čo môžeme, aby o nás bolo vedieť. Stáli sme tam vďaka tomu už nie ako filmoví „Easy Rideri“, ale ako dvaja Blaváci, čo majú namiesto slamy plné topánky piesku a nevedia, čo s tým. Okolo nás frčali autá a hrozilo, že budeme musieť niektoré zastaviť, zviesť sa do najbližšieho mesta (päťdesiat kilometrov?!), zohnať automechanika, lenže takého, čo vie otvárať Ferarri a navyše nie násilím… Nemožný začiatok výletu s neistým koncom. Ale akosi zázračne (pootvorené okno a Gabova „hadia“ ruka) sme sa z toho dostali bez asistencie iných a pokračovali už po pár minútach v ceste. Keby ste však niekedy videli film o dvoch svetobežníkoch G + G, ktorí uháňajú slnečnou Kaliforniou za obzory všedných dní, túto scénu tam nenájdete. Je to naše tajomstvo…

Amerika II - seriál

2010-11-29T21:41:00.008+01:00

Vydarená dovolenka - horelo!

Vracal som sa v San Franciscu nocou na hotel a celkom bez varovania vošiel doprostred policajných zátaras. Bola noc a policajti ako noční duchovia konali svoju prácu. V najbližšom, pomerne starom hoteli horelo. Policajti s profesionálnym prehľadom nahádzali na všetky prístupové ulice akési fakle, ktoré žiarili na zemi červeným tlmeným plameňom a každého automobilistu varovali, aby sa nepribližoval. Zároveň postavili zátarasy, aby vytlačili zvedavcov z ulice. Ja už som bol zhodou okolností v tej ulici, takže som len pokračoval k hasičským autám, ktoré už boli v plnej práci. Všetko klapalo ako hodinky, oheň našťastie šľahal len z jedného hotelového okna. Niečo k tej dokonalosti chýbalo a ja som až tesne pred plameňmi ožiarenou fasádou hotela objavil ten posledný, nevyhnutný detail. Zo susednej izby sa nakláňal hotelový hosť a FOTIL SI ako u susedov horí. No to viete – taká vydarená snímka z dovolenky…

Amerika 43

2010-09-12T22:25:00.001+02:00

Nočné prekvapenie – odkazovač

V Norfolku som býval u riaditeľa miestneho Medzinárodného spisovateľského centra Rona Wraya a jeho manželky Gayle. Boli to veľmi milí hostitelia, ktorí môj pobyt vyriešili klasicky americky. Na bývanie mi vyhradili komôrku pod povalou, odovzdali kľúč od domu a nechali už ostatné na mne. Tú pamätnú noc blúdenia po čítačke som konečne našiel tento svoj prechodný domov. Bolo už naozaj veľmi neskoro. A iste poznáte tie zlodejské pocity. Človek by sa tak rád odhmotnil a zduchovnel, ale nejde to. Pozápasil som so zámkou na domových dverách, so škrípaním ich otvoril a po špičkách vošiel do domu hostiteľov. Mal som úprimnú snahu nerušene nájsť schodisko k svojej izbe, čo najtichšie vyjsť a zaľahnúť. V dome bola tma a ticho. Našľapoval som opatrne krok za krokom a keď som bol asi v polovici veľkej vstupnej haly spojenej s jedálňou – začali sa diať veci!

Najskôr na mňa v tme prehovoril neznámy mužský hlas. A oslovil ma mojím menom! Lenže to určite nebol Ron. Než som sa stihol spamätať, vyrútila sa na mňa z priľahlej izby nahá mužská postava. A to naopak bol Ron! Hlavou mi prebleskli úryvky zo všetkých dvoch amerických hororov, ktoré som videl (na celý americký horor nemám nervy). Skôr ale, než som sa stačil zhroziť útoku maniakov, situácia sa našťastie veľmi rýchlo vysvetlila. Ten neznámy mužský hlas bol telefónny odkazovač a tá nahá postava bol naozaj môj hostiteľ, ktorý vyskočil z postele a utekal ten odkazovač vypnúť, aby som sa v tme nezľakol.

Vysvetlenie som ocenil, ale nemôžem povedať, že by ma ten zážitok nezaskočil. Zdá sa totiž, že za každým novým vynálezom každodennej spotreby na nás číha raz za čas takéto nečakané prekvapenie.

Špióni z presvedčenia

V Norfolku je okrem iného aj najväčšia americká námorná základňa na svete. Okrem viacerých kotvíšť a dokov sú tu aj tri letecké základne amerického námorníctva. Dozviete sa to z plagátu, ktorý toto vojenské tajomstvo hrdo hlása každému, kto ide okolo. Z iného plagátu sme sa dozvedeli, že akurát počas nášho pobytu je na tejto základni „Deň otvorených dverí“. To som nemohol zaváhať. Najmä pohľad na obrovské lietadlové lode zblízka lákal. Zobral som na tú slávu aj slovinského spisovateľa Andreja Blatnika. Pred bránou do základne som ale zaváhal.

„Vieš, predsa len sme z inej krajiny. Ešte pred šiestimi rokmi sme boli nepriatelia. Poďme sa radšej prihlásiť.“

Veľmi dobre si pamätám ešte zo svojej vojenčiny ako sa monitorovali čísla všetkých áut, ktoré sa priblížili príliš blízko výcvikovým priestorom a kasárňam. Kamaráta vyšetrovali „kontráši“ len kvôli tomu, že ukázal šoférovi v aute s cudzineckou značkou ako lepšie zaparkovať. A tak sme sa spolu šli do blízkeho informačného centra základne udať. Pozerali na nás ako na bláznov.

„Čo pre vás môžeme urobiť?“

„Chceme sa ísť pozrieť a nevieme, či smieme.“

„Prečo by ste nemohli, veď je Deň otvorených dverí.“

Tak sme šli. Osamelo sme krúžili cestami a cestičkami najväčšej námornej základe Spojených štátov. Ale práve lialo tak vytrvalo, že sme z lodí a lietadiel takmer nič nevideli. Skrátka na špiónske fotky to nebolo. Len na ten dobrý dojem z otvorených dverí. Otázkou je, či je na ten dojem dnes ešte príležitosť. Potom, čo vyšli z módy špióni, nahradili ich tiene skutočných i domnelých teroristov…

AMERIKA II - seriál

2010-05-12T09:00:00.000+02:00

Noc za mrežami

V Denveri som sa ubytoval v hosteli. Bol horúci august. Keď som vychádzal z nie práve vábnej miestnosti môjho dočasného útočiska, zistil som, že izba má dvojité dvere. Vnútorné drevené, vonkajšie tvorila mreža. V noci som ten systém veľmi rýchlo pochopil. Tie noci totiž boli tak horúce, že otvorené okno, ani stropný ventilátor nepomáhali. Len, keď ste otvorili tie drevené dvere, vzduch sa trošku pohol. No a na to, aby pri toľkom luftovaní bol ten spánok aj bezpečný, slúžila tá zvnútra uzamykateľná mreža.

Štrajk!

Druhý deň svojho pobytu v Denveri som šiel na konferenciu a uvidel zaujímavý úkaz. Okolo vedľajšieho mrakodrapu spoločnosti US-West chodili dokola akýsi čudní ľudkovia. Proti tomu mrakodrapu to boli ozajstní mravčekovia. V rukách držali transparenty so znakom CWA, zrejme odborovej organizácie, a stručnými nápismi. Všetky tie transparenty boli písané rukou a navyše podľa nátury autora, takže, čo transparent, to originál! Kopa ich bola v španielčine, ale toľko zasa rozumiem, že sa to týkalo nízkej mzdy a preplácaniu nadčasov (veď v niektorých kanceláriách tej budovy sa svietilo celú noc!) a že toto je štrajk. Zaujalo ma to a tak som sa posadil na blízku lavičku a chvíľu pozoroval. Ten štrajk bol pozoruhodný tým, že sa nič veľké vlastne nedialo. Ľudia v oblekoch a kravatách vchádzali a vychádzali z budovy, nikto ich nerušil. Tí štrajkujúci chodili v malých skupinkách, ale aj jednotlivo dokola tej budovy a bavili sa spolu asi ako sa bavia susedia, keď sa stretnú na ulici. Vrcholom bola babička, čo popri štrajku kočíkovala dvojčatá. Po chvíli som sa už naozaj musel zdvihnúť a ísť sa venovať vede. Na odchode som si ešte pomyslel – to sa to niekomu štrajkuje!

Praclíkový let

Lietať po Amerike je dnes ako jazdiť rebrinákom hore dole po grúni. Nič mimoriadne, pri tých stovkách letov a desaťtisícoch cestujúcich denne, sa na veľké pohodlie nedbá. Vedel som, že sa pri lete dočkám maximálne vrecúška arašidov a troch kvapiek koly uprostred pohára preplneného kockami ľadu. Ktosi múdry ale prišiel na to, že arašidy sú nezdravé a tak ich vymenili za takzvané praclíky. Takzvané praclíky sú krekery v podobe praclíkov a sú nejedlé. Áno, je úžasné ako krajina s tak bohatými zdrojmi potravín a vysokou potravinárskou technológiou dokáže produkovať čosi nejedlé, ale veď to nie je jediný prípad. Coca-Cola je často tiež nepitná, dokonca sa tvrdí, že ak v plechovke plnej Coca-Coly necháte týždeň klinec, tak za ten čas zmizne, jednoducho sa rozloží. A na tejto diéte som mal stráviť celý deň!

Skorý ranný let ma premiestnil z Oklahoma City do Kansas City. Druhý z Kansas City do Chicaga. Odtiaľ, neplánovane, sme si odskočili do Minneapolis dotankovať. Odtiaľ sme konečne nabrali smer Baltimore a z Baltimore posledný let do New Yorku – Long Island. Posádky sa vždy vystriedali a mňa už ani nevyháňali z lietadla. Sedel som tam sám, prišli upratovačky, vybrali odpadky, popri tom mi začesali ofinu správnym smerom a popriali ďalší šťastný let. Už som k tomu lietadlu skoro patril. Keď sa to tak zoberie, každá ďalšia posádka sa mi mala prísť predstaviť – veď som tam bol viac doma ako oni! A bolo to na mne vidieť. Keď ste celý deň na nejedlých praclíkoch a nepitnej Cole, to na vás zanechá stopy.

Celá tá tortúra však stála za záverečný let. Už som videl všeličo v lietadlách (aj opitých moravských podnikateľov na ceste do Kuala-Lupmur), ale takéhoto letušáka, som ešte nezažil. Ten chlap sa rozhodol (pre mňa v pravej chvíli), že lietať je vlastne zábava. Jeho komentár k bezpečnostným predpisom bol komediálny výstup non-plus-ultra. Bezpečnostné predpisy sa aj tak melú dokola pri každom lete a na tretí krát už ich viete naspamäť. V jeho podaní by som si dal aj repete. Ten let bol krátky, ale mohli vyberať vstupné ako za kabaret a ľudia by vďačne dali. Končilo to tým, že sme pristáli a všetci sa, ako obvykle, napružili v sedadlách už-už vyraziť k východu. Neviem, kde sa to v ľuďoch berie (okrem tých, čo ledva stíhajú nasledujúci let), ale zakaždým sa tieto závody „kto bude skôr von“ opakujú. Už sme boli skoro všetci na štartových blokoch, keď sa v amplióne ozval známy hlas „Ešte nie!“ a pokračoval imitáciou konských kopýt, spomaľoval tak ako sme sa blížili k výstupnej rampe a keď už sme naozaj stáli, zavelil „Teraz!“. Ale nikto nebežal. Rehotali sme sa ako tie kone. Kvôli tomu letušákovi som dočasne odpustil americkým aerolíniám ich praclíkovú diétu.

Cestovné príbehy

2010-05-05T09:00:00.001+02:00

VEČNÁ OTÁZKA

Stručný záznam z cesty: „Konferenciu v žalúdku zakončila búrlivá diskusia, takže nad ránom som bol nútený podstúpiť neveselú, smutnú tlačovku, z ktorej vyšla valná hromada...“
Po prvý krát som takúto búrlivú žalúdočnú konferenciu zažil v Indii a práve v najnevhodnejšej chvíli. Mali sme cestovať polnočným vlakom z mesta Lucknow do bájneho Benáresu alias Varanasí na posvätnej rieke Gange. Práve sme absolvovali vedeckú konferenciu, ktorú sme úspešne zvládli aj napriek tomu, že už počas nej som pociťoval následky indickej stravy. Na jednej z večerných recepcií som totiž povolil v bdelosti. Vedeli sme dobre, čo nám tu hrozí a na cestu sme sa zásobili solídne. Domáca hruškovica nás mala po každom ráne posilniť do boja s miestnymi mikróbmi. Ruky sme si umývali v roztoku, ktorý požívajú chirurgovia pred operáciou a zásadne sme nepili nápoje s ľadom, ktorý by mohol byť z kontaminovanej vody. Aj zuby sme si umývali balenou vodou. Ale celkom sme zabudli na miestne zvyky a na ohlásenú recepciu išli poriadne hladoví. Ibaže jedlo nepodávali hneď, ale až hlboko v noci a tak som si opražené rybičky, roznášané čašníkmi, nakladal naozaj s chuťou. To by nevadilo, ale k tomu bola aj akási bledá majonézová omáčka a v nej bola tá zrada. Môj kolega mikrobiológ tvrdí, že človek môže zjesť aj bacil cholery a ak je naozaj hladný, jednoducho ho v žalúdku všetky tie tráviace kyseliny rozložia. Len tých bacilov nesmie byť veľa. A tej zradnej omáčky bolo priveľa. Poznal som to už na druhý deň, keď som si chystal vlastnú prednášku. Podľa všetkých príznakov som ju nemohol dokončiť bez nutnej prestávky. A nedalo sa zaručiť, že bude jediná.
Na vedeckých konferenciách panuje prísne pravidlo o dodržiavaní predpísaného časového limitu na prednášku. Ak ho prekročíte, niektorí organizátori vás nielen napomenú, ale aj rázne vypnú mikrofón. Nikdy sa mi to nestalo a nechcel som, aby sa mi to stalo ani tu. A tak som svoju prednášku začal slovami.
„Milé kolegyne, vážení kolegovia, ak by som toto pódium opustil náhle uprostred prednášky, nie je to preto, že by som si vás nevážil...“
Odmenou za úprimnosť mi bola podpora všetkých zúčastnených v sále. Počúvali s takými sympatiami, že moja prednáška trvala nakoniec dvojnásobok predpísaného času a nikto nezaprotestoval. Naopak po potlesku sa niektorí kolegovia prihlásili ku mne so zaručenými návodmi ako si účinne pomôcť.
A zdalo sa, že najhoršie som predsa len prekonal. Lenže večer pred naším odchodom sme ešte s niekoľkými kolegami zašli do miestnej záhradnej reštaurácie a ja som si nepredvídavo objednal chladené indické pivo. Taký drahý spôsob ako sa stať rýchlobežcom by som nikomu neodporúčal. A to nás čakala nočná jazda spacím rýchlikom plným indických zvláštností. Aby to nebolo jednoduché, v čase odchodu prišli na nádražie naraz tri vlaky do Varanasí. Boli sme traja Slováci a každý z nás neomylne uveril, že ten správny vlak je akurát ten, čo tí druhí dvaja rázne zamietli. Najhoršie ale bolo, že sme chceli ušetriť a neprijali sme nápad najskúsenejšieho z nás, Milana Bonu, aby sme si najali kuliho, ktorý nás k správnemu vlaku bezpečne dovedie. Namiesto toho sme naivne zastavovali solídnejšie vyzerajúcich Indov a dokonca aj vojakov a pýtali si od nich radu. Všetci krútili odmietavo hlavou, ale tie ich pohľady sa nedali prehliadnuť. Bola to tak nápadná zmena, že ešte aj v horúčke mi bolo jasné, že tu sa deje niečo zásadné. V Indii sa totiž voči vám budú správať preúctivo, ak máte nasledujúce tri charakteristiky - ste beloch, máte peniaze a zdravie. Ak vám niečo z toho chýba, s veľkým zadosťučinením vám to dajú najavo. A mne z tých troch charakteristík ostalo len to, že som bol biely ako stena z hrôzy ako túto noc vlastne prekonám, keď ani do vlaku nevieme trafiť.
Indické vlaky vyzerajú ako keby ich nikdy nenatreli, snáď len akousi podkladovou okrovou farbou. Ich vonkajšie steny sú polepené počítačovými zoznamami cestujúcich v každom vagóne. Ibaže tie práve niekto strhol a už to vyzeralo, že vlak, na ktorom sme sa nakoniec predsa len všetci zhodli, odíde bez nás. Ak ste totiž nenastúpili do toho správneho vagónu, prestúpiť ste mohli až na ďalšej stanici. A takéto prestupovanie naslepo mohlo trvať celú noc. Dôrazne som preto svojich priateľov upozornil, že nie som v stave zažívať žiadne cestovateľské experimenty. Potrebujem si čím skôr ľahnúť.
Bol to malý zázrak, ale ten vagón sme akosi, na poslednú chvíľu, našli. Celý natešený som sa hnal uličkou, aby som našiel naše ležadlá. V týchto vagónoch nebývajú kupé, ale len akési otvorené oddelenia so štyrmi lôžkami a v uličke sú zase ďalšie lôžka popri stene. Dve naše lôžka som našiel bez problémov, ale na tom v chodbičke už niekto ležal. Bolo po polnoci a vyzeralo to, že tam ktosi spí už od Naj Dillí. Obrátil som sa bezradne na nášho sprievodcu Milana a ten sa rozhodol zasiahnuť naozaj rázne. Na konverzáciu tohto druhu mal vždy po ruke palicu a aj tentoraz sa ju rozhodol použiť, ale nevšimol si, že za spiacim Indom leží dieťa. A to bola fatálna chyba. V Indii si môžete (ak máte zmienené tri charakteristiky) dovoliť takmer všetko, ale kráv a detí sa nesmiete dotknúť.
Spustil sa neuveriteľný krik. Dieťa začalo plakať, jeho otec vykrikovať a v úzkej chodbičke nám trom cudzincom začalo byť pekne tesno a horúco. Indovia v nočných košeliach sa začali na nás hrozivo tlačiť a v tej presile a izolácii vagóna nebolo zjavnej záchrany. Tu sa totiž už neargumentovalo, tu sa už len stupňovali výkriky pred rozhodujúcim lynčujúcim útokom. A v tom všetkom sa mne už podlamovali kolená a naozaj som nebol v najlepšej kondícii na vagónovú bitvu.
„Upokojme to,“ hovorím Milanovi, ale to bolo len zbožné želanie. Indovia mali dojem, že sa tentoraz celkom oprávnene môžu vyvŕšiť na arogantných cudzincoch, ktorým sa za normálnych okolností toľko klaňajú, a tak sme si to mali trpko vypiť aj za všetkých ostatných. V duchu som to už vzdával, keď sa náhle udiala jedna z tých rozprávkových scén, ktorú prináša len život na cestách. Do najväčšieho kriku a strkanice, odrazu zaznel čísi pokojný, ale dôrazný hlas. Nehovoril hlasno, ale každý ho počul a navyše Indovia mu aj rozumeli. Bol to bielovlasý starec sediaci na najvyššom lôžku v polohe lotosového kvetu a dívajúci sa na tú našu pozemskú hádku akoby z nebies. Niekoľkými dobre volenými slovami upokojil miestnych a tí sa mlčky rozostúpili. A vzápätí ako čertík zo škatuľky vyskočil odkiaľsi ten magor sprievodca, čo tu mal byť už dávno, aby nám oznámil, že síce máme pravdu, ale vlastne nemáme pravdu, pretože nás ktosi v miestenkovej kancelárii premiestnil o niekoľko kupé ďalej, ale v tom istom vagóne. Zaviedol nás tam a naozaj nás tu čakali tri voľné lôžka. Konečne som mohol odpadnúť. Ale ešte nie úplne. V týchto vagónoch sú pri lôžkach reťaze. Nimi si má cestujúci zamknúť batožinu, pretože v noci sa kradne. Lenže my sme nemali zámky. A tak som si oblečený ľahol na cestovné tašky a v tejto polohe sa modlil ešte za jednu božiu pomoc - aby som nemusel ísť na miestny záchod. Je to príliš drsný zážitok, aby sa to dalo opísať a hlavne to je bez papiera (ktorý tam zásadne chýba) pre našinca aj tak neupotrebiteľné zariadenie. Okrem toho som bol už tak slabý, že som nebol schopný ani si vybrať acylpyrín z tašky pod nohami. Prežil som tak v horúčke jednu z najdlhších nocí vo svojom živote. Vo Varanasí ma do taxíka už obaja spolucestujúci podopierali a hnali sme sa do najbližšieho hotela. Konečne útulne, čisto a tiež nevyhnutné súkromie. S úľavou som sa usadil na tom obecne dostupnom tróne a v duchu si gratuloval, že už som konečne v relatívnom bezpečí. No a potom všetkom, po umytí rúk, na ceste šuchtavou k lôžku vás prepadne zákerná myšlienka. Naozaj kacírska otázka - aký je rozdiel sedieť v tej intímnej miestnosti na dohľad posvätnej rieky Gangy, ku ktorej ani nestihnete dobehnúť, a naopak sedieť si pohodlne doma, na tej dôverne známej doske, čo tiež znamená domov? Načo mám cestovať tie tisíce kilometrov, aby som sa pozeral do tých štyroch stien, ktoré mám aj doma a tam navyše aj dôverne známe? Načo teda cestovať? Ale len čo sa trochu postavíte na nohy, vyrazíte na ďalšiu etapu vašej cesty, a potom na ďalšie cesty. Hľadať tú odpoveď...

Cestovné príbehy

2010-04-28T09:00:00.001+02:00

SAŠA VŠETKO VYBAVÍ

Chystal sa celosvetový kongres PEN v Moskve a my sme riešili už notorický problém - nebolo dosť peňazí. Ešte ako tak na cestu, ale kongresový poplatok bol naozaj nad naše sily. Organizátori sa totiž rozhodli, že celý kongres aj ubytovanie delegátov bude v najdrahšom moskovskom hoteli Radisson - Slavjanskaja. Našťastie, hlavného organizátora Sašu Tkačenka som poznal z predošlých konferencií, lebo ako Slovania sme v medzinárodnej spoločnosti nutne prischli jeden k druhému. Navyše som bol obvykle jediný z kolegov kto vedel ako-tak po rusky, kým Sašova angličtina bola tiež na úrovni ako-tak. Tak som mu teda anglicko-rusky napísal, či by sa nado mnou nezľutoval. V rozpočte takýchto podujatí bývajú obvykle slušné rezervy, tak čo keby mi odpustil aspoň polovicu kongresového poplatku? Saša promptne súhlasil a ja som vyrazil na cestu.
Na letisku Šeremetevo ma naložili spolu s ostatnými delegátmi kongresu a doviezli do kongresového hotela. Všetkých ubytovali, len mňa nie. Aha, už mi svitlo, nezaplatil som plný poplatok, budem bývať v náhradnom hoteli Beograd. Ten bol len kúsok ďalej za riekou Moskva, žiadna tragédia. Ale ani v náhradnom hoteli o mne nič nevedeli. Tu ma už povestná ruská pohostinnosť v kombinácii s ich zmyslom pre organizáciu začala dopaľovať. Kam ma to ten Saša zašil?! Snáď neskončím pod mostom? On sám bol nedostižný a ostatní organizátori bezradní. Až sa náhle zjavil jeden naozaj osvietený chlapík, ukázal na mňa a povedal: „Davaj, pošli!“ Po takmer hodine čakania, handrkovania a neistoty to bola spásna veta. Tak sme teda pošli.
Nastúpili sme do taxíku a vyrazili. Neznámy organizátor udržiaval zdvorilú konverzáciu a vo mne narastal nepokoj. Taxikár vyrazil na okružnú diaľnicu. Vyzeralo to, že skončím v nejakej ubytovni za mestom. Navyše tak ďaleko od kongresového centra, že pol dňa zabijem cestou k nemu a zvyšný poldeň cestou späť. Išli sme už dlho a stále viac sa vzďaľovali kongresovému hotelu a kolegom. Pekný vtip od Sašenku!
Taxikár náhle zabočil a spustil sa priamo stredom Moskvy na samotné Červené námestie! Bývať v Kremli? Aká to zmena oproti predošlej perspektíve nejakej prímestskej dače.
Ani jedno, ani druhé nakoniec neplatilo. Zastali sme hneď pri Červenom námestí a neznámy organizátor ma uviedol k recepcii hotela Inturist. Usmial sa, rozlúčil a zanechal rozpačitým dumám. Tak strechu nad hlavou mám, ale pekne ďaleko od kongresového diania - pomyslel som si. Vyšiel som výťahom, našiel príslušné dvere, otvoril - úúúúžas! Hoci delegáti kongresu sú ubytovaní povinne po dvojiciach, ja som tu mal sám celý apartmán! A len čo som sa rozpozeral, zistil som, že som nielen v samom centre Moskvy, ale do kongresového hotela existuje skratka rovno cez malebný Arbat. Zlatý Saša, všetko dokáže zariadiť!
Už na druhý deň som mal možnosť porovnať svoje nové sídlo a tým, ako bývajú samotní Moskovčania. Bol som pozvaný na večeru do rodiny Galliny Monastyrevovej, ktorú som stretol pred rokmi na stretnutí mladých spisovateľov v Gruzínsku. Vydala sa, má dvojmesačné dieťa a za muža kardiochirurga Vitalija. Žila vraj v Paríži, mohla sa vydať do Ameriky. Ale vraj by nikdy nemenila. „Život je tu!“ zvolala nadšene, keď ma vyzdvihla na stanici metra, ktoré sa od svojho postavenia nezmenilo. Všade okolo samé paneláky, ale kočík, čo Gallina tlačila, bol taliansky…
Jednoizbový byt s kuchyňou je typická „komunálna kvartira“, vynález socializmu. Drevený záchod je na chodbe v rade ostatných. V kuchyni sprchovací kút vedľa drezu. Ešte pred rokom sa na vypratanie susedov z takejto „kvartiri“ najímali profesionálni vrahovia. Mladá rodina je ale zjavne spokojná, hoci obývajú plochu menšiu, než je môj hotelový apartmán. Byt je však vybavený najnovšou elektronikou, vrátane internetu. Pri večeri stiahneme v trojke štyri fľaše pravého Bordeaux. Až na odchode sa stihnem opýtať, koľko Vitalij zarába v špičkovom moskovskom Inštitúte transplantácie a umelých orgánov, keď Gallina je teraz na materskej. Odpoveď znie 320 rubľov mesačne. A mizerné raňajky v mojom hoteli stoja 280 rubľov…
Cestou metrom do hotela sa s údivom prizerám skupinke rozjarených výletníkov, ktorí na garmošku hrajú pieseň Žltá ponorka a celý vagón cestujúcich spieva s nimi. Mám pocit, že celá táto krajina prestúpila nie tak dávno z červenej ponorky do žltej. A ešte sa tomu aj tešia. Veď na farbe tu naozaj nezáleží. Tu sa žije za každého režimu, počasia, podmienok – toto je krajina šampiónov prežitia.

Cestovné príbehy

2010-04-21T09:00:00.001+02:00

ZAMILOVANÍ SI ROZUMEJÚ

Ak by vám ktokoľvek chcel nahovoriť, že základnou podmienkou cestovania je znalosť jazykov - nevie o čom hovorí. Tento príbeh je o porozumení si vďaka láske.
Boli dvaja a ony boli dve. Stretli sme ich na morskej pláži pri rumunskej Constanci. Vybrali sme sa tam ako vandrujúca partia stredoškolákov. Tí dvaja boli tiež zo Slovenska, zo stredného, ktoré je vraj čistým prameňom tej pravej slovenčiny. Slovenčinu teda ovládali, ale okrem toho nič. My sme naopak ovládali angličtinu, nemčinu aj ruštinu, ale zasa sme nemali také krásne spoločníčky, ako tí dvaja bulovia. Boli to pekne urastené Rumunky (jedna bola zdravotnou sestrou) a trávili každý boží deň s tými dvoma v čarovnom a spokojnom rituáli. Aby sme totiž nepreháňali, jeden z nich (volal sa Jano) vedel až tri francúzske slová.
Keď sa ráno stretli na pláži a rozložili si deky vedľa seba, Jano povedal rumunským devám hrdo po francúzsky: „Dobré ráno.“
Rumunky vedeli po francúzsky perfektne a boli by ochotné preštebotať v tejto reči celé dopoludnie. Ale Jana s jeho kamarátom to nezaujímalo, hrali karty.
Na obed zložil Jano karty, objal jednu z diev a povedal nahlas a s dôrazom: „Láska.“
Obe sa zasmiali, pritúlili sa k tým dvom trúdom a ďalej si štebotali svoje každodenné starosti vo svojej rodnej materčine. Jano s priateľom ich zatiaľ veľmi vynaliezavo natierali opaľovacími olejmi, pravda ak nestáli v rade pred blízkym stánkom na pivo.
Podvečer, keď zbalili deky, chytil Jano tú svoju za ruku a povedal po francúzsky rozhodným hlasom: „Posteľ.“
Jeho priateľka pohotovo prikývla. Lenže tu bol práve problém. Spôsobil ho vodca rumunského ľudu a Gigant Karpát, vrah ľudí i lásky medzi nimi, Nicolae Ceaucescu. Ten rozhodol, že hrdý rumunský ľud sa nemá čo paktovať s cudzincami. A tak keď konečne Jano vyrazil so svojou rumunskou priateľkou do mesta (kde mala na ten večer vybavenú voľnú izbu), do hodiny sme ho mali späť v kempe. Priviedla ho policajná hliadka. Jano, zvyknutý na slovenské miery lásky, to totiž nevydržal a už na zastávke autobusu začal svoju rumunskú priateľku stískať tak náruživo, že to vyvolalo podozrenie okoloidúcich policajtov. V tej dobe sa v Rumunsku už nikto nechoval tak slobodne, aby bozkávanie na verejnosti neprezradilo, že ide o cudzinca. Jano z toho bol úprimne nešťastný. Utešovali sme ho ako sme mohli, padla na to nakoniec celá naša zásoba rumunského vína značky Mulfatlar. Jano pil ako by pretekal s ťavami po týždňovej naháňačke púšťou a na rozdiel od nás mu nevadila ani trpká chuť tohto ťažkého červeného vína. Na záver si od nás ešte vymohol kolegiálnu pomoc. Mali sme mu na druhý deň prenechať jeden z našich dvoch stanov, aby akt medzinárodnej družby národov Rumunska a Slovenska bol spečatený naozaj dôstojne. To sme prisľúbili.
Na druhý deň použil Jano počas dňa všetky tri francúzske výrazy v nezmenenom poradí. Jedinou zmenou programu bolo to, že namiesto piva si obaja mládenci dávali celé poobedie víno Mulfatlar, lebo Janovi zachutilo. Na prudkom slnku to nebol najlepší nápad, navyše toto víno sa odporúča riediť vodou. Ale Jano len pil a tešil sa na večer. Keď odchádzali s rumunskou priateľkou do kempu a nášho stanu, rozjarene nám (smutným a osamelým vzdelancom, opekajúcim sa bez vnadnej spoločnosti ďalej na pláži) zamával. Pravdupovediac, bolo to tiež znamenie, aby sme na tej pláži vydržali, čo najdlhšie. To sme splnili a až chladný vietor od mora nás už celkom za tmy vyhnal z pláže. Zohriať sme sa išli na fľašu Mulfatlaru do blízkeho bufetu s terasou. Na naše prekvapenie tam už sedel zronený Jano. Pil pivo a dôrazne nás vystríhal pred nežiaducimi vedľajšími účinkami vína značky Mulfatlar.
„Chalani,“ oznamoval nešťastne zlomeným hlasom Jano, „v tom svinskom víne musí byť bróm. To je asi pomsta ich vodcu ľudu, aby sa nepremnožili...“
Bolo nám ho úprimne ľúto. Na druhý deň prišla Janova priateľka za ním na terasu bufetu, kde sa zdalo, že prečkal celú noc. Zobrala ho láskyplne za ruku, dovliekla na pláž a skôr než stihol vykoktať svoj ranný francúzsky pozdrav, prehovorila naňho čistou slovenčinou s jemným rumunským prízvukom:
„Jano, nepi!“
Potom ho s náhlym odhodlaním objala a bez meškania zatiahla za duny na okraji pláže. Tak začína to pravé porozumenie medzi národmi. Porozumenie bez slov.

Cestovné príbehy

2010-04-14T09:00:00.000+02:00

KRAJINA POZNAČENÁ ĽUĎMI

Hluk, špina a smrad dosahujú v Indii ohromujúce rozmery. Je celkom možné, že táto krajina je veľmocou hluku, špiny a smradu. Táto kombinácia presahuje predstavivosť tých, čo sem prichádzajú po prvý krát a verím, že mnohé črevné ťažkosti týchto neskúsených cestovateľov plynú z tohto ohromenia, ktoré celkom ohromuje a ochromuje ich schopnosť sa tomu všetkému brániť.
Už prvá prechádzka ulicami vás vystaví nečakanému náporu. Stačí keď si všimnete ako si muži uľavujú pri pisoároch na najnemožnejších miestach pred očami všetkých ostatných. Keď stojíte na peróne nádražia po členky v odpadkoch, nemôže vás neohromiť rozpor medzi tvrdením na tabuľke na každom stĺpe „Indické železnice hrdosť celého národa“ a faktom, že každú chvíľu niekto skočí do koľajiska, aby tam zanechal svoj smradľavý názor na takú hrdosť.
Nikde som nevidel, že by sa niekto staral o odvoz odpadkov z ulíc, ale videl som viac krát absurdný pokus o umytie podlahy v hoteli. Väčšinou to končí tým, že akýsi podivný muž tú špinu rozotrie mokrou handrou, ktorá sama o sebe je len zdrojom ďalšej špiny.
Celkom nám vyrazilo dych, keď sme vo Varanasí stáli na brehu posvätnej rieky Gangha a pozerali sa, ako sa v jej mútnych vodách ľudia kúpu a umývajú si zuby. Neďaleko plávali nafúknuté mŕtve telá posvätných kráv. O kus ďalej hádzali do tých istých vôd mŕtve telá detí, bráhmanov a tých, čo zomreli na lepru. Nikto si to nevšímal.
V Naj Dillí som po prvý krát v živote videl smog. To som ešte netušil, čo ma čaká vo Varanasí. Keď sme šli taxíkom z Varanasí na miesto, kde prvý krát kázal Budha (a kde sme konečne na chvíľu nevideli len samú špinu a necítili smrad), bolo nás päť. Sedel som na zadnom sedadle v strede medzi indickými kolegami a po prvý krát v živote (a dúfam, že aj naposledy) som zažil nápor neovládateľnej paniky. Otvorenými oknami taxíka sa na nás tlačili také kúdole smogu, smradu a prachu, že som mal okamžité nutkanie vyskočiť a ujsť. Ovládol som sa len tým, že som sa ubezpečil, že vyskočiť z taxíka, je ako skočiť doprostred toho všetkého a navždy zahynúť zahltený tou masou špiny. Radšej som uprednostnil pariť sa v taxíku za zavretými okienkami.
Napriek tomu všetkému ma optimizmus neprechádzal. Cestou z Varanasí do Naj Dillí sme mali ísť vlakom od rána celý deň. Veril som, že to bude odmenou za všetko dovtedajšie utrpenie.
„Krajina nemôže byť škaredá. Žiadna krajina nie je škaredá, ani špinavá a nesmrdí.“
Takto som ubezpečoval seba aj kolegu. Potom sa vlak pohol a ja som onemel na dlhých tristo kilometrov.
Naozaj, žiadna krajina nie je škaredá, ani špinavá a nesmrdí, keď sa na ňu pozeráte spoza okna rýchlo idúceho vlaku. Ale v žiadnej inej krajine nemajú miestni ten šokujúci zvyk rannej toalety. V Indii sa dedinčania tešia z každého vlaku, čo prejde okolo. Nechcú si to nechať ujsť ani ráno, keď ich telo tlačí uľaviť si od bežných potrieb. Riešia to fatálne pre veci neznalých cestujúcich vo vlaku. Vylezú si na najbližší kopček a dívajú sa na prechádzajúci vlak bez toho, aby prerušili svoje ranné uľavovanie. A vidieť tristo kilometrov serúcich domorodcov odrovná každého obdivovateľa exotických krajín. Neviem ako vyzerá indický vidiek z vlaku. A ani to nikomu neodporúčam vedieť…

Cestovné príbehy

2010-04-07T09:00:00.001+02:00

KOMÁRE V RAJI

Je skutočne pozoruhodné, že náš svet nemôže byť kompletný bez rovnováhy tých povznášajúcich, ale aj tých otravných súčastí cestovania. Sú ako zrastené dvojičky. Len čo vyleziete na kopec, aby ste sa pokochali úžasným výhľadom, zistíte, že tam tak fučí, že ste radi, keď zase zídete. Úžasné hry snehu a ľadu za polárnym kruhom sa prakticky nedajú vychutnať bez toho, aby ste neakceptovali jeden cencúľ aj pod vlastným nosom. A keď už konečne nájdete miesto ako stvorené pre raj, tie beštie sú tam tiež - komáre!
Toto prekvapujúce, ale logické, poznanie som musel zobrať na vedomie už v americkom Ledig House, čo je spisovateľský raj, ale pre zmenu – s muchami. Jedna obývacia budova totiž bola prerobená zo stajne a tie muchy tam už zostali. Boli ich stovky, tisíce. A boli všade. Ale koniec-koncov dalo sa na ne zvyknúť.
V Chateau de Lavigny na brehu Ženevského jazera je ďalší spisovateľský raj. Kúpil ho slávny povojnový nemecký vydavateľ menom Ledig Maria Rowohlt a dal zreštaurovať pre seba a jeho šarmantnú ženu Jane. Tá sa po jeho smrti rozhodla venovať celú rezidenciu zahraničným spisovateľom, ktorí sem vďaka nadácii môžu prísť v malých vybraných skupinách na šesť týždňov s ubytovaním i stravou. Vybavenie je tu luxusné, veď ostalo presne také ako ho zanechali mecenášski majitelia. Veľký presklenný salón zdobí okrem vzácnych obrazov aj súbor keramiky od Picassa. Keby ma na to zvlášť neupozornili, myslel by som si, že to je výtvor miestneho umelca. Ale naozaj pôsobivá bola jedna stena pokrytá zrkadlovými tabuľami. Za ňou sa skrýval kumbál s aparatúrou ozvučujúcou celý dom. Neďaleko bývajúci britský spevák Phil Collins tu vraj rád nahráva svoje hity práve pre zvláštnu akustiku tej zrkadlovej steny.
Večere boli ochutnávkou toho najlepšieho zo švajčiarskej kuchyne aj s dobrým výberom miestnych vín. Pohľad z terasy zámočku na jazero bol nádherný, rovnako ako prechádzka vzorne udržiavanou záhradou. Všetko tu bolo dokonalé - až na tie komáre. Teda vlastne komárice. Ale nie také ako u nás. Toto boli špeciálne beštie pestované na spisovateľskej krvi. Mali fantáziu a boli zákernejšie, než literárni kritici. Darwinisticky je to ich bzučanie nezmysel, lebo ich prezrádza. Jediné vysvetlenie je to lamarckistické, spoliehajúce sa vždy na zásah všemocnej Božej ruky. Komárice totiž asi určite vymyslel Lucifer. Pán Boh sa však nad ľudstvom zľutoval a v poslednej chvíli stvorenia im namontoval malú varovnú sirénku. Žiaľ, s diabolsky ostrým zvukom. A tento zvuk sa ozýval vždy, keď ste po dlhom dni tvorenia zhasli. Celý deň sa tie beštie obratne schovávali a ešte aj večer, keď som si v posteli čítal, prilietali tichúčko a len po špičkách bližšie. Ale stačilo zhasnúť…
Každý z nás to riešil po svojom. Ja som zvolil taktiku otvorených dverí so svetlom na chodbe, ktoré ich malo vylákať von, ale pri tom som zasa nedokázal zaspať. Egypťanka Hallal sa ku komáriciam modlila. Francúz Marc im púšťal šialenú kakofonickú ultramodernú hudbu, na ktorú cez deň skladal obdobne kakofonické libretá. Češka Jana sa rozhodla, že bude dobrovoľným darcom krvi, ale vzápätí opuchla od trilióna štípancov. V týchto nočných dueloch sa poetka Susan ako správna Američanka rozhodla pre korektnú dohodu, dala si štuple do uší a celá sa zakryla až po hlavu, len jednu nohu vystrčila, aby úbohé komárice neskapali bez humanitárnej pomoci…
Žiadne zbrane, triky ani dohody však nezaberali. Komárice ignorovali zapálené tyčinky, aj ultrafialové svetlo nad hlavným vchodom. Výsledkom bol každonočný surový, necivilizovaný a krvavý zápas s týmto odporným hmyzom, čo dokazovali ráno pribúdajúce stopy na vznešených stenách spisovateľskej rezidencie.
Nič nepomohlo. A tak všetko, čo sme tam napísali, muselo byť – a aj bolo - vykúpené krvou.

Cestovné príbehy

2010-03-31T09:00:00.001+02:00

ČO JE ŠŤASTIE?

Rusko bola v 80-tych rokoch krajinou neuveriteľných nemožností. A možno ešte aj je. Ale v čase kuriózneho „Suchogo zakona“, teda alkoholovej prohibície, bola Moskva triezvo smutná veľká dedina, kde aj v Boľšom teatri boli turecké záchody na dve šľapaje a dieru v podlahe. Tamara bola jednou z tých turistiek, ktorých bola v rámci zájazdov vždy prevaha, lebo po mužoch padlých za Veľkej vlasteneckej nebolo ešte ani po štyridsiatich rokoch dosť náhrady. Všetky ruské zájazdy, nech išli odkiaľkoľvek a kamkoľvek, prechádzali cez Moskvu. A ich účastníci sa na to veľmi tešili. Hlavne na nákupy v obchodoch, kde našinca z tlačenice a arogancie tlstých predavačiek išiel šľak trafiť. Tamara bola tá šťastne organizovaná deva, ktorú socialistické absurdnosti netrápili. Veď v Komsomole ju len chválili a aj na tabuli cti vraj chvíľu visela. Mala nádherne pevné telo, ale to tam nevystavovali. Nevadil jej zákaz predaja alkoholu, veď milovanie za triezva je tak očarujúco nová skúsenosť. Nevadilo jej dokonca ani to, že v celej miliónovej Moskve bolo vtedy do desať kín, v ktorých hrali len ruské filmy. „No a čo?“, začudovala sa, keď som sa pýtal, či jej nechýbajú všetky tie úžasné filmy, čo obiehajú svet, „načo sú nám cudzie filmy? Máme vlastné a je v nich všetko, sú smutné, aj veselé, vojnové, aj zamilované...“ Neskoro v noci tíško plakala do vankúša. Keď som sa jej pýtal, čo sa stalo, upokojovala ma, že nič, naozaj nič.
„Vieš, len mi prišlo odrazu tak smutno. Ako je nám dobre a tam kdesi, neznámi ľudia v kapitalizme vymýšľajú tie najhroznejšie bomby a chcú tretiu svetovú vojnu. Chcú zničiť naše šťastie…“
Zobral som ju do náručia, pohladil a zavrel oči. Toto „šťastie“ sa nedalo zničiť. Z neho sa dalo len vyspať a precitnúť...

Cestovné príbehy

2010-03-24T09:00:00.001+01:00

PREKVAPENIE VO VÝŤAHU

Z Bratislavy do Naj Dillí nás delia štyri časové pásma, šesť rovnobežiek a takmer 9 tisíc kilometrov. Ale lietadlom ste tam skôr ako v ukrajinskom Ľvove vlakom.
Keď sme ako skromne vybavení vyslanci vedy hľadali v hlavnom meste Indie ubytovanie, nemohli sme si veľmi vyberať. Na drahý hotel sme nemali, ale lacného sme sa obávali. Kompromisom mal byť hotel Ashoka, ktorý ešte nebol drahý, lebo ho len dostavovali a už nebol lacný, lebo mal byť drahý. V praxi to vyzeralo, slušne povedané, otrasne. Už ste niekedy bývali na stavenisku? Skúste si to v indickej horúčave bez ventilátora, veľmi pôsobivé. Na chodbách boli steny len z tehál, akoby stavebníci v strachu ušli, že spadnú. Ani v izbách neboli steny omietnuté, len čímsi zahádzané. Okná, hoci, nové, sa nedali otvárať. Kúpeľňa bola ako tak čistá, ale na záchode nebol papier, lebo ten Indovia nepoužívajú. Na to je tam vedierko s vodou. Dvere z izby na chodbu boli pochybnej odolnosti, ale dali sa zvnútra zaháčkovať. Keď ste ale izbu opustili, bola to čistá ruleta, čo v nej nájdete, až sa vrátite. Na recepcii sa však tvárili. ako v Carltone, veľmi hrdo – veď práve počas nášho pobytu boli v hoteli ubytované všetky športové výpravy Ázijských športových hier. Takže, keď som sa jeden podvečer vracal na izbu a vošiel do výťahu, nečudoval som sa, že tam stoja nejakí vyšportovaní chlapíci v atletických kombinézach. Len jeden z nich bol akýsi čudný. Nebol ani veľmi vyšportovaný, určite nebol z Ázie (skôr jasný Európan) a navyše – bol parádne napitý. Hotel mal dosť poschodí, aby som si ho dôkladnejšie prezrel. V Indii je alkohol prísne pod zámkom, hoci cudzinec si ho môže dať v luxusnejších reštauráciách. Ale je to mastný účet. Dá sa kúpiť aj fľaša v podivných obchodoch, ktoré majú zamrežované okienko na ulicu, cez ktoré sa kupuje obmedzené množstvo a ešte aj na nejaký poukaz. V hoteli sa k alkoholu ten divný chlapík dostať nemohol. Oblečený v športovej súprave by asi do reštaurácie nešiel. A rébus nákupu v indickej predajni alkoholu nemohol ako cudzinec vyriešiť. Ale aj tak bol pekne nametený a pri tom sa vôbec netváril previnilo. Skôr spokojne a vyzývavo. Schopnosť dostať sa k alkoholu, poriadne si vypiť a ešte sa tváriť ako majster sveta – to mi bolo silne povedomé. A tak, keď sme vo výťahu na chvíľu osameli, riskol som to.
„Vy ste Slovák.“ povedal som po slovensky.
Bez váhania kývol nemohúcou hlavou, potom sa vzchopil a prehovoril našou materčinou. Vysvitlo, že trénuje jednu z výprav na Ázijských športových hrách a práve s celou výpravou oslavovali nejaké víťazstvo. Podali sme si ruky, poprial som mu ďalšie úspechy a on na najbližšom poschodí na neistých nohách, ale dôstojne odkráčal. Keď som ten objav o chvíľu nadšene oznamoval vedeckému kolegovi, ten len zamyslene pokýval hlavou: „Tak to vidíš, našinca poznáš aj keby žil s tuleňmi za polárnym kruhom“. A na to sme si, z tajných zásob, vypili…

Cestovné príbehy

2010-03-17T09:00:00.000+01:00

S RODNOU MATERČINOU SMELO DO SVETA!

Ak by vám ktokoľvek chcel nahovoriť, že základnou podmienkou cestovania je znalosť jazykov - nevie o čom hovorí. Najmasovejší turisti na svete sú Japonci. To sú ľudia, ktorí vás privedú do zúfalstva svojou bezbrehou ochotou zobrať batoh na ramená, do ruky video-kameru, tí slušnejší do druhej ruky slovník, a prekráčať s vierou v nekonečné ľudské dobro celým svetom. Významne im k tomu pomáhajú ich kredit-karty, ale aj tak musíte nutne krútiť hlavou nad japonským študentom, ktorý bez znalosti elementárnych výrazov aspoň v angličtine, dorazí až do španielskej Sevilly a tam blúdi s mapou v ruke a niet mu pomoci. Prihovoril som sa mu súcitne tri krát a odmenou mi bolo len jeho do zhlúpnutia ochotné prikyvovanie hlavou, pričom sa zakaždým vydal úplne iným smerom, než aký som sa mu snažil poradiť. Pri tom všetkom nepochybujem, že výlet v Seville prežil v relatívnom šťastí a dodnes rozpráva doma rodine rozprávky o tom aké je cestovanie ľahké. Takto poučený, netrpím tým, že moja angličtina má príšernú gramatiku a premenlivý prízvuk (v Amerike ma najskôr šacovali za Nemca, potom sa to zlepšilo a tipli ma za Kanaďana a najhrdší som na odhad jednej kalifornskej čašníčky, ktorá sa ma pýtala, čo nového u nás doma v Bronxe). V cudzích zemiach totiž vôbec nerozhoduje akou skvelou gramatickou stavbou vety sa komu prihovoríte, ale to (a to doslova) kým ste a čo chcete. Keď ste normálny, dobromyseľný človek, ktorý sa nechystá domácich ani poučovať, ani ponižovať, a navyše máte elementárnu, až detskú zvedavosť nechať sa poučiť (ale nie ponížiť) od nich, môžete hovoriť aj po marťansky. Samozrejme, že okrem giest, či výrazu tváre existujú aj všeplatné medzinárodné termíny a slová. V Európe sú dokonca takzvané „europeizmy“, ktorých pôvod je už dnes neznámy, ale zato sú zrozumiteľné vo väčšine európskych krajín. Pamätám si na šoféra belgického nákladného auta, ktorý nás aj s priateľkou zobral, keď sme sa ako vysokoškoláci rozhodli stopom prejsť za mesiac západnú Európu. Ochotných šoférov sme na cestách našli dosť, tento však okrem ochoty nemal žiadnu cudzojazyčnú slovnú zásobu. Tak na nás hovoril po svojom. Akosi sme mu porozumeli, že sa pýta odkiaľ sme. Povedali sme, že z Československa. On pokýval hlavou, povedal „Škoda“ (lebo k autám mal zjavne najbližšie a iste myslel na značku tých vtedajších našich) a na ďalších šesťdesiat kilometrov nám to vystačilo. A keď ma za Parížom zasa obťažoval agresívny homosexuál, nepotreboval som vedieť ani slovo po francúzsky, aby som vedel, že je zle. Preto, nech som kdekoľvek na svete, úplne najradšej hovorím po slovensky.
Veľmi sa mi to osvedčilo v mexickom metre. Na zastávke, kde som mal vystúpiť, sa s typicky bezstarostným, detským smiechom nahrnul celý dav Mexičanov do dverí. Hneď mi bolo jasné, že za normálnych okolností nielen nevystúpim, ale hneď aj zahyniem rozmačkaný o náprotivné okno. A tak som začal kričať. Z plných pľúc a po slovensky. Priznám sa, že si nepamätám, čo som hovoril. Ale ten dav sa rozostúpil ako Červené more pred Mojžišom a ja som suchou nohou prekráčal uličkou medzi usmievajúcimi sa, pobavenými obyvateľmi Mexico City. A potom, že slovenčina nepatrí medzi svetové jazyky…

Cestovné príbehy

2010-03-10T09:00:00.001+01:00

POZOR NA ŠPECIALITY!

Keď sa povie „francúzska kuchyňa“, mal by si človek predstaviť niečo také dobré ako sex. A na niečo také dobré som sa pri svojej prvej návšteve Paríža aj tešil. Skončili sme v McDonalde. Náš sprievodca a hostiteľ bol Belgičan a dospel k záveru, že keď na nás ušetrí, zasa až takú veľkú traumu neutrpíme. Takže nás v tomto smere odbavil fastfoodom.
Na druhý zážitok s francúzskou kuchyňou som sa už pripravil. Hlavne však našetril drobné a spolu s mojou spolucestujúcou spolužiačkou z vysokej školy sme sa rozhodli udrieť na tú najsilnejšiu strunu — slimáky! Našli sme si miesto v akejsi tržnici, kde nám ich urobili takpovediac na stojáka, ale vyzeralo to tam slušne. A podstatní boli slimáci. Zavreli sme oči a... áno, už tomu rozumiem. Svet chce byť klamaný, to vedeli už Rimania. Veď nikto so zdravým rozumom na svete by nezjedol dobrovoľne slimáka. To robili Francúzi len z hladu a teraz premenili núdzu na cnosť. Takže moje poučenie je – keď už žuť gumu, tak aspoň s dobrou omáčkou. A tá omáčka bola fakt dobrá.
Odvtedy som vo Francúzsku skúšal všeličo, ale nič ma nemohlo tak nalákať ako pozvanie do Château de Bagnolet, honosného sídla jednej z najstarších koňakových firiem Henessy. Aké dobré je byť spisovateľom! Pretože práve my spisovatelia viacerých krajín a organizátori Salónu európskej literatúry v Cognacu sme mali česť byť tu hosťami na slávnostnej večeri. Čašníci v perfektných oblekoch nám najskôr podali v bielych rukavičkách aperitív. S úsmevom si ho beriem, odpijem a vzápätí sa dostavuje šok — koňak riedený obyčajným tonicom. A podávaný v „kompótovom“ pohári so sklenenou slamkou! Rozhliadam sa opatrne na to kto prvý s odporom vykríkne aké to „faux pas“! Ale všetci sa tvária, že je to normálne, že to tak má byť. Keby som ja také niečo naservíroval doma našim hosťom, tak ma ohovárajú ešte aj ich vnúčatá. A tu, v chráme koňaku a také rúhanie!
Pri večeri ma miestny novinár upokojil. Tento kráľovský nápoj už roky zápasí s konkurenciou vodky a whisky, ktoré sa miešajú v nekonečných variantoch najrôznejších koktajlov. A preto sa aj viac pijú, čím ich producenti viac zarábajú. A keď ide o peniaze, musí ísť aj fajnovosť koňaku bokom. „V Japonsku ho v baroch miešajú s kolou pod názvom ´Tokijská noc´,“ zašepkal mi ešte. Ale naozaj zašepkal, veď keď už je tak zle, že dcéra majiteľa paláca hreší so šoférom, nemusí sa o tom aj nahlas hovoriť.
To mi pripomenulo iných hostiteľov. Tí boli z maďarskej dedinky Tállya a v rámci spisovateľskej konferencie nás mali vo voľnom čase presvedčiť, že maďarské tokajské víno je svetový klenot. Presviedčali nás teoreticky aj prakticky. A keď sa v druhý tokajský večer vďaka ochutnávke zdalo, že už sme všetko pochopili, postavil sa kolega z Uzbekistanu a opýtal sa celkom nevinne: „A môže byť aj červené tokajské?“
Zdalo sa, že nášho hostiteľa vystrie na mieste. Prekladateľ sa až zakoktal, keď si uvedomil akú nehoráznosť preložil. V pivnici nastalo také ticho, že bolo počuť ako sudy plné ušľachtilého tokajského vína nahlas vzdychajú zhrozením. Majiteľ pivnice neodpovedal. Ale v posledný večer sa na stole celkom nebadane objavili čudné fľaše bez obvyklej chváloreči a odborného komentára. Okoštovali sme, bolo to červené tokajské. Tajná zásoba miestnych špecialistov. Odhalená len pre nás. A mimochodom, to červené tokajské je takmer nepitné.
Už by som sa vlastne nemal ničomu čudovať. Veď v Japonsku ma vo fajnovej čínskej reštaurácii ochotne zbavili ilúzií aj o povestnej pekingskej kačici. Kačica to síce je, ale len jej zvyšok, vlastne len prepečená kožka. A vraj to je tá delikatesa!
Ale nádej umiera posledná. Na záver spisovateľského festivalu v Cognacu sa nás v mestskom kaštieli rozhodol pohostiť sám pán starosta. A až vtedy som pochopil prečo Francúzi nie sú tlstí. Jedia totiž očami! Tentoraz po skvostnom koňakovom aperitíve (bez tonicu!) z pravej koňakovej čaše prišla skutočná hostina. To nie je jedlo, to je udalosť. Je to vernisáž rafinovaných pokrmov. Čo by ste napríklad povedali na predjedlo servírované na štvorcových odštepkoch bridlice? Možno ako odkaz na prapôvodné stolovanie, keď ešte neexistovali taniere. Na tej bridlici boli ako Lego rozložené dômyselné kúsky „vzoriek“ zo zabíjačky doplnené o figu. A ako príloha k hlavnému jedlu (podávanému v tanieri, ktorý je nevídaným krížencom plytkého a hlbokého) zemiaková kaša, ale v zaváraninovej fľaši najstaršieho typu aj s povestnou gumičkou! Zákusky už ani nebudem ospevovať. Vrátila sa mi viera v miestne špeciality. Chce to trpezlivosť, priatelia!

Cestovné príbehy

2010-03-03T09:00:00.001+01:00

LÁSKA PO RUSKY

Hovorí sa, že Rusko je ešte aj dnes rajom pre mužov zo zahraničia. Biedna perspektíva ženie ruské devy do náručia prvému schopnejšiemu cudzincovi, čo sa natrafí. Ale milé prekvapenia čakali aj v dobách, keď sa ešte nehovorilo v Rusku slečna, ale skôr komsomolka. Veď cudzinci mali prednosť dokonca aj v Sovietskom zväze.
Boli sme takzvaný mládežnícky zájazd a vo vtedajšom Leningrade nás čakal povinný „Večer družby“ ruského Komsomolu a nášho Socialistického zväzu mládeže. Bol to jeden z tých prejavov socialistického folklóru, keď mladí ľudia, namiesto toho, aby sa zabávali pri hudbe a tanci, sedeli oproti sebe ako dva súperiace tábory a prestreľovali sa detinskými otázkami absurdného kvízu „Poznaj Sovietsky zväz“. Cenami boli povestné ruské „značiky“. Gýčovité odznaky, ktoré sa u nás nedávali pomaly ani deťom, tu mali vo veľkej vážnosti. Nosili ich súdruhovia aj radoví občania na sakách a na náš večierok družby prišli dokonca miestne statné komsomolky s odznačikmi Lenina na večerných róbach. Zdali sa tak byť dokonalo ideologicky obrnené, ale čoskoro po oficiálnom programe sa ukázalo, že niektorým pod odznačikovým portrétom revolučného vodcu bijú srdcia nielen láskou k mládežníckej organizácii. Bol som v tej veci požiadaný o bleskovú konzultáciu. Môj spolubývajúci menom Peter mal pocit, že sa mu jedna komsomolka venuje viac, než jej to dovoľujú stanovy tejto dobrovoľnej socialistickej organizácie mládeže a prišiel s otázkou „čo s tým“. V skutočnosti ho mátala myšlienka ako by ju z miesta „Večera družby“ urýchlene odtransportoval do nášho hotela a tam sa pokúsil prepašovať ju na našu izbu. Otázka bola, či by mi to nevadilo.
„Samozrejme, že by mi to nevadilo.“ ubezpečil som ho. „Ale určite to bude vadiť tomu bataliónu ďežurných na hoteli. Tých odporných, zbytočných báb, čo špicľujú na každom poschodí a dokonca ešte aj pri výťahu.“
Spolubývajúci uznal, že tu je šanca minimálna. Ale príroda sa hlásila k slovu a otázka znela „ako na to?“.
Zamyslel som sa a odpovedal: „Nijako, zachovaj pokoj. Ona je domáca, ona už niečo vymyslí.“
Tak sa aj stalo. Petrova komsomolka si s ním pohotovo dohodla rande na druhý deň doobeda vo vysokoškolskom internáte, kde bývala. Nakreslila podrobnú mapu, pridala adresu, cudne sa rozlúčila a odišla kolektívne s ostatnými komsomolcami ako to pravidlá socialistického spolunažívania prikazovali.
Nebol dôvod na priveľký optimizmus, ale všetci (lebo správa o takto nadviazanej družbe sa šírila lavínovito medzi mužským osadenstvom zájazdu) sme boli nadšení. Takýto prielom do ideologicky nepriestrelnej hradby domácich nik nečakal. Že by komunistická ideologická drezúra predsa len zanechala niečo ľudské v tvorovi zvanom „sovietsky človek“? A na druhej strane, v čom je telesná láska „sovietskeho človeka“ iná, než tá naša? Niekto pridal príhodu o údajne úspešnom turistovi, ktorý sa ocitol s krásnou ruskou devou v posteli a po jej nevinnom ozname, že pracuje na KGB, ho opustila duchaprítomnosť spolu s mužnosťou. Môj spolubývajúci Peter sa hneď zaprisahal, že on si svoju úlohu splní za každých okolností.
Na druhý deň sa Peter namiesto na kolektívnu prehliadku Petro-pavlovskej pevnosti vydal dobýjať celkom iné obranné valy. Pomýlený prvým týždňom pobytu v Sovietskom zväze hnal sa do katastrofy, ktorej sám napomohol. Klasická Potemkiniáda spočívala v tom, že cudzinci mali všade prednosť, hoci častokrát nebolo zasa až tak veľmi o čo stáť. Preto sa náš Peter, potom čo internát spoľahlivo našiel, už v prvom kroku dopustil osudnej chyby. Cudzinec mal totiž naozaj absolútnu prednosť všade tam, kde boli na cudzincov nachystaní. Lenže prednostné práva cudzincov nutne končili u brán Kremľa a aj internátu komsomoliek. Keď sa na vrátnici internátu začal domáhať vstupu za svojou vyvolenou Lenou, narazil na tvrdú obranu obéznej babky v úlohe ďežurnej. Vážila odhadom tonu, sedela ako ropucha za okienkom vrátnice, na šíroširých prsiach mala až po pás metály ešte z Veľkej vlasteneckej vojny a jačala ako siréna potápajúceho sa parníka. Náš Peter pochopil, že urobil osudnú chybu. A presne v duchu Solženicynovho príbehu o domnelom vojenskom zbehovi v poviedke „Prípad na stanici Krečetovka“ - nenapraviteľnú. Prosby ani hrozby nepomáhali.
Čakajúca komsomolka Lena však musela niečo tušiť. Náhle sa zjavila na schodoch k vrátnici. Napriek treskúcej zime bola oblečená len naľahko v župane. Okamžite odhadla situáciu, drapla milého Petra za ruku a nekompromisne ho vtiahla do internátu. Mala dobrý odhad, že zaslúžilej vrátničke (zamotanej v deke, aby na ňu neťahalo od stále otváraných vchodových dverí) štart za utečencami chvíľu potrvá. Tá v atletickej terminológii ohromením doslova „zaspala na blokoch“ a len jej neveriace jačanie ich sprevádzalo hore schodmi.
Lena s Petrom vybehli tri poschodia internátu ako nič. Lena rýchlo vtiahla hosťa do svojej izby a zamkla. Odhodlane sa oprela o dvere, mimovoľne spustila župan, zavrela oči a šepla:
„Milučký, na slová nie je čas. Miluj ma, kým dôjde k najhoršiemu.“
A náš Peter, mladý nevycválaný junec, splnil odhodlane, čo mu bolo povedané. Čerství milenci ani nestihli s úľavou vydýchnuť, keď sa ozvali tvrdé údery na dvere. To do nich búšila babka ďežurná, zadýchaná tými tromi poschodiami tak, že zo seba nedokázala dostať napochytre ani slovo. Ale do dverí mlátila statočne. Hnalo ju hrozné tušenie, že celá komsomolská výchova sa v okamihu obráti na prach len kvôli tomu, že jej veteránske opuchnuté nohy už nevládzu do schodov, tak ako za mlada. A keď sa konečne dostala k dychu, hneď spustila sirénu:
„Otvor, otvor súdružka komsomolka, otvor, kým nie je neskoro!“ A do toho rovnako nahlas k zbiehajúcemu sa osadenstvu okolitých dievčenských izieb: „Chlapa má na izbe, nehanebnica jedna. Spustila sa s cudzincom. Otvor, viem, že ste tam!“
To sa už ale naša milenecká dvojica stihla kompletne obliecť a Lena vymenila župan za solídny kožuch. Našťastie nestihla použiť voňavku „Moskovské duchy“, ktorou v tej dobe smrdeli všetky krásydbalé sovietske devy. Spoločný odchod bol nevyhnutný. Podľa zvukov z chodby sa dalo odhadnúť, že osamelého cudzinca-previnilca by čakal na chodbe čistý lynč. Otázkou je, či by neskonal preto, že aj iné komsomolky by mu chceli ešte aspoň na chvíľu ukázať svoju izbu. To je ale čistá špekulácia, pánom situácie bola Lena. Skontrolovala letmo kompletnosť oblečenia svojho čerstvého milého, pritiahla si kožuch tesnejšie k telu a odhodlane otvorila.
Hoci práve tohto sa ďežurná jačavo domáhala, nečakaná akcia pristihnutých milencov ju na chvíľu ohromila. Prekvapene cúvla a to využila Lena, aby na všetko odovzdaného Petra schmatla za ruku a mlčky odtiahla po chodbe preč. Za nimi sa s oneskorením ozvalo jačanie:
„No veď počkaj, súdružka nehanebnica, ja si zistím kto si a na najbližšej schôdzi Komsomolu sa teš!“
Lena neodpovedala. Mlčky ťahala Petra dolu schodmi, cez vestibul internátu von a ulicou k najbližšej zastávke metra.
Milenci mlčali. Peter sa ešte len spamätával z prežitého šoku, jeho ruská spoločníčka nad čímsi intenzívne uvažovala. V dlhej chvíli čakania na súpravu metra sa Peter zaoberal najmä prízemne pragmatickou myšlienkou, či pri toľkom ponáhľaní neurobil tú osudnú chybu a v krátkej šťastnej chvíli neurobil svoju vyvolenú budúcou matkou. Lena však zjavne akurát o tomto neuvažovala. Peter si trúfal len odhadovať, že v mlčanlivom pritúlení počas čakania sa zamýšľala nad niečím z prahlbín zásadných životných úvah v štýle slávnych ruských dumiek. Cítil, že v Lene priam fyzicky dozrieva rozhodnutie a už vopred sa obával čím ho v krátkej dobe opäť zaskočí. Ale Lena mlčala, tisla sa k nemu akoby z neho získavala silu k tomu osudnému záveru, a Peter vďačne mlčal tiež.
Súprava metra konečne prišla a Lena stále mlčala. Peter sa v rozpakoch začal lúčiť. Preventívne oznamoval, že zakrátko naša turistická výprava odchádza späť domov a ďalšie stretnutie už asi nie je možné. Ale toto Lenu netrápilo. Pohladila svojho dočasného milenca s tou múdrou chápavosťou predčasne zrelých žien, zamyslene ho pobozkala a jemne, bez slov vtisla do preplneného vagóna súpravy. Ale ešte skôr, než sa dvere zavreli a tí dvaja navždy stratili jeden druhého, stihla zavolať:
„Zbohom! Už nie som viac komsomolkou!“
Koniec Sovietskeho zväzu započal.

Cestovné príbehy

2010-02-24T09:00:00.000+01:00

LET Z MADRIDU

Moji španielski priatelia, manželský pár Pepé a Mercedes, sa rozhodli zobrať ma na ich chalupu v dedinke Navaluengo pri Slamanke. Tu sme, spolu s Mercedesinou sestrou Clarou a bratom Ivánom, mali stráviť víkend do môjho nedeľného odletu domov. Boli to dva nádherné, slnečné dni. Zabávali sme sa, debatovali, prechádzali. Tiež som sa názorne poučil, že nočný život tu začína až vtedy, keď sa u nás chodí už spať. Zákonite sme teda doobeda dlho dospávali. Aj v deň nášho odchodu, v nedeľu, sa všetci zobudili až okolo jedenástej. Raňajky sme si dopriali na slnečnej terase a potom sa šli prejsť. A vtedy sa ma Mercedes len tak pre istotu opýtala, kedy mi to vlastne letí.
„O siedmej večer, na letisku by som mal byť o šiestej.“
V tej chvíli som na svojich hostiteľoch videl, že je zle. Pepé sa pre istotu opýtal:
„Vieš, že sa menil čas zo zimného na letný? Teraz je vlastne o hodinu viac, než máme na hodinkách!“
Vedel som samozrejme, že sa mení čas. Z akéhosi dôvodu som si však myslel, že zlomová noc bude až z nedele na pondelok, keď už budem spokojne sedieť v lietadle domov.
Bola jedna hodina poobede, vlastne už dve, a tak moji hostitelia pripravili pohotovo improvizovaný časový plán. Smola bola len v tom, že v ňom bol zahrnutý aj nedeľný obed. A dobrý nedeľný obed sa v Španielsku nedá odbiť. Takže sme sa vrátili do domu, ženy navarili, my sme zbalili, najedli sa, umyli riad, upratali, zamkli dom a - boli štyri hodiny poobede. Pepé, ktorý šoféroval, však vyhlásil, že to zvládne.
Všetko by asi dobre dopadlo, keby sme nenarazili na kolónu víkendových motoristov na prístupových cestách k hlavnému mestu. Trčali sme v kolóne, ktorá sa hýbala len krokom. Nebolo kam odbočiť, koho predbehnúť, len sa ťahať zarovno s ostatnými. Vedel som, že je zle. Ale aby to bolo ešte zaujímavejšie, strašne som si potreboval odskočiť, len nebolo kam. Na kilometre okolo nás bolo vidieť len holú, vyprahnutú pláň. Nedalo sa ani zájsť kamsi za kopček. Kolóna by sa mohla akurát vtedy nečakane pohnúť a hnať sa s nohavicami v hrsti k nášmu autu za potupného trúbenia ostatných - to radšej vydržať. Scéna bola pripravená na dokonalú tragi-frašku.
Mercedes aj Clara ma utešovali. Dokonca boli s Pepém aj na Slovensku a páčilo sa im. Všetka ich dobrá vôľa však bola nič proti faktom, ktoré sa mi neustále pripomínali. Ak by som zmeškal lietadlo, najbližšie mi letelo až o štyri dni. Nehovoriac o tom, že som mal pevnú letenku, ktorá sa nedá normálne vymeniť, a už na stredu zasa konferenciu v Maďarsku.
„Pokojne, Gustáv, ak by sme to nestihli, nezastavíme, až kým ťa nedovezieme do Bratislavy...“
Kolóna áut sa konečne pohla. V miernych kopčekoch pred Madridom sme vždy vystúpali na nejaký horizont, aby sme zistili, že za ním je ešte ďalší. V tej pustatine sme sa posúvali po jedinej možnej spojnici krokom, ale nakoniec sme predsa len dokráčali k miestu, kde celá dopravná kalamita vznikla. Konečne sme vyrazili na okružnú diaľnicu. Domy a celé štvrte sa okolo nás mihali v rýchlom slede podľa toho, ako Pepé prekračoval všetky možné rýchlosti. Ale letisko nikde. Navyše moja potreba navštíviť toaletu sa stupňovala do neuveriteľných stavov akútnej nutnosti. Ale zastavte uprostred okružnej diaľnice, keď do odletu vášho lietadla chýba len pätnásť minút! A tak boli náhodní cestujúci na medzinárodnom letisku v Madride v tú nedeľu podvečer svedkami neobyčajného úkazu.
Vo veľkej rýchlosti a so škrípaním bŕzd sa tam prihnalo auto, z ktorého vyskočil neznámy mladý muž a bez obzretia sa utekal do letiskovej haly. Šofér toho auta sa tíško zosunul za volantom s vedomím, že on to zvládol. Teraz prišlo veľké číslo dvoch diev zo zadných sedadiel. Tie vyskočili, zobrali kufre neznámeho a hnali sa s nimi k odbaveniu. Mercedes a Clara sa pokúsili vybaviť za mňa príletové formality, kým som bol na toalete. Lenže chýbali doklady.
Môžem potvrdiť, že španielske ženy netrpia v kritických chvíľach žiadnymi rozpakmi. Vtrhli na pánsky záchod, rýchlo mi vysvetlili situáciu, ja som im popod plechové dvere kabínky podal pas i letenku, a zasa zmizli. Medzitým som sa konečne zbavil všetkých naliehavostí a dopínajúc sa som vyrazil cez letiskovú halu. Mercedes a Clara mi akurát stihli podať doklady a palubný lístok, zamával som im, s veľkým prižmúrením očí colníkov i pasovákov prebehol všetkými kontrolami a elektronickými detektormi, v behu našiel správny východ k lietadlu, vybehol na letiskovú plochu k pristavenému autobusu a skočil doň tesne predtým, než sa dvere zavreli. Potreboval som zopár koňakov, kým som sa, bezpečne už sediac na sedadle v lietadle, z toho všetkého spamätal.

Cestovné príbehy

2010-02-17T09:00:00.001+01:00

OSLAVA PO SOVIETSKY…

V sovietskom Rusku sa darilo záhadným spôsobom obracať tie najlepšie predsavzatia na tie nejkatastrofálnejšie ruiny. Slávne boli v tomto smere moskovské reštaurácie. Hoci ich bolo málo a záujemcov doslova milióny, obvykle boli poloprázdne. To vďaka chvályhodnému nariadeniu, že socialistická kultúra stolovania vyžaduje, aby hosť prichádzal vždy k upratanému, čistému stolu. Sovietske riešenie sa našlo. Čašníci obslúžili vždy prvú várku hostí a potom nechali stoly neupratané. A pretože tie stoly boli neupratané, nemohol byť pri nich obslúžený žiadny ďalší hosť. Čašníci sa tak od roboty nepretrhli a plat im bežal.
Keď som sa o týchto dadaistických príhodách rozprával so spriateleným slovenským novinárom, premeral si ma zhovievavo a vysvetlil mi, že pre takzvaného „sovietskeho človeka“ bol takýto dadaizmus denným chlebom. A hneď uviedol príklad:
Moskvu navštívil za socializmu v skupine zahraničných novinárov, ktorým sa venoval pridelený kolega z TASR. Všade ich povodil, všetky múzeá V. I. Lenina im poukazoval a keď už konečne prišiel večer a všetci toho mali tak akurát dosť, prejavili cudzinci chuť sa navečerať. Čelo dovtedy entuziastického ruského kolegu sa zachmúrilo.
„To bude problém,“ povedal skormútene, „nemáme objednaný stôl.“
„Aký problém,“ čudovali sa naivní cudzinci, „zájdeme do najbližšej reštaurácie a uvidíme.“
Napriek varovaniam sprievodcu zašli teda do najbližšej reštaurácie a pri vchode uvideli dedka s veľkou knihou. Zdvorilo si vypočul ich prianie navečerať sa a pohotovo im podstrčil knihu, do ktorej sa zapisovali rezervácie. Nič netušiaci novinári sa všetci ochotne pozapisovali a chystali sa pokročiť ďalej. Vtedy ich deduško zdvorilo zastavil a oznámil im:
„Ďakujem za vašu rezerváciu, súdruhovia. Čakáme vás teda o dva mesiace o tomto čase...“
To, že chcú jesť hneď, ho nezaujímalo. Deduško zaklapol knihu a myslel si, že tým je to vybavené. Lenže zahraniční novinári vedeli, že ako cudzinci zo spriatelenej krajiny si niečo môžu dovoliť. A tak spustili náramný krik (hlad im pomáhal, reštaurácií bolo vtedy v Moskve po jednej na päť kilometrov ulíc). Nakoniec kolegu z TASR-u dostrkali k tomu, že vyhľadal vedúcu reštaurácie, všetko vysvetlil a po veľkom dohadovaní sa im predsa len podarilo do reštaurácie preniknúť. Bola poloprázdna.
Novinári zasadli za najbližší stôl, naobjednávali si a po neskutočne dlhom čase sa dočkali aj čohosi, čo sa podobalo jedlu. Po celý čas čakania však mali vodky koľko len chceli a tak ako-tak najedení a príjemne rozjarení z vodky i pocitu víťazstva nad socialistickými pravidlami správneho stolovania, konečne sa rozhliadli po okolitých stoloch. Z nemnohých hostí ich najviac zaujal blízko sediaci muž. Sedel sám, pred sebou vázu s ružami, vedľa načatá fľaša šampanského a nenáhlivo, ticho popíjal. Novinári sú zvedaví. A tak sa jeden odhodlal, podišiel k tomu mužovi a opýtal sa ho:
„Prepáčte, súdruh. Mohli by ste nám povedať, čo oslavujete?“
„Oslavujem narodeniny mojej ženy,“ odpovedal pokojne ten muž.
„A kde je vaša žena?“
„Neušla sa jej rezervácia,“ odpovedal pokojne ten muž a pil mlčky ďalej.

Cestovné príbehy

2010-02-10T09:00:00.001+01:00

VYNÁLEZ LIETAJÚCEHO KOBERCA

Po návšteve egyptskej Káhiry už tuším, ako asi mohla vzniknúť legenda o lietajúcom koberci. Nad týmto mestom sa rozprestiera pahorok El-Mokhatam až do výšky 1200 metrov. Keď sa zotmie, prichádzajú autami miestne rodiny na vyhliadku s podvečernou siestou. Pestrý koberec rozložia priam na hrane útesu hory, usadia sa, obložia sa vankúšmi, ženami a deťmi (niekedy sú práve tu plánované), zapália si vodnú fajku šíšu a kochajú sa pohľadom na megapolis a jeho svetlá. A verte, že keby ste sa aj vy takto pohodlne rozložili a náhle zafúkal poriadny vietor, tak sa s vami a všetkými okolo ten koberec vznesie až ku hviezdam. Miestni tej predstave musia veľmi silno veriť, pretože pokusy s lietajúcimi kobercami robia prakticky neustále. Najmä keď vietor naozaj silne fúka…

JEDINÝ MÚDRY V CELOM ZÁJAZDE

Turistické zájazdy sú lotériou kolektívneho pohodlia. Akýmsi diabolským mechanizmom sa do každého väčšieho zájazdu zamotajú aspoň dvaja exoti. Ten jeden je všade prvý a na tú druhú treba vždy pol hodinu čakať. Okrem toho tu máme zakaždým manželský pár, ktorý zásadne s ničím nesúhlasí, alebo aspoň protestuje a vôbec najviac vzrušenia nám dopraje pani, ktorá síce cestuje k moru letecky, ale neznáša lietadlá, more a aj cestovanie. Verte, že tým sme spektrum zájazdových osobitostí (k osobnostiam majú ďaleko) zďaleka nevyčerpali.
Toto všetko sa dá zvládnuť pokiaľ zájazdu vládne neviditeľná a nekompromisná ruka pevného časového plánu cestovnej kancelárie. Nikde inde sa neprejavuje diktatúra tak blahodarne, ako v tomto dočasnom spojení inak nespojiteľných indivíduí. Len čo tento drsný, ale nevyhnutný prístup povolí a sprievodca (nedajbože!) dá možnosť rozhodnúť sa pre dve alternatívy, je blaho v prachu a s ním aj zdravý rozum. Takmer zákonite dôjde ku konfliktu zástancov PRE a zástancov PROTI a ak ich do desiatich minút nerozoženie rýchly policajný zásah s nasadením vodných diel, spôsobí to nedozerné následky s trvalými škodami na duši porazených a preto urazených. A vždy sú pri tom nejakí porazení. Sprievodca v našom autobusovom zájazde z Káhiry do Hurghady presne takúto chybu urobil. Opýtal sa, či by sme sa v strede únavnej cesty rozpálenou púštnou krajinou, v autobuse ktorému skolabovala klimatizácia, nechceli na chvíľu zastaviť a okúpať. Polovica autobusu bola okamžite PRE a druhá samozrejme PROTI.
Už som zažil takých exotov, čo odmietli ponuku bulharského sprievodcu na večer s koštovkou bulharských vín spolu s večerou, ktorú sme aj tak mali už v cene, len za tie vína bolo treba mierne priplatiť. Okamžite sa postavil hrdina, ktorý vyhlásil, že zabávať sa dokáže aj bez sprostého chľastu. Okolo neho sa vytvorila skupina pravoverných, bezalkoholových samozabávačov. Našťastie nezmarili ten večer, len boli v reštaurácii na samom vrchu morského útesu usadení k zvláštnemu stolu. Ten stôl sa vyznačoval zarazeným tichom, keď nám ostatným za veľkým stolom začali k jednotlivým chodom večere nosiť zdanlivo nekonečné zástupy najrozličnejších (a skvelých!) vín. Po dvoch hodinách, keď našinci už bujaro vyspevovali a tancovali na stole, si skupinka mlčanlivých samozabávačov objednala zlomeným hláskom jednu fľašu vína. Tá ich ale stála!
V autobuse do Hurghady nastala regulárna hádka. Skupina PRE sa rozhodla prekričať skupinu PROTI, ale tí sa nedali. Do toho sa občas z autokarového ampliónu ozval nezreteľný hlas „česky mluvícího průvodce“, mladého Egypťana, ktorý len nešťastne opakoval „proším, proším…“. Bolo to márne a len prírodný úkaz, v tomto prípade skorý západ slnka, ukončil slovnú delostreľbu. Ale to bol iba odklad, nič sa nevyriešilo. A obe skupiny sa spoľahlivo znenávideli až do konca zájazdu…
Len jediný múdry sa hádky nezúčastnil. Za tie kilometre, čo mlčal, si dokonale vštepil do pamäti jednotvárnosť púšte, s otvoreným srdcom bez štipky zloby privítal západ Slnka vzápätí dokonalo vyvážený východom Mesiaca, ktorý je tu zvlášť veľký a žiarivý. A vydržalo mu to nad morom piesku a aj morom vody, ktoré sa objavilo čoskoro. Navyše si všimol, že Mesiac tu akoby necúval, ani nepribúdal, ale stúpal a klesal. Jediný múdry si tak dokonalo vykúpal dušu v tej kvapke, čo zostala po plánoch a sľuboch cestovnej kancelárie. Zaspával v tlmenom monotónnom hukote motora vyrovnaný s ľuďmi aj Prírodou.
Veľmi by som chcel byť tým múdrym. Ale nepodarilo sa. Viedol som tú skupinu, čo bojovala za prestávku s kúpaním…

Cestovné príbehy

2010-02-03T09:00:00.003+01:00

POTKANI V LIKANI

Už cesta do gruzínskeho kúpeľného mestečka Likani nás mala varovať. Všetko na dohľad naznačovalo, že krajina po sérii občianskych nepokojov nezažíva práve najlepšie chvíle. V kúpeľoch sme boli jedinými zahraničnými hosťami. Jediný naozaj moderný hotel bol rozstrieľaný a vypálený. V obrovskej jedálni z čias socializmu s dávno nefungujúcou fontánou v strede sme sa krčili osamelo v jednom rohu. Pred jedálňou, ako v dadaistickom filme, postával fotograf, ktorý v lepších časoch fotil za peniaze detičky sediace v autíčku s podobizňami Zajaca a Vlka z nekonečného kresleného seriálu „Počkaj, zajac!“. To autíčko a fotograf pri ňom boli absurdnou pripomienkou lepších čias. Ale my sme sa mali ubytovať v týchto, horších časoch.
Organizátori pre nás vybrali akési drevené pavilóny roztratené v parku neďaleko vily Romanovcov, terajšieho sídla gruzínskeho prezidenta.
Nie som nijako vyberavý a nikdy dovtedy som neodmietol pridelené ubytovanie, ale len čo sme vstúpili s kolegom do izby, vedel som, že je zle.
„Tu nemôžeme ostať.“
Kolega mávol rukou.
„Zachovaj rozvahu, je už pomaly noc, kam by sme išli?“
„Kamkoľvek inam, tu niečo strašne smrdí!“
Ten smrad sa nedal prehliadnuť, ale tiež sa mi nepodarilo nájsť jeho zdroj. Zdalo sa, že je to niečo v jedinej rozheganej skrini, ale tá bola prázdna. Dokonalá smradľavá záhada.
Napriek odhováraniu kolegu, ktorý neveril v úspech reklamácie, som šiel hľadať „dežurnuju“. Bolo ich hneď niekoľko, v bielych plášťoch klebetili na recepcii. Na moju sťažnosť sa najskôr zatvárili neprístupne. Potom jednu osvietil nápad a povedala:
„Že by potkany?“
To ma teda nenadchlo a o to viac som žiadal, aby sa na ten smrad išli pozrieť. Neochotne vytvorili „dežurnuju delegaciu“ a na obéznych nohách sa s hekaním vyštverali po schodoch na poschodie do našej izby. Vstúpili tam ako inšpekcia ministra národnej záchrany a začali sa rozhliadať, vetriť a neochotne prikyvovať.
„Naozaj, niečo tu smrdí.“
Ukázal som na skriňu.
„Smrdí to tam, ale je prázdna.“
Pokrútili neveriaco hlavami, ale náhle jednu osvietil nápad. Pristúpila k skrini, odtiahla ju od steny a záhada bola odhalená — za skriňou boli nahádzané jablká a tie hnili.
„Reklamácia sa uznáva,“ rozhodla najautoritatívnejšia „dežurnaja“ a mávla na nás, „dostanete inú izbu.“
Keď sme odchádzali, spoločnými silami vrátili tú skriňu k stene. Jablká, pochopiteľne, nechali na mieste...

Cestovné príbehy

2010-01-27T09:00:00.002+01:00

PITKA V STARÝCH ZLÝCH ČASOCH

Výhodou cestovania je aj to, že sa v jednej chvíli ocitnete nielen stovky kilometrov od domova, ale aj desiatky rokov späť. Cestovanie v čase je možné. V staničnom bufete v českých Pardubiciach sa ocitnete rovno v 80. rokoch, ešte aj umelohmotné (a tým pádom nezničiteľné) košíky na pečivo tu nemenili najmenej štyridsať rokov. Ale skutočným skokom do starých zlých čias je návšteva ukrajinského Ľvova. Jedným z vrcholných čísiel bol pre nás náhodne objavený denný bar „U Rozi“. Napriek nevábnej fasáde nás prilákali melódie takého toho combo-bandu, ktoré u nás v päťdesiatych rokoch minulého storočia hrali po baroch a na estrádach. Vstúpili sme tak do miestnosti, ktorá by mohla byť múzeom socialistickej zábavy. A vstúpili sme rovnými nohami do niektorého zo Šukšinových filmov! Priamo oproti vchodu v rohu malého tanečného parketu stáli na pódiu dvaja na všetko zvyknutí muzikanti (obsluhujúci saxík a elektrický klavír) v čiernych, od obnosenia lesklých kostýmoch. Steny baru boli vyúdené od tabakového dymu, aj boxy so stolmi popri stenách zažili už kadečo. Ale my sme už dávno nezažili to, čo nás čakalo v jednom z nich - oslava narodenín ako na ekonomickom Titaniku. Tri ženy medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou tu oslavovali narodeniny jednej z tých starších - scéna ako z ruského filmu „Zamilovaná na vlastnú žiadosť“. Lebo to nebola oslava, ale zúfalo-trúfalá frčka do tváre všetkým ekonomickým bohom. Napriek novinovým titulkom o katastrofálnej nezamestnanosti a inflácii, stôl sa tu prehýbal pod misami kurčacích stehien i varených zemiakov a zeleniny, nechýbala veľkotorta a samozrejme navrch fľaštička vodky. Ak si ešte spomeniete na zástupy podgurážených súdružiek, ktoré u nás zvykli tiahnuť mestom v povestný Medzinárodný deň žien, tak tu sa to koncentrovalo do troch podgurážených pracovníčok blízkej materskej škôlky. Bolo to pozoruhodné zoskupenie, kde chýbali muži. Pôvodne boli za stolom štyri (miestna hajzel-baba, zrejme známa, kontrolovala, či sú náležite obslúžené), ale kamarátku od záchodu tie tri okamžite vymenili za dvoch inostrancov. Teda za nás. A nebolo úniku! Čo by mohlo byť väčším darom oslavujúcej Jelene (alebo Galine?), ktorá mimochodom vyzerala na stopäťdesiat, než dve muščiny a ešte tomu zo Slovenska. Lebo, ako mi pri tanci dôverne pošepkala najmladšia z nich, Slovensko - to je veľká zem (že sme si to tu u nás ešte nevšimli?!). A to najmä preto, že sa tam (teda k nám) chodí za robotou i na kšeft. Keď sa dotyčnej nepodarilo presvedčiť ma, aby som jej muža dostal na nejakú stavbu, alebo ho aspoň akosi inak zamestnal (vedci sú v tomto smere neperspektívni spoločníci, ako čoskoro pochopila), s hlbokým povzdychom sa odhodlali s kolegyňou k ďalšiemu bodu programu. Vyrazili k estrádnej kapele, zjednali si ticho v bare a nasledovala oslavná reč na počesť jubilantky. Ak som tomu všetkému dobre rozumel, za stolom sa pri nás pýril živý Gándhí v ženskej podobe. Táto ženská bola hrdinkou práce, človekom najčlovečkejším, kolegyňou najkolegiálnejšou, krásavicou najkrásnejšou (duševnou). Nám medzičasom naliala čašníčka pivo do koňakových pohárov, takže sme sa mali nad čím zamýšľať. Po prejave prvej rečníčky sa mikrofónu chytila mladšia kolegyňa, zbuzerovala saxofonistu za neskorý nástup, a odspievala nejakú tú estrádnu pieseň s takým elánom, že Šukšin musel v hrobe tancovať kazačok. A to nebolo všetko, pretože (ako ma pohotovo ubezpečila spoly bezzubá oslávenkyňa) pri takejto piesni musí oslávenkyňu niekto zobrať do tanca. V našom prípade to bolo síce opačne (bol som zobraný do tanca), ale zohral som predsa len dôležitú úlohu. Oslávenkyňa Jelena (alebo Galina?) totiž v extrémne dobrej nálade vytáčala také piruety, že mojou úlohou ju bolo akurát len držať, aby neskončila v nejakom kúte alebo nebodaj na plafóne pri lustri. Keď som kútikom oka zahliadol, že môj kolega (ktorý nikdy netancuje!) pôsobí tiež ako vyvažovací stojan dubasiacej kolegyni oslávenkyne, pochopil som, že ústup je nevyhnutný. Aj takéto múzeum má konečný počet atrakcií. A hlavne - my sa môžeme kedykoľvek zdvihnúť a odísť. Na nich ostáva to kalné ráno, kedy sa estrádna výzdoba zametá do koša, ale estrádny život pokračuje...

Cestovné príbehy

2010-01-20T09:00:00.003+01:00

BÁSNIK NA ÚTEKU

Byť súčasťou jedinej celosvetovej organizácie spisovateľov znamená, vypočuť si príbehy z celého sveta. Tento sa týkal vietnamského kolegu, básnika Nguyên Hoàng Bao Viêt.
Životný príbeh tohto vietnamského básnika sa začína zakázaním jeho kníh. Išlo to ale ďalej, išlo o to zakázať mu nielen publikovať, ale aj písať a čo i len myslieť vo veršoch. Na to je podľa vietnamského komunistického režimu najlepší prevýchovný tábor. Do neho bol poslaný údajne len na mesiac (a len na mesiac si mohol zobrať osobné potreby), v skutočnosti je tu ale pobyt bez akéhokoľvek časového obmedzenia a hlavne bez nádeje na slobodu. V tomto tábore musel Bao Viêt napísať tisíc strán svojej sebakritiky a to nie len formálne, pretože zaváhanie na ktorejkoľvek z nich mohlo viesť k ďalším dômyselným trestom. Stabilnou súčasťou takejto prevýchovy je nielen duševný, ale hlavne fyzický hlad (na mesiac je vydelené na jednu osobe 25 gramov mäsa). Bolo jasné, že náš básnik tu môže pre svoje verše skončiť veľmi rýchlo svoju životnú púť. Preto sa jeho žena rozhodla zasiahnuť a z vlastnej vôle sa stala úderníčkou v práci. Po čase sa jej podarilo získať dokonca aj pracovné vyznamenanie a keď jej ho odovzdávali, vyjadrila želanie, aby sa jej muž vrátil domov, kde ho sama „prevychová“. Na veľké naliehanie sa Bao Viêt naozaj mohol vrátiť domov, ale bez akýchkoľvek občianskych práv. Naopak mal dve hlavné povinnosti – denne sa hlásiť na policajnej stanici a ročne vypestovať 555 kilogramov ryže na pridelenom políčku. Bolo jasné, že toto je len iná cesta k básnikovmu zániku. Preto opäť zasiahla jeho žena a navrhla mu, aby z krajiny emigroval. Bao Viêt sa na cestu aj vydal, ale v poslednej chvíli si to rozmyslel. Nemohol žiť bez svojej rodiny. Preto jeho žena rozhodla, že utečú celá rodina. Verila tomu, že pre jeho poslanie básnika tú obetu a smrteľné riziko stojí za to podstúpiť. Po týždňoch a mesiacoch konšpiratívnych plánov nastal deň, kedy sa mali nalodiť na čln, ktorý ich odvezie do neznáma. Ten čln bol jedenásť metrov dlhý a dva a pol metra široký – dosť pre 15 až 20 ľudí. Pred odchodom sa ale nahrnulo k člnu 68 utečencov, z toho 32 detí. Nebolo ich možné odmietnuť a tak od vietnamských brehov odrazil nebezpečne preťažený čln s biednymi zásobami, ale veľkými nádejami. Tá cesta trvala tri týždne. Počas nej ich tri krát prepadli thajskí piráti a keď im už nemali, čo vziať, zobrali nášmu básnikovi aspoň okuliare. Dva krát ich vyhnali od malajských brehov, veľa lodí minulo preplnený čln bez záujmu. V Singapúre im aspoň za úplatu vymenili čln za pevnejší, ale znovu sa museli vydať na šíre more. Ku koncu ostal pre všetkých len liter pitnej vody. Básnikova žena už niekoľko dní rozrábala ich dvom malým deťom sušené mlieko v morskej vode. Nakoniec dorazili k brehom Indonézie, ale Bao Viêt ako vyjednávač utečencov musel ešte 250 metrov k brehu doplávať sám, pretože ich člnu nechceli dovoliť pristáť. Po tejto a ďalších tortúrach sa celá rodina dostala do Švajčiarska, kde dnes žijú. Nie veľmi šťastne a ani nie veľmi úspešne, ale žijú. Bao Viêt môže konečne slobodne písať svoje básne. Ale nikto ich nečíta, nikoho tu nezaujímajú.

Cestovné príbehy

2010-01-13T09:00:00.002+01:00

MŔTVOLA V MOSKVE

Moskvu som zažil najskôr ako veľkú socialistickú dedinu a potom ako jedno z najdrahších miest sveta. Medzitým uplynulo pätnásť rokov a okrem iného pribudol aj celkom nový, dovtedy neznámy fenomén – ruská mafia. Prvé desaťročie po páde komunizmu premenilo moskovské ulice na bitevné pole, kde sa odohrávali krvavé bitky rôznych mafiánskych klanov. Keď som sem na prelome tisícročí prišiel na spisovateľský kongres, Moskva už bola pokojnejšia. Ale aj tak som bol v strehu. A ukázalo sa, že oprávnene.
Kto nezažil viac ako troch spisovateľov pokope, netuší akí sú reční a hlavne akú majú vysokú spotrebu „živej vody“, v moskovských pomeroch teda vodky. Keď sa s kolegami nevidíte rok a nedajbože sa na program rokovania dostane nejaká kontroverzná otázka, je o čom debatovať až do rána. A tak som sa vracal do hotela neďaleko Červeného námestia pešo cez Arbat často až v ranných hodinách. V rannom sviežom vzduchu som zároveň aj triezvel a tak na mňa prichádzali rôzne myšlienky. Spomenul som si, ako rovnako veselých delegátov z Dánska okradli v Mexico City takmer v centre mesta. Tu som ja na neistých nohách sám kľučkoval pustými ulicami smerom k hotelu a pre istotu sa rozhliadal, z ktorej strany to príde. Najopatrnejší som bol prvú noc. Druhú som kráčal už smelšie a na tretiu som aj zabudol, že si mám dávať pozor. A vtedy to prišlo. Celkom nečakane a na mieste, kde by som to naozaj nepredpokladal.
Dokráčal som totiž bez úhony až do hotela, vo vestibule pozdravil postávajúce nočné pracovníčky a na správnom poschodí s úľavou vykročil do chodby k izbám. A tam ležala – mŕtvola. Bol to šok. Odhadom tri hodiny ráno, nikde nikto, len ja a ten mŕtvy chlap. Videl som z neho vlastne len nohy. Ešte stihol otvoriť dvere do hotelovej izby a...
Zaváhal som, čo teraz? Volať rýchlo pomoc. A je ešte nejaká šanca? V týchto úvahách som už celkom triezvy rýchlo dokráčal k telu. Ten chlapík mal na sebe celkom solídny oblek, elegantné topánky. Ležal tvárou do izby, ruky rozhodené popri tele. Kľúče ležali pri pravej ruke. Stál som nad ním a než som si stačil čokoľvek uvážiť, „mŕtvola“ sa ozvala. Bol to zvuk, ktorý všetko zmenil. Ten chlap chrápal! Prizrel som sa mu bližšie. Zjavne to bol taký nočný vták, ako ja, ale toto bol domáci a tí pijú na doraz. Asi ešte dokázal dôjsť k dverám a aj otvoriť, ale prekročiť cez prah izby už bolo nad jeho sily.
Uvažoval som, ako mu pomôcť, keď sa nečakane pohol. V hlbokom spánku pokrčil nohy a to tak šikovne, že stačilo len zavrieť dvere. Bolo po probléme. Tak predsa sa od toho socializmu až tak veľa nezmenilo. Stále je v Rusku najmasovejším zabijakom – vodka.

Cestovné príbehy

2010-01-06T09:00:00.003+01:00

DO ZÁHREBU ĎALEKO

Kto chce cestovať, nesmie zaváhať. Je v tom kus poverčivosti, ale nadšenec cestovania zásadne neodmieta ponúkanú šancu z obavy, že už žiadna ďalšia nepríde. Bol som pri tom, keď môj priateľ dokumentarista Pavol Barabáš váhal, či ísť do Antarktídy. Bolo to príliš riskantné. Ale možnosť, že by ho už nikdy nikto nikam nezavolal, riskovať tiež nechcel. A ak sa Pavol nebál Antarktídy, čo by som sa ja zľakol Záhrebu?
Bolo to dosť šibnuté už od začiatku. V piatok doobeda som šiel niečo vybaviť do Slovenského rozhlasu. Keď som nastúpil do výťahu, už tam stál jeden môj známy s jedným neznámym. Behom troch poschodí sa ten neznámy stihol môjmu známemu posťažovať, že ešte ten večer ide autom do Záhrebu, ale nemá ísť s kým a bojí sa, že v noci naňho osamote príde za jazdy spánok. Na štvrtom poschodí som sa počul zahlásiť:
„Idem s vami.“
Neznámy sa predstavil ako rozhlasový redaktor Tomáš Beseda, ktorý ide urobiť reportáž z víkendovej výročnej schôdze Spolku chorvátsko-slovenského priateľstva v Záhrebe. Keďže tam mám dobrých literárnych priateľov a ubytovanie i pohostenie bolo zabezpečené, neváhal som vyraziť s neznámym kolegom novinárom na cesty. Oznámil som tú novinu svojej žene Janine, rozlúčil sa s deťmi (pohotovo sľúbil darčeky) a čakal. Ale Tomáš sa u nás neobjavil podvečer, ani večer, ani neskorý večer. A dobre urobil. Keď konečne prišiel a my sme vyrazili, bola tma tmúca a ja už ospalý. Za bieleho svetla a pri zmysloch by som do toho jeho vehiklu nemohol nastúpiť.
Redaktor Slovenského rozhlasu Tomáš Beseda bol vlastníkom auta Škoda 1000 MB. Už keď to bol zbrusunový model mladoboleslavskej Škodovky, dostal prezývku „tisíc malých bolestí“. V čase, keď sme v ňom vyrazili na viac ako tristo kilometrov dlhú cestu z Bratislavy do Záhrebu, Tomášovo auto nebolo ani zbrusu, ani nové, výkonnosť klesla na Škodu 205, ale zato bolestí bolo nad tisícku. To som ale ako motoristický laik vôbec netušil. Tomáša som spoľahlivo navigoval po Viedeň, previedol cez mesto na diaľnicu a upokojený vytrvalým hučaním-hrkaním-vrčaním motora – zaspal.
Keď som sa prebral už bolo svetlo. Zobudil ma jav naozaj neobvyklý. Šofér Tomáš, posmelený celonočným výkonom vozu, sa rozhodol predbehnúť – autobus! Bol to zničujúci manéver. Auto zo seba vydávalo posledné sily za neuveriteľného rachotu motora a ten, práve keď sme sa prácne dostávali asi na úroveň zadných kolies autobusu, náhle stíchol.
„Čo sa deje?“ opýtal som sa Tomáša ešte stále rozospatý.
„Horíme,“ odpovedal pokojne Tomáš. Hneď som sa prebral, aby som si vypočul odbornú prednášku o tom, ako sa v škodovke pri nadmernom výkone zvykne odtrhnúť hadička prívodu paliva a to potom strieka na rozpálený motor. Oblial ma studený pot, ale Tomáš sa tváril ako hasič-profesionál. Zastavil na okraji diaľnice a pohotovo vyskočil z auta. Ja za ním. Tomáš obratne, vyzbrojený (asi) azbestovými rukavicami, otvoril zadnú kapotu. Nehoreli sme, ale hadička bola naozaj uvoľnená a palivo striekalo ako pri konkurze na novú fontánu Di Trevi v Ríme. Tomáš to však všetko dokázal zneškodniť ešte skôr, než sa nečakane zjavila rakúska diaľničná hliadka, aby sa opýtala, čo nám chýba. Tvárili sme sa, že nič a vyštartovali na ďalšiu cestu. Zvyšok cesty do Záhrebu som vyzýval Tomáša, aby nepredbiehal už ani traktory.
Záhrebský pobyt sa vydaril. Stretol som svojich známych a spoznal nových, Tomáš urobil reportáž. Zdalo sa, že spiatočnej ceste nemá čo brániť. Ale pár kilometrov sa Záhrebom začal Tomáš podivne manévrovať na ceste.
„Čo sa deje?“ opýtal som sa naivne, „Horíme?“
„Nie, nehoríme,“ ubezpečil ma Tomáš, „akurát nefungujú brzdy.“
Chytil som sa pevne sedadla.
„Čo budeme robiť?“
„Nič, pôjdeme opatrne,“ povedal Tomáš.
Nie som veriaci, ale viem sa modliť ku Škode 1000 MB. V duchu, samozrejme. A ten voz naozaj nezlyhal, len na hraniciach to bolo zaujímavé. Tomáš sa nemohol ako iní v kolóne posúvať s autom a zase zabrzdiť sto krát až k hraničnej kontrole. Neubrzdili by sme zo. Ale našli sme riešenie. Veď bolo leto a nebolo to ani tak veľmi nápadné. Boli sme len jediné auto, ktoré malo obe predné dvere široko otvorené a z nich trčala vždy jedna noha. Tými sme sa v kolóne rozbiehali aj brzdili. Veľmi pôsobivé, hlavne na podrážky topánok.
V Rakúsku na diaľnici si Tomášova škodovka spomenula na svoje lepšie časy a zdalo sa, že brzdy zase začali fungovať. Na dohľad Bratislavy som si už vydýchol. Predčasne. Auto chrchlavo zakašľalo a náhle zastalo.
„Požiar alebo brzdy?“ opýtal som sa.
„Došiel nám benzín,“ konštatoval Tomáš. Ale skôr než by som začal panikáriť a rozcvičovať sa na tlačenie auta až domov, vytiahol Tomáš kanister a do Bratislavy sme už dorazili bez nehody.
Teším sa až stretnem Pavla Barabáša po tom jeho antarktickom výlete. Nech sa len skúsi začať vyťahovať s napínavými zážitkami. To by si mal skúsiť odskočiť na víkend do Záhrebu, to je dobrodružstvo!

AMERIKA 49

2009-12-30T09:00:00.002+01:00

PREKVAPENIE

(Iowa City, spisovateľský pobyt)

Internát sa už vyľudňoval pred očakávanými vianočnými veľkosviatkami. Viacerí naši kolegovia už odcestovali. Študenti odišli a s nimi zanikla aj každodenná služba pri vchode do budovy, takže sa k nám prakticky nedalo dostať. Chodby boli prázdne a opustené. Pokúšal som sa baliť, keď niekto zaklopal na dvere. Za nimi stála moja prekladateľka Jerry Weir. Už týždne sme sa nevideli, neboli sme ani dohodnutí na žiadnej schôdzke. Priznám sa, v tej hektike záveru IWP som na Jerry zabudol. Ale ona nezabudla, našla si čas, akýmsi spôsobom sa prebojovala do opustenej budovy a teraz predviedla, čo je to – krátko a stručne. V plnej náruči mala dva veľko-darčeky pre naše dcéry Lucku a Veroniku – obrovskú Barbie a ešte väčšiu „hovoriacu“ žabu. Strčila mi to do rúk, zamávala, zaželala šťastnú cestu a zmizla. A ja som tam len stál z hubou dokonale vyvetranou a v hlave mi odporne bzučala jediná nevďačná myšlienka – kam, do kelu, ešte aj TOTO napchám do svojej už beztak preplnenej batožiny. Sorry, Jerry…

POSLEDNÁ PARTY

Poslednú party našej skvelej spisovateľskej bandy a miestnych priateľov zorganizovala Joan, tá, ktorá ma nenechala zlynčovať na vystúpení feministky Glorie Steinem. Táto Joan sa medzičasom zoznámila s väčšinou nášho spisovateľského osadenstva a keďže jej dom bol dostatočne veľký, chcela sa s nami všetkými takto rozlúčiť. To, že sme prišli my, je pochopiteľné. S údivom som ale sledoval kto z hostí pozvaných Joan vstupuje do dverí. Vo väčšine to boli ľudia, ktorých som tak alebo onak v Iowa City už stretol. Bola to pozoruhodná prehliadka, akýsi sumár priateľských kontaktov za tie tri mesiace pobytu. Ako napríklad práve prichádzajúci očný lekár, s ktorým nás raz viezlo to isté „limo“ na letisko, keď som letel na Východné pobrežie. Prehodili sme zopár slov nad kávičkou, ktorú pohotovo ponúkol z termosky šofér, ktorý nás viezol. Ten lekár ma pozval k nim na večeru a ja som ju po návrate z cesty naozaj absolvoval v príjemnej debate z celou jeho rodinou. A tým ho zhaslo. Jiří Janoušek, kdesi napísal: „Američania sú ľudia, ktorí vás vždy radi uvidia, ale ak vás nevidia, nechýbate im.“ Je možné, že všetci títo krásni ľudia, ktorí nás prišli pozdraviť, na nás čoskoro zabudnú a nebudeme im chýbať. Ale oni všetci, celkom určite, budú chýbať mne.

DVE AMERIKY

Existujú dve Ameriky. Tú prvú poznáme všetci z amerických filmov a nekonečných seriálov. V nej sú Američania ako z umelej hmoty, rozprávajú sa zásadne s namierenou pištoľou a ak prehovoria je to vždy niečo burácavo vtipné až smiechotlačné. Nemajú problémy a nemajú priateľov. Zato majú v zásobe celú encyklopédiu múdrosloví, ktoré platia len na silne postriebrenom plátne. Časť tejto Ameriky existuje aj v amerických časopisoch a novinách, ale z tých väčšina z nás rozpozná len reklamy na Malborky. A viac ani netreba. Kto videl jeden americký film, videl všetky. Kto videl jednu americkú reklamu na šťastný život, môže urobiť desať ďalších. V novinách a časopisoch sa zásadne nesnažia niečím vás prekvapiť. Táto mediálna Amerika je priehľadná ako biznis-plán v akváriu so zlatými rybkami a automatickým ohrievačom.
Ale existuje aj druhá Amerika. Tá každodenná, normálne americká, a vždy prekvapujúca.
Keď som takto po prvý krát odchádzal z Ameriky, bolo to vážne na city. Za tie mesiace som žil v priateľskom prostredí ľudí celého sveta, ktorých dala dokopy práve Amerika. Pohostila, ale nevnucovala sa. A aj ten odchod mal byť americky perfektný. Na cestu z vysokoškolskej ubytovne na letisko mi objednali „limo“.
„Limo“ je skratka pre limuzínu, ale v tomto prípade ide o letiskovú službu, kedy dodávka (ktorej jediným komfortom je ohrievač na termosku s kávou a malá miska cukríkov) zváža cestujúcich na letisko, aby ich nemuseli voziť príbuzní, alebo známi. Tentoraz som bol v „limo“ sám. Vianočné sviatky už boli na spadnutie, navyše nedeľa. Sedel som sám na zadnom sedadle a padla na mňa rovno bez prípravy tá sladkotrpká cestovateľská melanchólia – opúšťal som niečo pekné a tešil som sa na domáce krajšie. Ale chcel som si užiť ešte každú chvíľu na tomto kontinente a tak sme sa so šoférom dali do debaty. Bol to požiarnik, čo si takto vo voľných chvíľach privyrábal. Mal akýsi pôvod (každý v Amerike má akýsi mimoamerický pôvod) a prišli sme na to tak, že sa ma opýtal odkiaľ som (každý v Amerike sa vás to opýta). Žeby vzdialené poľské korene? Alebo to bola poľská školáčka, ktorú k sebe zobrali do rodiny na výmenný program? Nie je to podstatné. Nie je ani podstatné o čom sme sa celú tú cestu bavili. Pretože až tesne pred letiskom som pochopil, že tento chlap, ktorý si privyrába tým, že vozí cestujúcich k lietadlu, šofér-amatér a ešte aj požiarnik, akosi vycítil, že sa potrebujem vyrozprávať, kým toto nádherné miesto uprostred Iowy opustím. Bol som vážne na mäkko, tu som sa zaľúbil aj do prírody a že sa mi takéto avantúry často nestávajú. Všetko, čo preto mohol urobiť, bolo, že sa celkom nebadane vžil do úlohy priateľa, ktorý vyprevádza dobrého známeho na ďalekú cestu.
Verte, že si z toho, čo sme si predebatovali s tým neznámym, ktorého som nestretol predtým a už nestretnem, nepamätám takmer nič. Ale nezabudnem na to, že keď sme vystúpili a on mi pomohol vyložiť kufre, vôbec nám neprišlo čudné, že sme sa na rozlúčku objali. Lúčili sme sa už ako naozajstní starí dobrí známi. Ten chlap to zahral za všetkých tých starých dobrých známych, s ktorými som sa v tom zhone balenia nestihol naozajstne rozlúčiť. A vôbec, vôbec nám to nepripadlo neprirodzené. Naopak. Tak toto je tá druhá Amerika…

KONIEC I. ČASTI KNIHY O AMERIKE

AMERIKA 48

2009-12-23T11:36:00.001+01:00

Nech žije náhoda!

Nebyť náhody, náš život by bol obdobou plánovaných päťročníc a veštkyne z ruky by riadili hospodárstvo. Ale našťastie je tu náhoda a to je čarokrásny tvorca nepredvídateľných životných príbehov.
Tak si predstavte túto náhodu. Celý čas, čo som bol v Ledig House som samozrejme chcel stretnúť aj nejakého starousadlíka od nás. Kraj je totiž obývaný hlavne Nemcami, čo sa prisťahovali ešte pred tromi storočiami. No to by v tom bol čert aj s anjelom, aby sa medzi nich nezamiešal aj nejaký Slovák. A skutočne, na jednom z bicyklových výjazdov som narazil na vývesnú tabuľu miestneho opravára malých farmárskych strojov menom Slovak. Aj som ho navštívil. Netváril sa nadšene, netváril sa nijako. Že „čo je ho do teho“, kto bol jeho pradedo. Tak som mu poďakoval a bral sa preč.
A teraz si predstavte, že náhle dostaneme nového riaditeľa v Ledig House. Ten si všimne, že sú voľné izby a povolá zopár mladých literátov z blízkeho New Yorku. Medzi nimi aj černošského básnika, ktorý sa vyznačuje tromi vlastnosťami – každé ráno behá; búši do počítača tak, že to počujem aj cez dve steny a hovorí trochu poľsky, lebo tam bol. A ešte je aj nábožný, takže sa hneď prvú nedeľu vybral do jediného kostola široko ďaleko. Kňaz v tom kostole si samozrejme všimne, že tam má nejakú novú a navyše čiernu ovečku. Prihovorí sa nášmu kolegovi a tí spolu akosi dôjdu k tomu, že veď v Ledig House teraz sídli slovenský spisovateľ a kňaz má dojem, že jeho pôvod je tiež slovenský. Volá sa Eric Blahut.
Veľmi som vďačný tomu černošskému básnikovi a náhode, že som mohol stretnúť tohto kňaza, čo sa rád smeje. A zároveň by som už z celkom iných dôvodov, ktoré sa dostavili neskôr, nerád stretol toho istého černošského básnika a to ani náhodou. Ale veď taký je už život.

AMERIKA 47

2009-12-16T09:00:00.000+01:00

Ako sa vám páči!

Môj prvý pobyt v Amerike bol plný zázrakov. Možno aj preto, že to bol môj prvý spisovateľský pobyt a tie zázraky by sa diali aj inde, neviem. Ale veď uvážte:
Štandardnou procedúrou IWP bol rozhovor pre miestnu, univerzitnú televíziu. Technicky to robil Lem Torrevillas, manžel zástupkyne riaditeľa IWP Roweny. Rozhovor viedol zase manžel Mary menom Peter Nazareth. Skrátka, taký malý rodinný podnik.
Konečne prišiel rad aj na mňa a v určený deň a hodinu som sa dostavil do malej knižnice IWP. Len, čo som vstúpil, bolo mi to jasné – bol tam gauč a tak by ten rozhovor mohol byť logicky robený ako rozhovor u psychoanalytika, kde pacient leží na gauči. Hneď som to povedal Petrovi a Lemovi. Peter Nazareth bol nadšený (veď mal za sebou už aspoň dvadsať rovnakých rozhovorov), Lem nie.
„Mám už nastavené svetlá, nejde to!“
Márne sme ho prehovárali, nedal si povedať. Rozhovor sme urobili, ale bolo to ako keď sa spáli dobrý koláč a ako náhradu sa dobíjate narýchlo uvareným pudingom. Ale čo už, človek nemôže mať všetko na svete.
O tri dni za mnou prišiel ustaraný Lem:
„Gustav, ty vždy dosiahneš, čo chceš, však?“
Nemal som potuchy o čom hovorí, ale nechal som ho v tom.
„Vieš, ten rozhovor, čo sme robili… No predstav si, tá kazeta vôbec nevyšla. Musíme to robiť znovu!“
„S gaučom?“
„Samozrejme, ako sa ti páči!“
A tak, keby ste sa vesmírnou náhodou dostali na vnútorný televízny kanál University of Iowa, môžete tam občas zahliadnuť (a počul som, že to púšťajú celkom radi), blázna, ktorý leží na gauči, tvári sa, že je u psychoanalytika a lámanou angličtinou skúša na otázky vystreľovať pohotové, „veselé“ odpovede. Dobre sa baví a na záver si ešte vypýta aj účet za seansu.
Ešte, že aj oni majú zmysel pre humor a ten účet mi neposlali.

AMERIKA 46

2009-12-09T09:00:00.001+01:00

ČO JE AMERIKA

Uprostred amerického Stredozápadu v univerzitnom mestečku Iowa City existuje Výbor pre vítanie cudzincov. Je zložený zo samých zaslúžilých a entuziastických dôchodcov. U nás sú dôchodcovia radi, že žijú, a cudzinci im lezú akurát tak na nervy. Ale v tomto americkom mestečku je ešte aj špeciálne Centrum medzinárodných štúdií, kde deva menom Shu-I Chan, pôvodom z Tchajwanu, registruje všetkých oficiálnych návštevníkov Univerzity z cudziny a miestnemu obyvateľstvu dáva na vedomie z koho prítomnosti sa môžu tešiť. Shu-I Chan mi jedného dňa zavolala a opýtala sa ma, či by sa so mnou mohol stretnúť pán menom Bruce Lafferty. Bol vraj pol roka na Slovensku a rád by opäť stretol niekoho od nás. Prekvapilo ma, prečo sa ma na to pýta a prečo sa dotyčný Bruce Lafferty so mnou už dávno nestretol. Vysvetlila mi, že vzhľadom na rešpektovanie môjho súkromia potrebuje môj súhlas, aby mi Bruce mohol zavolať. Súhlasil som, Bruce zavolal a o dva dni sme už sedeli spolu na pive. Bolo to srdečné stretnutie. Bruce na Slovensko rád spomínal. Jedinú výhradu mal k našim policajtom, pretože okrádajú cudzincov na pokutách ako len môžu. To bol len ďalší dôkaz, že na Slovensku naozaj bol.
Keď sme sa konečne dostali k tomu, čo vlastne každý z nás robí, objavil som v Bruceovi profesionálneho vojenského pilota. Síce len za Národnú Gardu a na dopravných Herkulesoch, ale aj tak tu predo mnou sedel môj životný sen. Ako chlapec som chcel byť pilotom. Ale neurobil som preto asi dosť, a tak som sa Brucea podrobne vypytoval, o čo všetko som vlastne prišiel. Pozrel sa na mňa s úsmevom a ubezpečil ma, že ešte stále nie je nič stratené – „toto je predsa Amerika“. A dal si so mnou stretnutie znovu o týždeň. O týždeň sme sa stretli na miestnom letisku. Slúžilo najmä športovému a súkromnému lietaniu. Bruce prenajal malé dvojmotorové lietadlo s dvojitým riadením. Podrobne so mnou prebral predletovú prípravu, nasadli sme, Bruce nahodil motory a pomaly sme rolovali na štartovaciu dráhu. Bolo to fajn, bola to Amerika. Úplne neznámy známy obetoval čas aj peniaze na to, aby ma povozil v malom športovom lietadle. Mal som pocit, že viem, o čom to je a čo od toho môžem očakávať. Ale to bol omyl.
„Chyť sa svojich kormidiel,“ povedal autoritatívne Bruce, keď sme sa ocitli na prahu štartovacej dráhy, a dodal: „Ja budem pridávať plyn a ty zdvihneš lietadlo a vzlietneš.“
„Ale ja som ešte v živote lietadlo neriadil!“ ohradil som sa.
„To je v poriadku. Som inštruktorom lietania a toto je prvá lekcia. Poďme!“
Bruce pridal plyn, ja som podľa z detstva načítaných vedomostí a hlavne jeho inštrukcií pritiahol riadenie a - vzlietli sme. Nebolo to najelegantnejšie, ale boli sme vo vzduchu. Potom sme obleteli polovicu Iowy a Bruce mi dal možnosť naozaj vlastnoručne pilotovať. Keď som sa mu snažil v hluku motorov prejaviť vďačnosť, len mávol rukou.
„To nič nie je,“ zakričal späť Bruce. „Lietanie je v podstate veľká nuda.“
Celkom s Bruceom nesúhlasím, ale oceňujem, že sa ma o tom aspoň pokúsil názorne presvedčiť. Pre zachovanie „nudy“ rutinného letu a aj pre istotu pristávací manéver urobil s bravúrou sám.
Aj toto je Amerika.

AMERIKA 45

2009-12-02T09:00:00.000+01:00

FLAMENCO V AMERIKE

Tak ako pizzu dostanete pomaly už aj na Novej Guinei a špagety sa servírujú aj za polárnym kruhom, flamenco ladným tanečným krokom preskočilo aj Atlantický oceán. Vďaka tomu som ako hosť amerického básnika Kerry Shawna Keysa zažil uprostred pennsylvánskych Modrých hôr skutočný flamencový šok. V mestečku Harrisburg ma totiž zaviedol do domu vyslúžilého černošského tanečníka Johna Scotta. Bol štvrtok a teda deň kedy sa už roky schádza u Johna pozoruhodná skupinka ľudí. John do pivnice prerobenej na malý tanečný sál s barom pozýva každý štvrtok jednu dámu, priateľa básnika a mladého japonského vedátora. Tá dáma si priniesla tanečný úbor a cvičky. Básnik a Japonec priniesli gitary. Prehodili zopár slov, John s dámou zaujali úvodnú figúru, gitaristi privreli oči a spustili. Nemôžem tvrdiť, že by to bolo to najlepšie flamenco aké som kedy počul a videl, ale rozhodne to bolo úprimné a nadšené. Táto nesúrodá štvorica – černošský tanečník, biela tanečnica, biely americký básnik a mladý japonský vedec – nemali so Španielskom vôbec nič spoločné. Vlastne, pardón, básnik mal umelecké meno – Paco. Ale to bolo naozaj všetko. Takáto globalizácia poteší...

AMERIKA 44

2009-11-25T09:00:00.003+01:00

RUKOPIS ZA VŠETKY PRACHY

Myslím, že to nie je až také veľké prekvapenie, keď poviem, že každý kto prichádza do Ameriky ako spisovateľ, túži urobiť veľkú literárnu dieru do sveta práve tu. Sú tu najväčšie vydavateľstvá sveta a je tu obrovský čitateľský trh. Nehľadiac na to, že ak vám niečo vyjde v Spojených štátoch, iste to preberú aj iní. Všetky tie preklady vašich prác do iných, malých jazykov sú príjemným povzbudením, ale ďaleko vďaka nim nezájdete. Anglický preklad vydaný v Spojených štátoch, to je diaľnica do literárneho sveta. Kto viac by o tom mohol vedieť, než majiteľ jednej z najväčších a najprestížnejších literárnych agentúr? Mecenáš kultúry Francis Greenburger raz prišiel do Ledig Housu na večeru s nami a okrem mnohého iného nám povedal aj tento príbeh z vlastnej kancelárie:
Prišla za mnou žena v najlepších rokoch. Skvelo upravená, sebavedomá. Že chce byť našou literárnou agentkou. Hovorím jej:
„A čo ste robili predtým?“
„Bola som právničkou.“
„Tak sa k tej profesii vráťte, milá pani. Tu nikdy nezarobíte toľko, čo tam.“
„Ale ja chcem robiť tu.“
„Milá pani…“
„Volám sa Susane.“
„Dobre, Susane, vedzte, že my hradíme svojim agentom len nájom kancelárie, elektriku, kúrenie a telefóny. Ich zárobky idú z percent úspešne predaných kníh.“
„Ja to beriem.“
No, môžete si domyslieť, čo ju čakalo. Všetci starí agenti sa pozreli pod stôl a do kútov svojich kancelárií a naváľali jej na stôl kopu rukopisov, ktoré nestihli a ani nemali chuť prečítať. Mysleli sme si všetci, že ju to konečne odradí. Ale neodradilo.
Asi po mesiaci som počul ako mi steny mojej kancelárie „šepkajú“ neuveriteľnú vec – tá nová agentka objavila v halde nezmyslov rukopis akéhosi bezdomovca. Ten chlap naozaj nemal ani adresu, kam by sa mu dal poslať list. A na ten rukopis dostala ponuku – jedného milióna dolárov.“
Aj sme zabudli prehltnúť. Jeden milión dolárov? Tak znova, myslíte tým 1 000 000 dolárov?!
Sure, jeden milión. Lenže to samozrejme nie je za knihu samotnú, ale hlavne za filmovacie práva. Tam bol základ tých peňazí a ona mala akýsi zázračný kontakt, ktorý tie peniaze bol ochotný ponúknuť.
Viete, robím v tejto branži od svojich štrnástich rokov. Som zvyknutý na kadečo. Napríklad na to, že sa nadmieru preplácajú knihy celebrít ako Hillary Clinton a to ešte skôr, než sú napísané. Ale ponúknuť za rukopis neznámeho autora reprezentovaného novou, neskúsenou agentkou milión?! To bolo aj na mňa moc. Nedalo mi to a akoby mimochodom som sa v kancelárii tej novej agentky zastavil. Akože len tak.
„Ako sa máte, Susane?“
„Fajn, ide to.“
„Vraj ste dostali ponuku na ten rukopis…“
„Áno, dostala.“
„Viete, nie je v mojom zvyku radiť našim agentom, ale… ja v tomto biznise robím od svojich štrnástich a úprimne vám radím, zoberte to. Zoberte to, kým si to nerozmyslia!“
„Ďakujem za radu, ale, ešte nie. Počkáme.“
A tá ženská predala ten rukopis o týždeň za dva milióny dolárov!
Vyrazilo nám to dych. Kto bol ten autor? Určite ho poznáme, alebo sme o ňom aspoň počuli… A čo to bolo za knihu?
„No, medzi nami, tá kniha bola taká sračka, že vôbec nemám chuť pamätať si jej názov. A ten chlap nikdy nič iné nenapísal. Takže na jeho meno môžete pokojne zabudnúť aj vy.“
Lenže ja som na tento príbeh neuveriteľného autorského šťastia nedokázal zabudnúť ani po rokoch. A zdanlivá záhada sa mi nakoniec ukázala v celkom inom svetle, keď som o štyri roky neskôr stretol americkú poetku Susan Kinsolvingovú a tá mi na príklade jej manžela scenáristu ozrejmila záhady hollywoodskych kontraktov. Drvivá väčšina diel, na ktoré štúdiá kúpia filmové práva (a ktoré si dokonca nechajú napísať na mieru už v podobe scenára), zapadne v trezoroch a nikdy neuvidí trblietavé svetlá kinosál. Vďaka Nežnej revolúcii sme sa teda dozvedeli, že aj na kapitalistickej strane barikády existovali trezorové filmy a ja som sa takto dozvedel, že niektorí z ich tvorby aj celkom dobre žijú. Osoba záhadnej právničky zbláznenej do práce literárnej agentky by sa tak odrazu ukázala celkom prízemne praktickým kšeftom. Najmä, ak mala veľmi dobré vzťahy s kýmsi, kto bol práve v Hollywoode pri kase. A môžeme si byť takmer istí, že po tom jedinom veľkom „úspechu“ sa zelenáčka zase vrátila k svojmu (chcel som napísať – poctivému) právnickému remeslu...

AMERIKA 43

2009-11-18T23:39:00.003+01:00

ĽUDIA PERFEKTNEJ KRAJINY

V Amerike je možné takmer všetko a hlavne, čokoľvek robia, robia s cieľom perfektného výsledku. Ak majú prísť na schôdzku, tak prídu na minútu presne...
Blížil sa záver nášho spisovateľského pobytu a na návštevu sa ohlásil Francis Greenburger. Stretol som ho z nás ako prvý. Jedného dňa to totiž muselo prísť. Pred hlavnou budovou Ledig Housu zastalo luxusné auto a vyšiel z neho energický krátkovlasý chlapík s laserovým pohľadom. Akurát som šiel do knižnice v hlavnej budove a nemohol som sa mu vyhnúť. Ešte šťastie, že som si večer predtým náhodou listoval v propagačnom materiály tejto spisovateľskej kolónie a tak spoznal majiteľa veľmi váženej literárnej agentúry i úspešného podnikateľa s nehnuteľnosťami. Predovšetkým však hlavného mecenáša Ledig Housu. No čo už, široko-ďaleko nikoho, tak som k nemu pristúpil, predstavil sa a povedal:
„Vitajte doma, Francis.“
Ocenil to slabým úsmevom. Správal sa nenútene, ústretovo, hoci v tom nebola žiadna srdečnosť. To nebol chlapík, s ktorým by ste si mohli plieskať po pleci, ale ani nafúkaný snob.A teraz sa ponúkol, že s nami strávi ešte posledný večer. Musím povedať, že to na mňa hlboko zapôsobilo. Takýto chlapík si môže dopriať večeru v hoteli Waldorf-Astoria alebo Ritz a vybaviť pri tom kšeft za pár miliónov. Ale on je naopak ochotný prísť na večeru s bandou nie až tak známych literátov z Európy a venovať im svoj čas. Dokonca kvôli tomu letel svojím súkromným lietadlom, aby tú našu (a ním financovanú!) večeru stihol.
V ten večer my sme mali ešte aj iný program a tak sme večeru posunuli o hodinu skôr. Greenburgerova sekretárka to samozrejme vedela, ale zabudla mu to povedať. Keď sa zjavil medzi dverami, už sme boli aj po dezerte a kávičke. Za pár minút sme mali ísť na akúsi veselicu.
Nedalo sa to zachrániť ani pri veľkom chcení. Silene sme ešte posedeli pri stole, ale Francis bol zjavne dopálený na svoju sekretárku a nechcel nám kaziť večer. Radšej sa hneď zase zdvihol, že si pôjde urobiť večeru sám do Ružového domu, ktorý poblízku vlastnil. Všetci sa tešili na veselicu a akosi si jeho odchod takmer nikto nevšimol. Ale mne to nedalo. Vyšiel som za ním ešte k autu. Mal som dojem, že ide o život tej sekretárky, čo bola vraj nejaká staršia pani.
„Francis,“ hovorím mu, „ľudia robia chyby. Pomýlila sa, poplietla to. To sa stáva.“
Pozrel sa na mňa a smutne pokýval hlavou: „Keby si ty len vedel aké hriešne veľké peniaze ja tej osobe platím za to, aby sa nemýlila.“
Nasadol do auta a odfrčal do tmy. Aj v Amerike sú ľudia omylní, hoci tomu odmietajú uveriť.

AMERIKA 42

2009-11-11T09:00:00.000+01:00

TAJOMSTVO V SKRINI

Určite ste už počuli o „baby-sitting“, teda „sedení pri deťoch“. V Amerike ale teraz letí „house-sitting“. To znamená, že sa nasáčkujete k niekomu na týždne, či dokonca mesiace do domu a majitelia sú ešte radi, pretože sú práve na cestách. Vďaka takejto pozoruhodnej konštelácii – dobrí známi môjho profesora Davisa na ceste po Európe – som mohol spolu s ním stráviť desať dní v Novom Mexiku. Konkrétne v čarovnom kaňone s mini-kúpeľmi zvanými Jemez Springs. Dostanete sa tam od Albuqerque cestou strmým kaňonom smerom na Los Alamos. Tá „výletná chata“, ktorú sme mali strážiť, bol noblesne postavený drevený dvojposchodový dom. Vysoká presklenná stena tvorila celú jeho dve poschodia vysokú fasádu obrátenú do údolia. Tou ste sa večer mohli pozerať rovno z obývačky ako zapadajúce slnko maľuje skusmo raz tou, raz inou farbou abstraktné výjavy na obrovskú plochu kamenného brala oproti. Táto víkendová chata sa okrem toho vyznačovala všetkým možným aj nemožným komfortom a navyše – tajomstvom.
To tajomstvo sa ukrývalo v skrini v spálni na prízemí. Skriňa bola starožitná, zdobená klasickou drevorezbou. Nič na nej, či okolo nej neprezrádzalo, že ukrýva supermoderný televízor s ešte supermodernejším satelitným systémom. Ten systém pracoval tak dokonalo, že vám ponúkol prehľad toho, čo sa práve v tej chvíli hrá na šiesťdesiatich troch kanáloch. Najskôr ste si však mali možnosť vybrať, či chcete pozerať správy, seriály, šport alebo filmy. Ak filmy, tak vám v chronologickom poradí ukázal, čo sa hrá napríklad dnes od šiestej do ôsmej večer. Okrem titulku aj dĺžku filmu, meno režiséra a hercov. Ak vás to zaujalo, stačí ďalšie kliknutie a objaví sa stručný popis deja. Bol to priam neskutočný, nikdy nekončiaci prúd televíznych zážitkov. V jednej minúte začínalo totiž súčasne päť filmov na piatich rôznych kanáloch, ale o pár minút sa pridali tri na ďalších televíznych staniciach, o ďalšie minúty začínali ďalšie filmy a takto až do úplného vyčerpania diváka. Program bol nevyčerpateľný.
A tak je to v Amerike asi vždy. Vďaka unikátnej presklennej stene máte výhľad na nádhernú prírodnú scenériu. Ale keby náhodou pani Príroda nevysielala ten najlepší obraz, v skrini je nachystaná pohotová náhrada.

AMERIKA 41

2009-11-04T09:00:00.001+01:00

NOC S ČARODEJNICOU

Volala sa Uda a bola to nemecká prekladateľka. Nosila vždy čierne, alebo tmavé šaty a málo rozprávala. Ale keď rozprávala, bola milá a vecná, takže sa v nej čarodejníctvo ťažko dalo rozpoznať. Až jeden večer.
Práve sme spolu večerali. Na tom je totiž založený celý psychologický trik spisovateľských kolónií, ktorý platí aj v Ledig House, spisovateľskej "kolónii" v malebnom údolí rieky Hudson. Ráno vstanete kedy chcete a dáte si čo chcete z obrovskej chladničky. Na obed prídete do kuchyne kedy chcete a buď si navaríte z bohatých zásob, alebo si zohrejete to, čo zostalo z večere. A práve tá večera je spoločenským vrcholom dňa. Všetci sa zídu za veľkým stolom, servírujú sa špeciality navarené kuchárom takých kvalít akým bol Tony Ceccino alebo polovičnou Indiánkou menom Donna. Servíruje sa na veľkých misách, takže si musíte pri nakladaní vzájomne pomáhať a podávať aj rôzne prílohy a prísady. Pri tom všetkom nemôžete nespolupracovať a komunikácia medzi vami začne sama od seba. Akurát sme teda boli uprostred skvelej debaty, keď sa hrozivo blyslo a po chvíli zahrmelo.
Hlavná budova Ledig Housu stojí na strmom kopci a poskytuje výhľad až po niekoľko desiatok kilometrov vzdialené údolie rieky Hudson a pohorie Catskills za ním. Výborná poloha, ale v prípade búrky aj skvelá šanca dostať poriadnu blýskavú ranu v najnevhodnejšej chvíli. Znovu sa zablyslo a vzápätí zahrmelo. Všetci sme vyskočili na nohy. Spustil sa vodopádový lejak a do toho neskutočný vietor. Otvorené okná začali trieskať. Utekali sme ich zavrieť. Okien a dverí bolo toľko, že dokonalo zamestnali našu spisovateľskú skupinku. Keď sme sa opäť zišli v jedálni, búrka už bola rovno nad našimi hlavami. V Amerike poznajú aj tornáda a uragány. Nikto z nás si nevedel spomenúť, či sme v ohrozenej oblasti, alebo mimo. Neisto sme na seba pozreli. A do toho prehovorila Uda tichým hlasom:
„Ešte tak aby svetlo vypadlo.“
A boli sme v tme. V tej chvíli sa začali diať veci ako z hororového filmu. Predstavte si, že idete hľadať sviečku, prechádzate okolo vonkajších dverí a – bum – dvere sa rozletia a víchor vás pritlačí k stene. Idete okolo okna a – bum – s rachotom sa rozletí dokorán. Keď sme konečne na druhý pokus pozatvárali naozaj VŠETKY dvere a okná (a je ich na takej koloniálnej budove požehnane - vrátane schodov do rozsiahleho podzemného podlažia odkiaľ, ako je americkým zvykom, vedie ešte zvlášť východ mimo domu), zohnali sviečky a zapálili, bolo jasné, že sme na pár hodín v tejto budove uväznení. Bolo nemožné dostať sa prúdmi vody do vzdialených budov a našich izieb v nich. Ktosi, určite nie Uda, navrhol, že strávime tú búrkovú noc jediným správnym spôsobom – budeme sa vznášať.
Neviem, či ten trik poznáte, ale v takej noci je dosť pôsobivý. Niekto si sadne na stoličku a štyria ostatní sa pokúsia ho zdvihnúť tak, že podložia dva PRSTY (vždy ukazováčik jednej ruky) pod stoličku a pokúsia sa stoličku s dotyčným zdvihnúť. Nemáte logicky šancu, to je jasné. Lenže potom všetci položia ruky tomu budúcemu levitantovi (lebo ten efekt sa volá levitácia) na hlavu a ktosi povie akési nepodstatné formulky. Pritom mierne tlačíte rukami dolu na hlavu toho sediaceho. Potom ktosi povie – teraz – všetci sa zohnete a tými istými prstami (čo predtým nemohli tú váhu zvládnuť) doslova nadhodíte stoličku aj so sediacim vysoko nad vaše hlavy. Ako to funguje, to sa ma nepýtajte. Možno je to nejaký trik, ale funguje to veľmi spoľahlivo a hlavne – uprostred bleskov a hromov, v tmavej miestnosti so sviečkami a čarodejnicou menom Uda medzi nami, toto malé mystérium na vás nemôže nezapôsobiť.
Tiež som chcel prispieť k programu tajomného večera a – potom, čo už všetci, vrátane mňa, „lietali“ – ponúkol som malú špiritistickú seansu. Ja na takéto veci neverím, ale u nás doma na Silvestra to ktosi v našej pripitej spoločnosti skúšal a tak som si myslel, že by sa nám taký výlet do záhrobia hodil. To sa zoberie dlhá stužka, kniha a kľúč. Stužka sa previnie okom kľúča, spustí dolu, na druhý koniec sa zavesí tá kniha a – polnočná chvíľa otázok a odpovedí môže začať. Celá komunikácia s duchmi stojí na tom, že odpoveď môže byť len áno alebo nie. Áno je vtedy , keď sa kniha sama od seba pohne náhle doprava, no a nie je, keď sa pohne doľava. Všetko som to zmontoval dokopy a získal aj prvú zákazníčku. Staršia nemecká prekladateľka Monika chcela vedieť, či sa jej otec má tam na tom druhom svete dobre.
Skúšal som to s knihou tak i onak, ale miesto, aby odpovedala, stále mi zo stuhy padala a… akosi to všetko vyprchalo. Búrka dohrmela, sviečky takmer dohoreli, víno bolo vypité, odrazu sme boli všetci ospalí a predovšetkým Uda sa kamsi vytratila. Tajomná noc skončila, bolo treba ísť do postelí.
Ja neviem ako vy, ale ja na magično a mysteriózno v amatérskej a bezplatnej podobe verím. Ráno bolo krásne a slnečné. Zobudil som sa s hlavou ako melón (toho vína bolo predsa len trochu moc a na záver ešte Gertova dánska vodka), zdvihol som sa na posteli a chvíľu zaostroval okolo seba. To, čo som videl, ma skoro zložilo späť. Celý môj pracovný stôl (so všetkými papiermi, perami, vreckovým magnetofónom, kazetami, nožnicami a miliónom drobností, ktoré ležali i stáli v dokonalom poriadku) bol pootočený o riadny kus doprava. Odpoveď Monikinho mŕtveho otca teda znela – áno, mám sa dobre.

AMERIKA 40

2009-10-28T09:00:00.000+01:00

NÁVRAT DOMOV – ZÁKLADNÉ ĽUDSKÉ PRÁVO

Keď som sa na jeseň roku 1998 vracal na Slovensko, čakala ma nepríjemná prekážka. Mal som letenky British Airways a britská vláda práve počas môjho pobytu so známych dôvodov uvalila na našich občanov vízovú povinnosť. Strašne ma tým naštvali. Predovšetkým preto, že iným (napríklad Českej republike) prepáčili ešte väčšie imigrantské excesy ekonomických príživníkov a na nás sa brutálne odbavili, hoci sa medzitým radikálne zmenila vláda na Slovensku. Ale, škoda reči. Tí úradnícki migrifiči ale nepočítali so mnou.
Vychádzal som z predpokladu, že vrátiť sa domov má právo každý na svete a NIKTO mu v tom nesmie brániť, či klásť prekážky. Veľká Británia je neskutočná aj v tom, že ako jediná žiada tranzitné vízum ešte aj v prípade, že len prestúpite na londýnskom letisku z lietadla do lietadla! Briti tvrdia, že už tým ako sa lietadlo dotkne britskej pôdy, vzniká nárok na azyl. No magorizmus na dvadsiatuštvrtú! Podstatnejšie ale asi bude to, že z týchto poplatkov vraj žije celá britská colná správa. A to ma naštvalo ešte viac – čo mi čo má kto vyberať mýtne zato, že chcem ísť domov? Rozhodol som sa bojovať.
Zavolal som do Washingtonu a požiadal našu ambasádu, aby proti tomu nezmyslu protestovali. Nebol som predsa jediný, kto Britániou prešiel bez víz do Spojených štátov a naraz má skákať cez britský ostnatý drôt späť!
Naši ambasádnici boli veľmi milí. Trpezlivo si ma vypočuli a dali mi jasne najavo, že majú dôležitejšie starosti. Žeby výber toho správneho smokingu pre najbližší koktail tak zamestnal našich diplomatov? Zložil som to znechutene, ale nevzdal som sa.
Napísal som rozhorčený fax britskému konzulovi v New Yorku. Vysvetlil som mu, že chcem ísť domov, nie do Británie a že v Británii nielenže nemám chuť požiadať o azyl, ale ani ju vidieť. Nemienim platiť ich „mýtne“ za cestu domov.
Britský konzul mi zdvorilo odpovedal, že veď predsa odo mňa nechcú celé víza, ale len zľavnené „Direct Airside Transit Visa“ a pridal k tomu príslušný formulár.
To ma, samozrejme, nijako neuspokojilo a napísal som na British Airways. British Airways sú predsa štátne aerolínie a to mám trpieť za to, že som si u nich kúpil lístok a oni majú ten magorský zvyk, že cestou z amerického brehu Atlantického oceánu na európsky majú vždy medzipristátie v Londýne? Veľkoryso som im ponúkol päť možností:

1. Keďže cieľom mojej cesty je Viedeň a nie Londýn, nech nepristanú v Londýne.
2. Ak to inak nevedia a musia pristáť v Londýne, nech vybavia, aby som neplatil žiadne poplatky navyše.
3. Ak ani to nedokážu vybaviť, nech za mňa tie víza zaplatia.
4. Ak sa ani na to nezmôžu, nech moju letenku vymenia s inou spoločnosťou, ktorá letí na tej istej trase bez medzipristátia v Londýne.
5. A keď ani to nie sú schopní, nech mi vrátia peniaze za letenku, vybavím si to sám.

Ak sa toto všetko zdajú byť komusi príliš náročné požiadavky, potom musím predbehnúť udalosti a dodať, že som sa až dodatočne doma dozvedel, že som samozrejme mal pravdu. British Airways preplácali celé britské víza tým, kto leteli týmito aerolinkami prvý rok po zavedení vízovej povinnosti. Lenže na môj list neodpovedali vôbec.
Ani som sa tomu vlastne nečudoval. Keď sa naša priprdená slovenská diplomacia nevie ozvať v tak jasnom prípade diskriminácie našich občanov, čo by si nás mali Britiši, čo vôbec všímať? Rezignoval som a šiel do New Yorku zaplatiť „mýtne“ za cestu domov.
Na britskom konzuláte v New Yorku som sa dozvedel, že hoci mám žiadať „len“ o Direct Airside Transit Visa, potrebujem k tomu fotografiu ako na normálne víza. A akože som mal byť ešte rád, lebo čo keď mi to vízum ani nedajú?! Bol som furiózny a bolo to na mne vidieť. Bol som v čakárni britského konzulátu jediný do vývrtky vytočený žiadateľ. Všetci príslušníci ostatných národov tam sedeli spôsobne a chystali sa radovať, že dostanú britské víza, ja som ticho penil. Keď som sa dostal na rad, mal som príležitosť prehovoriť, ale otázka britského úradníka bola formálne zdvorilá:
„Ako sa dnes máte, pane?“
„Na hovno,“ odpovedal som po pravde.
Pri vedľajších okienkach náhle ustala práca. V miestnosti zavládlo studené ticho. Úradník prekvapene vzhliadol, ale pozeral som mu rovno a tvrdo do očí – odpovedal som po pravde a to je predsa podmienka každého vízového pohovoru. Sklopil oči k môjmu pasu a ticho sa spýtal:
„Je to kvôli tomu, že si musíte kúpiť tranzitné víza?“
„Presne tak.“
„Neznepokojujte sa, pane, niečo s tým urobíme.“
To jediné, čo s tým urobili bolo, že mi vydali víza a ja som zaplatil. Mávol som nad tým rukou, nech si, veľko-britskí chudáci, zarobia. No, pravdupovediac, mal som aj iný nápad. Nešla mi totiž do hlavy jedna vec – Američania veľmi prísne kontrolujú každého, kto do Štátov prilieta, ale nikdy nekontrolujú tých, čo odlietajú. V Londýne nepôjdeme cez pasovú kontrolu, pretože budeme v tranzite, tak načo preboha celá táto šaškáreň?!
Moja nebeská patrónka mi na to odpovedala tým, že do čakárne konzulátu posadila slovenského študenta, ktorý mal tú istú logickú úvahu a víza si nekúpil. Nielenže ho vymákli už pri odovzdávaní batožiny, ale Britiši špeciálne kvôli tomuto folklóru postavili akési civilné hliadky ešte aj pred vstupom do lietadla! Chudák chalan, aj tak si tie magorské víza musel kúpiť a ešte mal problémy z novým termínom odletu. Znechutene som to vzdal, však už to nejako prežijeme.
Kým nastal deň môjho odletu, na celú aféru som samozrejme zabudol. Ak sa vraciate po dvoch mesiacoch z Ameriky domov, máte kopu iných starostí, než myslieť na úradnícke buzerácie. Na newyorské letisko J.F. Kennedyho som prišiel taxíkom a hnal sa rovno k batožinovému oddeleniu British Airways. Sedela tam staršia pani v BA uniforme a vypýtala si letenku a pas. Skôr, než pozrela do pasu, opýtala sa:
„Máte víza?“
To ma dopálilo.
„Vaše poondené aeronautické tranzitové a ešte čojaviemaké víza samozrejme mám. Cestujem totiž domov, viete!"
Nepovedala ani slovo a siahla po telefóne. Hrklo vo mne. Na americkej pôde môže človek dôjsť do trablov celkom nevinne. Ak sa tá stará pani rozhodne žalovať, že som na ňu nebol náležite zdvorilý a čo-ja-viem-čo-ešte, tak sa mi tá cesta domov môže pekne predĺžiť. Už som toho mal tak akurát dosť.
Tá pani ticho nadiktovala do telefónu moje meno a hodnú chvíľu počúvala. Dosť hodnú na to, aby som sa pripravil na boj. Tak a teraz si to konečne s niekým povieme pekne do očí. Len nastúpte, som pripravený!
Tá pani dohovorila, zložila telefón a milo sa usmiala:
„Pán Murín, britské aerolínie sa vám ospravedlňujú za nepohodlie, ktoré vám spôsobilo to, že ste si kúpili našu letenku a teda museli prejsť aj novým vízovým konaním. Radi by sme to napravili tým, že pocestujete v prvej triede.“
Ja to skrátim. Keď sme pristávali na druhý deň ráno v Londýne, na raňajky som sa už nedokázal ani pozrieť. Šampanské mi liezlo z uší a kaviár z nosa. Prežral som sa cestou zo Spojených štátov presne tak úspešne ako keď som letel do Ameriky po prvý krát. To viete, chcieť prejesť na protest celý vízový poplatok na jednohubkách nie je ani v prvej triede British Airways až také ľahké…

AMERIKA 39

2009-10-21T09:00:00.000+02:00

BOJ O PREŽITIE

Kto sa ešte neposťažoval (veď my sa vlastne sťažujeme stále) ako ťažko sa človek narobí, aby zarobil? To snáď len tí, čo nepracujú, majú čas zarábať vo veľkom. Ale v Amerike sa sťažnosti nenosia, nepatrí sa to. O to viac sa pokúšajú prežiť v konkurencii, ktorú si ani nevieme predstaviť. Takisto si však nevieme predstaviť riešenia, ktoré ich pri tom napadajú.
Takmer každý Američan má vymyslený nejaký bohovský kšeft, alebo sa ho aspoň pokúša vymyslieť. Triliónkrát som v Amerike už videl v bežnej konverzácii ako si niekto plesol po čele a povedal – to by bol bohovský kšeft! Alebo mi ho aspoň veľkoryso ponúkol.

V San Francisku som stretol emigrantku z Moravy, maliarku obrazov. Náročne sa prepracovala sem, cez oceán s predstavou, že je tu nekonečne veľa ľudí a v tom nekonečne by si zopár mohlo kúpiť jej obrázky. Nebola náročná, neplánovala svetovú slávu. Stačilo by tých pár predaných obrázkov. Nepredala ani jeden. Prežiť ale akosi musela. Zvlášť, keď do svojho bytíku (kde bol na dverách do záchodu záves namiesto dverí, pretože do prenajatého bytu sa predsa neinvestuje a nové dvere sú celý majetok) priviedla aj Pedra, emigranta z Portorika. Pedro sa celý deň usmieval a celý deň chcel len to jedno, ako sa mimochodom sťažovala každému známemu. Aby teda uživila seba a tohto neúnavného milenca, maľovala. Ale nie obrazy. Maľovala drevené kolotočiarske kone!

Áno, tie, čo na nich sedia naše ratolesti a spolu s nimi sa točia dokola. Ak si myslíte, že je v Amerike tak veľa kolotočov, že sa niečím takým ako maľovaním drevených koní dá uživiť, tak sa samozrejme mýlite. V skutočnosti ktosi prišiel na bohovský kšeft, že vyradené drevené kone z detských kolotočov sú vlastne umelecký artefakt a začal ich predávať ako sochy do domácností! V roku 1995 to bola v Amerike celkom slušná móda, nehovoriac o tom, že jedného takéhoto koňa-sochu som našiel po rokoch vo vestibule bruselského hotela a druhého vo švajčiarskom zámočku pre spisovateľov. Zjavne ten kšeft fungoval. A milej maliarke sa tak dostalo, hoci anonymne, aj svetovej slávy...

AMERIKA 38

2009-10-14T09:00:00.000+02:00

KEĎ ČOSI NEFUNGUJE

Stroje nás pozorujú. Verím, že to ticho, keď nepracujú, je klamlivé. V skutočnosti sledujú, čo robíme a chystajú sa vyskúšať náš postreh. Každú chvíľu hrozí malá technická, strojová podnožka. Mám na to dôkaz.
Vo Washingtone sa chystalo slávnostné otvorenie novej budovy našej ambasády a spolu s americkým priateľom Ronom Wrayom sme boli medzi pozvanými hosťami. Nahodení do oblekov, len tak-tak sme stíhali. Bolo treba ísť metrom a ja som si potreboval kúpiť lístok. Pristúpil som k automatu a strčil doň VISA kartu. Znechutene ju vypľul. A to som už VISA kartou vo washingtonskom metre samozrejme platil. Tentoraz nezabrala ani na druhý pokus a tretí bol príliš riskantný. Mohol tú kartu aj z trucu zožrať. Siahol som do vrecka, ale mal som len dvadsaťdolárovku. Žiadne drobné. Ron to chcel zatiahnuť, ale to som sa zasa nedal. Veď dnes už automaty vedia vydávať. Tento sa ani nepokúsil. Nedal mi dokonca ani lístok. Tak to už bolo moc. Stlačil som opravné tlačidlo. Nič. Pre zmenu to skúsil Ron. Zase nič. Už sa pri nás začal tvoriť zástup iných záujemcov o služby tohto automatu. Vysvetlili sme im, že nefunguje. Disciplinovane sa presunuli k inému. Začali sme čítať návod a tam to bolo! Ten plechový zázrak nebol nastavený na dvadsaťdolárovky. No, veď ani naše automaty neberú tisíckorunáčky. Ale nechať tam takú sumu len tak?!
Museli sme konať a to rýchlo. Ron Wray ostal vlastným telom brániť automat, aby nám naň nikto nesiahol, a ja som utekal hľadať dozorcu nástupišťa. Bol to veľký, mohutný, pohodový černoch. Priam stelesňoval autoritu a istotu úradnej moci. Všetko som mu, v poradí piate cez deviate, vyrozprával. Pozrel sa na mňa akoby som padol z čerešne. Neveriacky krútil hlavou. Tak som chvíľu nevedel, či nad mojou technickou hlúposťou alebo automatickou neschopnosťou. Ale pohol sa ochotne so mnou.
Svojím spôsobom to bol pozoruhodný pohľad. Predstavte si decentného chlapíka v obleku ako bráni vo washingtonskom metre vlastným telom automat na lístky. A je mu to tak trochu aj trápne. To bol Ron. Ja s dozorcom nástupišťa sme boli ako trestná výprava. A vtedy sa to stalo.
Keď sme boli na päť krokov od automatu, ten akoby zazrel dozorcu a zľakol sa. Mal som intenzívny pocit akoby sa previnilo prikrčil, čosi v ňom zahrkalo a rýchlo vyplazil dvadsaťdolárovku späť. Asi tak ako keď lev v manéži neochotne vydá krotiteľovi s veľkým bičom klobúk návštevníka, keď mu tam nedopatrením spadol. Z automatu vychádzalo presne to neochotné, ale odrazu krotké mrmlanie. A keď som si tú bankovku bral, mal som dojem, že z tej plechovej kisne počujem dokonca aj veľmi neochotné slovíčko:
„Sorry.“
Dozorca nástupišťa švihol neviditeľným bičom a všetci sme sa mierumilovne rozišli.

AMERIKA 37

2009-10-07T09:00:00.000+02:00

NEW YORK VIE BYŤ KRUTÝ

Verím, že najmä na cestách je dôležité, aby mal každý svoju patrónku, strážkyňu pocestných. Odkedy som bol na dlhšom pobyte v Španielsku verím, že tá moja bohyňa sa volá Virgen. A čas od času sa v tom utvrdzujem vďaka pozoruhodným javom. Napríklad, keď som zase raz po dlhšej dobe prišiel do New Yorku, už v prvý deň som mal problém. Pritom sa mi nič tak strašné nedialo. Len som sa šiel predstaviť do nadácie, kde mi poskytli literárne štipendium. Vyfintil som sa veľmi, sadol na metro a šiel. Vyšiel som z metra na 5-tej Avenue rovno do furiózneho dažďa. A môj dáždnik odložený pekne v kufri u známych na druhom konci mesta. Hovorím si, pokojne, ono to prejde. Lenže ja som šiel do tej nadácie po prvý krát a splietol som si strany. Ulice sú totiž členené na východnú a západnú stranu, takže vy síce nájdete číslo domu 225, ale to môže byť práve tá opačná strana sveta a od toho správneho čísla 225 tej istej ulice vás v tej chvíli môžu deliť aj kilometre. No a presne to sa mi stalo.
Ten dážď bol ako besný. Už som konečne bol na tej správnej strane ulice a ani nie tak ďaleko od cieľa, ale tá vodná sprcha bola priveľká. Každú chvíľu som skočil niekam do podjazdu, alebo vchodu domu a úpenlivo prosil spriatelenú bytosť tam hore:
„Keď už teda nejde to kropenie mesta vypnúť, či odložiť na neskôr až už budem v suchu, prihraj mi aspoň náznak dáždnika! Veď ľudia odhadzujú pokazené dáždniky. Nemôžem sa predsa prísť predstaviť tým dobrým ľuďom ako Mickey Mouseov utopený bratranec!“
Nič sa nedialo, žiadna pomoc z neba. Naopak, ktosi pustil kohútik naozaj naplno. Skúsil som prebehnúť ešte pár krokov, ale nešlo to. Rýchlo som sa schoval do otvoreného vchodu nejakého obchodu. Bolo to papiernictvo. Bezradne som sa rozhliadal a v tom – tak predsa, zázrak! Hneď pri vchode do obchodu, v plechovom odpadkovom koši odhodený dáždnik. Vďaka Ti, Virgen!
Schytil som dáždnik, rozprestrel a kráčam proti daždivým prúdom vody. Záchrana v pravej chvíli! A ten dáždnik, čuduj sa svete, vôbec nebol pokazený. Pravda, veľmi som ho nemal čas skúmať, hlavne, že mi nekapalo za golier.
Konečne som došiel na správne číslo, do správneho vchodu, na správne poschodie. V recepcii nadácie CEC ArtsLink sedel mladý muž menom Jason a vedel o mne:
„Nech sa páči ďalej, už vás čakajú!“
Na chvíľu som zaváhal:
„A kam mám odložiť dáždnik?“
„Tu do plechového koša, tak ako každý…“
Ten obchod som cestou z nadácie našiel a dáždnik som vrátil. Ale to už nepršalo. New York vie byť krutý najmä k tým, čo nemajú svoju Patrónku.

AMERIKA 36

2009-09-30T09:00:00.000+02:00

KAPITALIZMUS NA ŽIVO

Mám dobrú známu menom Katarína, ktorú by sme smelo mohli nazvať aj „živá pancierová päsť“ – prerazí všetko. Pracovala vo Washingtone vo Svetovej banke a mal som s ňou ísť na obed. Dostavil som sa načas, ale Katarína toho ešte mala ešte niečo rozrobené. Vo vyľudnenej budove sme sa zdržali dosť na to, aby sme ten obed nakoniec absolvovali v behu. Pohľadom na hodinky totiž zistila, že v jej obľúbenom Deli už za päť minút zatvárajú. V závese za ňou sme zleteli výťahom dvestoštyridsaťosem poschodí (možno menej), behom prekrižovali (najmenej) štyri frekventované ulice a vbehli do akéhosi super-bufetu naozaj v poslednej chvíli. Už zatvárali. Katarína prehovorila posledného zamestnanca, aby nás ešte obslúžil. So mnou nebol problém, ale Katarína sa začítala do dlhého zoznamu sendvičov, ktoré vám urobia na mieste (dnes už to dorazilo aj k nám, lenže v malom). Predavač trpezlivo čakal na objednávku. A Katarína začala:
„Dám si toto, ALE hento by sme mohli vynechať a VIETE ČO pridajme tamto, no a ešte by som si K TOMU dala, napríklad…“
Ten človek nakladal, nakladal a nakladal. Keď naložil vrchovatý sendvič v podobe nezameniteľného kulinárskeho originálu, zabalil ho a podal Kataríne. Zobrala, usmiala sa najnevinnejšie na svete a opýtala:
„Koľko platím?“
Predavač sa usmial a odpovedal:
„Neviem, madam, na túto kombináciu nemám kód.“
„Mhm,“ odpovedala účastne Katarína, pretože už ten zázrak žula.
„Opýtam sa manažéra, počkáte chvíľ, madam?“ skúsil to predavač.
„Hmhm, mňam,“ odpovedala spôsobne Katarína.
Predavač odišiel do zadnej kancelárie a o chvíľu sa vrátil s nasledovnou správou:
„Madam, manažér vás pozdravuje a hovorí, že to máte zadarmo. Naozaj to nevieme vykalkulovať.“
„Díky,“ povedala s plnými ústami Katarína, vyšli sme von a on za nami zavrel.
Ostal som tam na chodníku stáť, díval sa ako Kataríne chutí a hlavou mi ako mucha bzučala jediná otravná myšlienka – tak toto je ten škaredý kapitalizmus, ktorým mi ako strašidlom pokazili škaredí komunisti celú mladosť?!

AMERIKA 35

2009-09-23T09:00:00.001+02:00

CIKACÍ ZÁŽITOK

Inak to nazvať neviem. Nášmu dieťatku sa zachcelo, a to uprostred newyorského Central Parku. Verím v americký perfekcionizmus a verím správam, že uprostred utahskej púšte nájdete pri ceste osamelý, ale čistý záchod. Pod lampou, ale vraj býva tma. A tá americká lampa straší v samom srdci New Yorku! No a dať decko ciknúť len tak niekde za bukom – to chcete aby ma zavreli? Švajčiarska rodina si prenajala dom a ich malé deti sa hrali na záhrade. Malej sa nechcelo do domu a tak ju starší brat nechal vycikať niekam do trávičky. Videla to susedka a zavolala políciu – vraj detské porno! Toho chlapca a dievčatko zavreli, rodičia s ďalšími deťmi ušli do Európy, aby odtiaľ až po mesiaci právnických ťahaníc vyslobodili deti a aj to s vážnym varovaním. No a vy si myslíte, že nám by niečo také bez švajčiarskych právnikov prešlo? Nie, cikať sa bude tam, kde treba.

No ale vymyslite niečo HNEĎ, keď vaše dieťatko si samozrejme vždy zmyslí až na poslednú chvíľu. Central Park som prebehol naraz na všetky strany minút a nič poblízku nenašiel. Zdrapol som rodinu a vybehli sme pred vchod do parku. Ale ani tam nič nebolo. Cez ulicu stojí vysokánsky Trumpov hotel. Miliardár a jeho milionárski hostia. Nebolo čo váhať, zavelil som:
„Vpred!“

V hoteloch je vždy niekde za recepciou toaleta. To podstatné, čo musíte urobiť je, že udržíte moment hybnosti a suverénne preplávate okolo tej recepcie. Naša rodina suverénne preplávala okolo recepcie, ešte nám aj otvorili dvere, ale toaleta tam na prvý pohľad NEBOLA. Boli tam ale výťahy a v záujme udržania momentu hybnosti som nadirigoval moje baby tam. Naše dieťatko už bolo popolavé a vydávalo podivné zvuky. Ak teraz zaváhame a vyvedú nás pred hotel, pociká sa nám na hanbu celého sveta. Privolal som výťah, vtiahol dnu moje devuchy a stlačil po pamäti gombík – deviate poschodie, to je moje šťastné číslo.
„Určite tam bude toaleta, v takomto hoteli nemôže nebyť.“
Keď sme vyšli na deviate poschodie, povedala moja žena Janina:
„V takomto hoteli má každá izba toaletu, načo by ju mali na chodbe.“

Moja milovaná žena má vždy skvelé nápady a postrehy, väčšinou však nám nič nepomôžu. Ona je múdra dodatočne. Zúfalo som zahol za prvý roh. Jedny dvere boli otvorené, vošiel som a narazil na hotelového zriadenca, čo tam robil poriadok. Bleskovo som mu vysvetlil situáciu. Chápavo pokýval hlavou a povedal:
„Samozrejme, pane, vo vedľajšom apartmáne budeme maľovať, je tam voľno.“

A ten boží tvor (nepýtajúc sa čo sme, kto sme a prečo sme práve tu a nie na nejakom verejnom odľahčovadle) otvoril ten vedľajší apartmán a VŠETKY TRI moje krásavice vrazili naraz do tej luxusnej, mramorom obloženej miestnosti. Vydýchol som si, ale pre istotu som sa opatrne rozhliadol. Na stole počítač, okolo vzácne obrazy, vázy. Hneď som sa pratal na chodbu, aby sme neboli náhodou v podozrení. Poviem vám, pre mňa to bol adrenalínový zážitok so šťastným koncom. Ale moje baby, tie to zobrali z celkom iného konca. No veď povážte tú slávu – vycikané u miliardára Trumpa!

AMERIKA 34

2009-09-16T09:00:00.001+02:00

SÁM NA SÁM

Výraz „sám na sám“ som počul po prvý krát od priateľov z Broumova, ktorí pri svojom podnikaní prišli na to, že sa nemôžu na nikoho (najmä nie na zamestnancov) spoľahnúť. Ale až v turistickom centre Virginia Beach som stretol pri práci takéhoto osamelého bežca sa šťastím. Yaşar Kilić je Turek z Kapadokie, ktorý vám vo Virginia Beach namaľuje vaše meno na zrnko ryže. Na druhú stranu toho zrnka meno vašej ženy, frajerky, detí, verného psa, no čo len chcete. To všetko zataví do malého skleneného náhrdelníku (alebo náramku), kam nasype trochu jemnučkého piesku a ozdobí ten výtvor korálikmi podľa výberu. Je to originálne a lacné. Ale, ak by ste si mysleli, že to je všetko, čo by ste sa o Yaşarovi mohli dozvedieť, tak sa mýlite. Veď len počúvajte:

„Prišiel som do Ameriky pred desiatimi rokmi. Doma som robil všeličo, dokonca aj v politike som bol. Ale už sa to nedalo vydržať. Najskôr som bol v Bostone. Maľovať na zrnká ryže ma naučil priateľ. No áno, mám veľké ruky a hrubé prsty, ale zato mám dobré oči a trpezlivosť. Dá sa to, keď som prišiel sem, mal som dokonca niekoľko iných, čo pre mňa robili. Ale to viete, keď nad nimi nestojíte, strkajú si doláre do vrecka. A ešte chcú, aby ste im platil. Tak to nie, teraz už robím len sám. Mám dve dcéry, obidve na vysokej, jedna študuje právo, druhá medicínu. Tu, v Spojených štátoch! Chlapec je doma s manželkou, dal sa na ekonómiu. Žena bola za mnou pred pár rokmi na návšteve. Chcel som, aby ostala, že postavím dom. Mám na to, podnikám aj v turistike, dohadzujem turistické výpravy do Kapadokie – príďte, je tam krásne… Nechcela zostať, nepáčilo sa jej tu. Tak som tu sám. Ešte pár rokov vydržím, potom uvidím. Či sa mi tu páči? Robota ako robota.“

Až sa náhodou dostanete do Virginia Beach, zájdite na Atlantic Avenue a zastavte sa u nášho priateľa Yaşara. To nie je len turistická atrakcia s popísanými zrnkami ryže, to je aj jeden nie celkom splnený americký sen.

AMERIKA 33

2009-09-09T09:00:00.001+02:00

ČÍPÁK

Viete, keď vám Univerzita horko-ťažko zaplatí poplatok a letenku na vedeckú konferenciu a ubytovanie si už musíte hradiť z vlastného vrecka, tak veľmi nevyskakujete. Medzi našincami v Amerike sa tomu hovorí „čípák“ - od slova „cheap“ (lacný), ktoré sa vyslovuje „číp“. Takže ako „čípák“ som, hanba-nehanba, s pomocou amerických známych našiel v Denveri najlacnejší hotel blízko miesta konania konferencie, čo bol pre zmenu v najdrahšom miestnom hoteli. A to kam ma viezol mikrobus z letiska ani nebol hotel, volali to hostel. Šofér to dobre vedel a tak najskôr porozvážal po hoteloch všetkých ostatných (vrátane niekoľkých mojich zahraničných kolegov) a potom sa odhodlal zaviesť ma pustou uličkou k nízkej budove s nápisom „Práčovňa“. Tam ma vyložil a poprial všetko príjemný pobyt. No, veľmi to nepomohlo, lebo som nenašiel RECEPCIU toho akože-hotela. Tak som sa šiel opýtať do tej veľkej práčovne a zistil, že na noc sa hostia prihlasujú pri tom istom okienku ako sa odovzdáva špinavé prádlo – skvelý začiatok.
Len čo som sa zapísal a ubytoval, už niekto klope na dvere. Za nimi stál veľmi starý, vráskavý pán – správca hostelu.
„Vitajte, som rád, že tu máme opäť niekoho z Českej republiky!“
„Ale ja nie som z Českej republiky.“
„Ale pána Radka Johna iste poznáte. Býval tu takmer mesiac.“
To ma upokojilo. Na celý pobyt som mal o sebavedomie postarané. Veď keď bývam v hosteli, kde vydržal mesiac aj Radek John; autor niekoľkých úspešných kníh, filmov a publicistická hviezda televízie Nova; nemôžem sa považovať za chudáka.

AMERIKA 32

2009-09-02T09:00:00.001+02:00

AKO VO FILME

Priznám sa, že keď vyrážam na cesty, mením sa na stredovekého bojovníka, čo očakáva draka žerúceho cestovateľov za každým rohom. Tentoraz som už bol na ceste domov, čakal ma let späť do Európy - zo San Francisca, cez Chicago do Viedne. Plný dojmov, spomienok a tiež očakávaní z návratu domov akurát načas pred vianočnými sviatkami. Pred očami som mal skôr svoje dve malé i jednu veľkú princeznú a tak ma tento posledný cestovateľský drak dokonalo zaskočil. Pristáli sme v Chicagu a ja som mal na prestup do lietadla viac ako hodinu. Letisko O´Hare som už trochu poznal a nezdalo sa, že by ma čosi mohlo prekvapiť. To že mi vyložili všetku objemnú batožinu ma neznepokojilo a len pre istotu som si zašiel k informačnému pultu, opýtať sa, na ktorom termináli sú lety do Európy a teda aj môj. Dvaja ochotní takmer-dôchodcovia najskôr na mňa pozerali s nehraným údivom, potom ma poprosili, aby som im ukázal letenku. Vysvitlo, že toto nie je medzinárodné letisko O´Hare, ale nejaké vnútroštátne a na to medzinárodné sa ešte len musím presunúť. Na otázku AKO PREBOHA ma odkázali na nejaký mikrobusový spoj.

Vyrazil som teda spletitými chodbami, proti prúdu cestovaniachtivých davov Američanov hľadať ten správny mikrobus alias shuttle. Po istej námahe a stupňujúcej sa nervozite som našiel východ a pri ňom akúsi černošku. Tá kasírovala za cestu na letisko O´Hare. Zaplatil som a nervózne čakal. NIČ sa nedialo a černoška nejavila záujem informovať ma KEDY sa pôjde. Zaplatené som už mal, ustúpiť nebolo kam. Pomaly sa začínali objavovať rovnako bezprizorné typy ako som bol ja. Tiež hneď zaplatili a takisto nervózne prestupovali z nohy na nohu. Pre dokonalosť scény, černoška občas mizla. Márne som sa snažil nájsť potvrdenku o zaplatení, ale aj keby som ju našiel, prd by mi to bolo platné. Zrazu sa však zjavila a ukázala na mikrobus pred vchodom. Naskákali sme doň aj s kuframi ako skúsené výsadkárske družstvo. Mikrobus bol plný, boli sme tam VŠETCI – len šofér chýbal. Bol neskorý večer a v prítmí mikrobusu sa ozvalo tiché protestné mrmlanie. Ale Američania sú zvyknutí, že u nich služby fungujú a tak trpezlivo čakali. Ja, jediný Európan, som zatiaľ nacvičoval vrcholné cestovateľské číslo – skok z vlastnej kože. Nervy ma brali ako pri finále majstrovstiev sveta v hokeji. Akurát s tým rozdielom, že ak by sme tento zápas s časom nevyhrali, tak som v úplne a kompletne v tej onej – ibaže americkej. Tá letenka bola najlacnejšia možná a preto nemeniteľná na iný let. Buď letíš, alebo zaplať znovu. Oblieval ma pot všetkých teplôt od studenej až po vrelú a NIČ sa nedialo. Začal som ticho protestovať, ale moji spolucestujúci to ignorovali – americké služby nemôžu zlyhať, načo tá európanská panika!

Ko-ne-čne nastúpil šofér. Pozreli sa na mňa víťazoslávne. Teda tí, čo sa vládali hýbať. Ten šofér bol totiž tak obrovský černoch, ale tak obrovský, že keď nastúpil, niekoľko z nás muselo nutne vypadnúť oknom. Šofér naštartoval, pohol sa a ležérne pustil rádio. A to presne v okamihu mimoriadnych správ. Mimoriadna správa znela – Chicago je kvôli vlnám áut víkendových a predvianočných dovolenkárov tak prepchaté, že je prakticky NEPRIECHODNÉ. Mal som sa na ostatných pozrieť víťazoslávne, ale ja som bol zhrozený. Ja som im totiž veril a teraz som aj o tú vieru prišiel! Ako vo hollywoodskom filme sme vybrali zákrutu pred letiskovou halou a pred nami sa rozprestrela neuveriteľná scenéria nekonečných šnúr automobilových svetiel tak ako nám v ceste stáli KILOMETRE stojacich áut. V mikrobuse bolo hrobové ticho. Domáci cestovatelia nemali slov, alebo vedeli, že by boli zbytočné. Mikrobus zastal a ten obrovský černoch sa zahniezdil v sedadle, ktoré úpenlivo zaprotestovalo. Pozeral som sa na obrovský zátylok toho chlapa a mal som pocit, že tu sa čoskoro niečo stane. To čo sa naozaj vzápätí stalo, bolo dokonalé pokračovanie tohto nikdy nenakrúteného hollywoodskeho trháku. Ktosi čosi nesmelo špitol, na čo ten černoch povedal jedno veľké, tlsté „Yeah“. A vyrazil.

Ako sme sa na O´Hare dostali, sa ma nepýtajte. Viem, že sme chvíľami išli aj v protismere. V skutočnosti sme VÄČŠINOU išli v protismere. Do toho KAŽDÚ chvíľu mimoriadna správa vrátane búračiek. Ale obrovský čierny šofér to odrážal ako muchy a náhle, bez varovania, sme vybrali poslednú zákrutu pred vstupom do letiskovej haly chicagského medzinárodného letiska. A v tej najnevhodnejšej chvíli sa ku mne obrátil môj namačkaný sused a opýtal sa tú najstupídnejšiu otázku – A odkiaľ ste? Pokúsil som sa odpovedať a on stihol tých posledných päťdesiat metrov prebrať so mnou obvyklý cestovateľský dialóg. VŠETCI začali do toho brebentiť ako zlet starých mám v materskej škôlke. Boli sme zachránení! A všetko sa vrátilo do starých koľají. Rozpŕchli sme sa v sekunde od mikrobusu, každý s vlastným cestovateľským bremenom. V tomto bode sa tento skutočný cestovateľský zážitok líši od hollywoodskych filmov. Tam sa totiž VŽDY na konci tlieska nadšením nad vlastnou, americkou, dokonalosťou. Ale ten veľký čierny chlap si to tentoraz naozaj zaslúžil…

AMERIKA 31

2009-08-26T09:00:00.000+02:00

V piatok zomrie, chcete sa pozrieť?

Bola to najbizarnejšia návšteva akú som na severoamerickom kontinente zažil. Toho muža okolo sedemdesiatky som nepoznal, ale môj čerstvo objavený krajan Gabo trval na tom, že je to jeho známy a koniec-koncov – Slovák. Kým sme našli obytný dom, kde býval, stihol som sa dozvedieť, že bol kedysi veľmi bohatý, potom ho súdili za akési sprenevery, ale nedosúdili a teraz sa drží tak akurát nad vodou. Vďaka Gabovi sme vtrhli do bytu neohlásení, ale starý pán to zvládol bez protestov. Dokonca sa návšteve potešil a len čo sa dozvedel, že som zo Slovenska, chcel so mnou robiť obchody. Bolo to absurdné, nemal som mu čo ponúknuť a hlavne nemal som o žiadne obchodovanie záujem. Tak to starý pán skúsil s Gabom. Kým sa takto v obývačke bavili, zašiel som na toaletu. Otvoril som dvere na kúpeľni a vošiel do voňavého kráľovstva vyzdobeného do najmenšieho detailu ženou s vkusom a zmyslom pre detail. Bola to nepochybná stopa, že v tomto byte je prítomná veľmi starostlivá žena. Keď som sa vrátil do obývačky, všimol som si na stojane pri balkóne nedokončený portrét pána domu.
„To ste maľovali vy?“ opýtal som sa.
„Nie, to moja žena.“
„Ozaj, čo robí tvoja žena?“ opýtal sa Gabo vzápätí.
„Umiera, v piatok už bude asi po nej.“ Pán domu nemihol ani okom a hneď ponúkol: „Chcete sa ísť pozrieť? Leží v spálni.“
Ja som na to žalúdok nemal, ale Gabo šiel. Určite ju poznal roky, možno sa aspoň takto rozlúčil. Starý pán sa zase chcel baviť o kšefte, ale nemal som síl. V nastalom tichu som sa znovu, už pozornejšie, pozrel na jeho nedokončený portrét. Tá žena ho celkom iste úžasne milovala, ale na to, aby úžasne maľovala jej chýbal ten odstup, ktorý milujúci ľudia ani mať nemôžu. Keby ten odstup mala, na jej portréte milovaného muža by museli byť jasne viditeľné vrásky chamtivosti okolo tých úst, ktoré nadovšetko milovali slovo – biznis.

AMERIKA 30

2009-08-19T09:00:00.001+02:00

SEXISTA V IOWE

V čase nášho pobytu bolo sexuálne harašenie a takzvaný sexizmus témou dňa. Nedalo sa to podceňovať, hon na čarodejníkov bol na svojom vrchole. Aj ako cudzinci a spisovatelia z celého sveta sme dokonca na úvod nášho pobytu povinne absolvovali prednášku „slušného správania“. Ku koncu pobytu bola ohlásená celkom iná prednáška – Americká politika a krajiny strednej Európy. S Estóncom Karlom nás to zaujalo a tak sme sa na tú prednášku vybrali.

Labyrint chodieb v hlavnej budove univerzity spôsobil, že sme prišli do sály o poznanie neskôr. Tá sála bola skutočne enormná, ale vnútri bola len prednášajúca vysokého veku, dvaja chlapíci a jedna slečna. Nešlo tam vstúpiť nenápadne, tak som sa odhodlal k opaku. Prekráčali sme k stolu uprostred sály a ja som prehodil: „Prepáčte, že sme sa oneskorili, ale v tej tlačenici si to iste nikto, okrem vás, nevšimne“. Zdvorilo sa zasmiali, my sme sa usadili a pokračovalo sa.

Boli sme – nebojme sa to povedať – trocha zvláštne zhromaždenie. Keďže išlo o povestný „brown bag lunch lecture“, každý okrem nás s Karlom niečo žul. Tá slečna najmenej, lebo si vytrvalo robila poznámky. Prednášajúca stará pani húžvala v oboch rukách veľké hnedé papierové vrecúško, z ktorého trčal sendvič, a medzi vetami sa pokúšala z neho niečo odhryznúť. Tí dvaja chlapíci stredného veku boli v nesmiernej pohode – nohy na stole, pekne si debužírovali, kašlali na poznámky a grilovali prednášajúcu otázkami. Jedna z nich znela:
„Čo by ste odporučili americkej vláde – ako by sa mala správať k týmto krajinám.“

Prednášajúca sa medzi hltmi sendviča pokúšala niečo odmrmlať. Už som to nevydržal a prihlásil sa:
„Zaujíma vás, čo si MY v strednej Európe myslíme o vhodnej americkej politike voči nám?“
Veľmi neochotne (najmä tí dvaja) pripustili, že by sme o našich vlastných krajinách snáď trošku, trošičku mohli aj niečo vedieť. A tak hovorím:
„Amerika jedná z Európou posledné desaťročia pomocou bombardérov. Raz zhadzujete bomby, inokedy vrecia dolárov a sem-tam nejakého parašutistu ako takzvaného odborníka. Momentálne nám hádžete na hlavy to druhé. Omnoho prospešnejšie a pre vás lacnejšie by ale bolo, keby ste sa postarali len o to, aby nás hladový ruský medveď nezožral. Už raz ste nás, v Postupime, predali Rusom, skúste sa z toho poučiť. Veľmi by sme vám za to boli vďační.“

To ticho bolo na nevydržanie. Aj tá slečna prestala písať, prednášajúca zadumane žula a jeden z tých chlapíkov zhodil bojovne nohy zo stola. Ani sa na mňa nepozrel a opýtal sa prednášajúcej:
„Aké je postavenie žien v týchto SEXISTICKÝCH krajinách?“
To zase nevydržal Karl, vyskočil a pýta sa:
„Odkiaľ ste zobrali, že naše krajiny sú sexistické?!“
A to bolo presne to, na čo iowský univerzitný kovboj čakal. Vytiahol na mňa ukazovák ako šesťranový revolver a predniesol s absolútnou istotou:
„Viem to podľa sebavedomého, sexistického správania tohto pána!“
V nastalom tichu som sa pokúsil jeho strelu odraziť vtipom.
„Ja nie som sexista, ja som grupensexista.“
Ale oni to nepochopili. Zdá sa, že z celej tej prednášky nepochopili vôbec, ale vôbec nič.

AMERIKA 29

2009-08-12T09:00:00.001+02:00

DEŇ VĎAKYVZDANIA…

… je neuveriteľný americký rodinný sviatok. Už len ten dôvod! Prví osadníci na americkom kontinente sa vylodili neskoro na to, aby stihli zasiať a zožať dostačujúcu úrodu. A tak im, uprostred zimy, došli zásoby. Zdalo sa, že celá kolónia vymrie do jara hladom. A vtedy sa objavili vyslanci susedného indiánskeho kmeňa a priniesli bohaté zásoby. Medzi nimi aj morky, ktoré Európania dovtedy nepoznali. Bieli osadníci boli zachránení a to, ako sa odvďačili Indiánom, všetci dobre vieme. Keďže ale vraj všetko zlé je na niečo dobré, ostala tu každoročná veľká jedácka rodinná oslava s obrovskou morkou ako hlavným chodom.

Prvé pozvanie som dostal od profesora výtvarného umenia Hansa Bredera. Zoznámili sme sa klasickou americkou náhodou a veľmi dobre sa nám spolu debatovalo a hlavne pilo. Bol pôvodom Nemec a oboje si z rodnej vlasti veľmi dobre pamätal. Keď som prišiel z kartónom plzenského (iné „naše“ pivo ani víno v obchode nemali), piekol tú gigantickú morku vedeckou metódou už šiestu hodinu. Podľa jeho výpočtov jej chýbala k dokonalosti ešte hodina a pol. Hansova žena išla na nejaký zlet žien na druhý koniec mesta, tak sme boli sami a bolo nám dobre. Hans vytiahol vodku, zapíjali sme to hojne pivom a debatili. Morku sme si dali v pravej chvíli a keďže nám došla vodka, prešli sme na whisky. A po whisky nám už bolo tak dobre, že sa nám chcelo tancovať. Pustili sme si muziku, ale pre nedostatok žien sme museli tancovať spolu. Hans mi bol asi po plecia a jeho pivný sval nás bezpečne oddeľoval. V tej chvíli prišla Hansova predvídavo skôr sa vrátiaca žena. Bleskovo zhodnotila situáciu a urobila to najlepšie, čo sa dalo. Hansa pochválila za skvelo upečenú morku a mňa odviezla pohotovo (a naozaj to bolo ako pohotovosť zasahujúca ešte včas) domov na internát. Do výťahu som ešte trafil, svoju izbu som našiel, na ostatné si nepamätám. Na druhý deň som previnilo volal Hansovi, či všetko dobre dopadlo. Bol v skvelej nálade (pri jeho váhe mal podstatne väčšiu absorpčnú kapacitu liehu všetkých podôb a chutí) a odovzdal mi srdečné pozdravy aj jeho ženy, ktorá dodatočne schválila jeho verziu Dňa vďakyvzdania. A to je teda veľká vec, lebo s touto drobnou žienkou sa zoznámil pred dvadsiatimi rokmi tak, že mu rozbila nos, lebo si na ňu hneď na úvod príliš dovoľoval. Tak som to zložil a povedal si v duchu – tak predsa to bol sviatok rodiny!

DEŇ VĎAKYVZDANIA Č.2…

…som absolvoval ešte v ten istý týždeň ako hosť Barbary Don Thomas. Navyše mi ponúkla, aby som so sebou vzal aj niektorého z kolegov a tak som si vybral Kolumbijčana Mauricia. Veril som, že ako bývalý diplomat mi určite hanbu neurobí. Barbara nás odviezla z internátu Mayflower na ich farmu a predstavila svojmu manželovi. Barbara s dcérou sa venovali kuchyni a Barbarin manžel nás previedol po najbližších hospodárskych budovách. Bol to opäť ten farmársky zázrak aký sme už v Iowe zažili. Do nedozierna lány kukurice, striedané pasienkami s veľkými stádami kráv. Obrovské stodoly, vlastné silo, kombajn a tisíc vecí na farmárčenie. To všetko pod patronátom jedinej rodiny, pričom Barbara učila na vysokej škole, dcéra študovala a syn mal úspešnú advokátsku prax, kdesi vo vzdialenom meste. Kým sme sa vrátili z malej exkurzie, už práve dorazil na veľkom aute a priviezol si krásnu slečnu. Mala byť perspektívnou nastávajúcou a správala sa primerane tomu nervózne a placho. Synátor bol klasický študovaný kovboj veľmi siláckych spôsobov a rečí, ktorý by mohol byť rád, že sa naňho tá deva (povolaním modelka) vôbec pozrela. Ale s akéhosi, len im známeho dôvodu, to bolo naopak. Boli sme teda svedkami nielen národného sviatku rodiny, ale aj uvedenia novej perspektívnej členky do americkej rodiny. Bolo to milé, bezprostredné a plné opatrného okukávania. Po prebohatom obede, sa tí dvaja (ktorí boli po celý obed stredobodom pozornosti domácich) odobrali do izby. Matka Barbara s dcérou sa opäť zavreli do kuchyne (možno popri plnení automatickej umývačky riadu vyhodnocovali čerstvo uskutočnený kvíz na otázky „a čo robia vaši rodičia slečna?“, „má ta vaša práca perspektívu?“, „a čo zdravie?“). Mimochodom práve tam, v zdraví krásnej slečny, bolo niečo na americkom sne o manželskom zväzku Krásky a Úspešného nie práve v poriadku. Ostali sme v obývačke, zaborení do pohodlných kresiel sami s „pánom domu“. Odfukovali sme po dobrom jedle. Pre nedostatok inej činnosti som si listoval v rodinnom albume. Konečne ma napadla zdvorilá otázka a hneď som ju pánovi domácemu položil. Ale neodpovedal. Prekvapene som vzhliadol od albumu. Náš hostiteľ, zasadnutý hlboko do mäkkého gauča, s hlavou na prsiach spokojne spal. Zmätene som pozrel na Mauricia. Spal tiež. Klasický Deň vďakyvzdania s medzinárodnou účasťou.

AMERIKA 28

2009-07-15T09:00:00.004+02:00

Čo je Slovensko?

Čím dlhšie sme boli v Iowe, tým viac príležitostí bolo aj verejne prehovoriť. Mňa konkrétne pozvali do základnej školy menom South East Junior High School, aby som porozprával niečo o Slovensku. Už tam mali kolegu z Pobrežia slonoviny, Fínska a teraz mňa. Trieda bola plná detí, učiteľ ma predstavil a posadil sa dozadu. A ja som začal:
„Milé detičky, čo by som vám zložito opisoval svoju krajinu. Je to veľmi jednoduché. Zapamätajte si – Slovensko je v strede Európy. Všetko od nás napravo je Východ a to čo je veľmi napravo je takzvaný Ďaleký Východ. Čo je od nás na ľavo je Západ a veľmi na ľavo je to čomu ste hovorili Divoký Západ. Takže Slovensko je v strede sveta.“
To ich zaujalo, až doteraz si mysleli, že stredom všehomíra je Amerika. Hodil som kontrolné oko na učiteľa, ale ten sa zjavne dobre bavil a tak som pokračoval:
„Hory, doliny, rieky a nížiny ako u nás máte určite niekde tu aj vy. Do tej vašej Ameriky sa Slovensko zmestí presne 194-krát. Ale, čo nemáte, sú piesne, ktoré si u nás ľudia spievajú už stovky rokov. A ja vám teraz na ukážku prespievam celé Slovensko od sever na juh a od východu na západ.“
A spustil som naplno – zbojnícke, trávnice, regrútske, svadobné, odzemky, čardáše, východniarske ťahavé a aj záhoráckeho Macejka. A oni počúvali, takého exota tu ešte nemali!
Na záver som si pripravil veľkú reč. Povedal som im, že samozrejme máme aj modernú muziku. A že v nej bola aj speváčka, ktorú volali Princezná. A tá Princezná spievala nádherné piesne. Lenže sa prihodilo nešťastie, pri autohavárii stratila Princezná citlivosť v nohách a ocitla sa na vozíku. Previezli ju na rehabilitáciu do kúpeľov. Bolo to veľmi zlé, kariéra veľkej speváčky bola v prachu. Vtedy ale ktosi priniesol do jej izby klavír. Na vozíku k nemu podišla a skúsila prvé tóny na klávesoch. Potom nesmelo pridávala hlas až nakoniec odspievala niekoľko svojich slávnych piesní. Keď skončila, vonku, otvoreným oknom sa ozval potlesk. Pacienti počuli Princeznú a prišli ju povzbudiť. Dozvedeli sa o tom zázraku aj jej známi a priatelia. V tej dobe práve prebiehal v Bratislave veľký medzinárodný festival populárnej piesne. Nikomu nič nepovedali, tajne, zadným vchodom, dopravili na poslednú chvíľu Princeznú do zákulisia a ohlásili prekvapenie večera. Sála bola plná, ale nikto nič netušil. Bol som tam, keď zhasli všetky svetlá, potom sa v tme rozhrnula opona, zažalo jediné silné svetlo a uprostred toho ohromného pódia našlo maličkú Princeznú na vozíku. V rukách držala mikrofón a začala spievať. Začala spievať túto pieseň…
Pustil som prinesený magnetofón a na nej pripravenú pieseň Mariky Gombitovej. Jedno oko v tej triede neostalo suché. Vrátane tých mojich.

Trieda plná spisovateľov

Cez prestávku ma učiteľ predstavil riaditeľke (u nich zvanej vlastne principálka) a nadšene jej rozprával o mojej hodine so žiakmi. Potom ma odviedol do ďalšej triedy na ďalšiu hodinu. Na vlne úspechu som nasadil svoj osvedčený spevácky repertoár. Pozerali sa na mňa ako na debila. Hučal som sťaby symfonický orchester a zároveň rýchlo šrotoval v hlave a hľadal odpoveď na jedinú otázku – čo robím zle? Rýchlo mi došlo, že ten fiťfiriť-učiteľ mi niečo zatajil, alebo v tom nadšení zabudol povedať. Vypol som teda svoju pesničkovú estrádu a opýtal sa najbližšieho dievčatka:
„Vidím, že spev ťa moc nebaví, tak, čo ťa baví?“
„Ja som spisovateľka.“
„Aha,“ to mi trochu zobralo dych, až dovtedy som si myslel, že spisovateľom som v tej triede ja. Rýchlo som sa obrátil na tučka v tretej lavici. „A teba, čo baví?“
„Ja som tiež spisovateľ.“
Pánbožkovakravička, nesnívalo sa mi, toto bola naozaj trieda PLNÁ budúcich spisovateľov. A ako sme počuli, niektorí si mysleli, že už nimi sú. Bola to šichta. Oni totiž boli naozaj vybraní z celého ročníka ako spisovateľská trieda! Do konca hodiny som s nimi prebral všetky možné spisovateľské štýly, žánre a formy. Aj som im chcel niečo poradiť, ale veľmi o to nestáli. Chceli vedieť koľko ako spisovateľ zarobím. Veľmi som ich nepotešil. Rýchlo som rozdal nálepky so slovenskou vlajkou, znakom a mapkou, čo mi na požiadanie poslali obratom z nášho veľvyslanectva. A veľmi som si vydýchol, keď zazvonilo. Pánbožko nás ochraňuj až všetci títo iowskí spisovatelia dorastú!

AMERIKA 27

2009-07-08T09:00:00.002+02:00

Výlet k jazeru

(Iowa City, spisovateľský pobyt)

V Iowe som prežíval nádherný čas obklopený svojimi rovesníkmi, v programe ktorý plnil spisovateľské sny, navyše s každodennými objavmi čohosi pozoruhodného a nového. To všetko uprostred nádhernej prírody a ľudí, ktorí boli veľmi priateľskí a nápomocní. Skoro vždy som bol obklopený blízkymi a zaujímavými ľuďmi. Len jeden výlet akosi nevyšiel. Bola sobota a všetci boli kdesi rozbehaní. Už to bolo pred koncom nášho pobytu a každý doháňal, čo ešte zameškal, či sľúbil. Len kolumbijský esejista a bývalý diplomat Mauricio sa nechal prehovoriť na bicyklový výlet. Lenže k bicyklu, čo som preň zohnal, sa dostavil div že nie vo fraku. Za druhou zákrutou to pochopiteľne vzdal. Tak som mu zamával a pokračoval ďalej.

Bol krásny, slnečný deň. Mierne zvlnenou, zalesnenou krajinou som sa zakrátko dostal k jazeru – cieľu môjho výletu. Na takých miestach je v Amerike skoro vždy pekne upravené parkovisko, nevyhnutné zariadenia vrátane pitnej vody a piknikový areál. To všetko som ale opustil, dokonca aj bicykel opretý pri akomsi strome a pustil sa chodníčkom k vode. Chcel som byť sám. Oddýchnuť si od ľudí, ostať len so svojimi myšlienkami. A vybral sa naozaj asi najmenej používanú cestičku. Čoskoro som už oboma rukami rozrážal vysokú šachorinu a opatrne prekračoval bačorinu pri brehu. Čím viac a viac som sa dral k jazeru, tým viac som za sebou zanechával aj posledné stopy civilizácie. Nakoniec som sa predieral už naozajstnou divočinou. Aj som zaváhal, ale keď som si už vybral tak nemožný prístup k veľkej vode, pokračoval som ďalej. Konečne som obišiel poslednú malú bažinu a dostal sa na breh jazera. Prehliadol som tú veľkú vodu, čo sa ťahala až k obzoru. Široko-ďaleko nikoho. A za mnou tá takmer nepriechodná džungľa vysokého tŕstia. V duchu som si hovoril – to si teda dobré pako, zájsť až tak ďaleko! A vtedy som sa zarazil – ďaleko? Čo je to ďaleko? Veď ja som prešiel takmer deväť tisíc kilometrov z bratislavského domova až sem! Ak by som to chcel prejsť všetko späť peši, nehovoriac už o veľkej vode Atlantického oceánu, veď by som tam do konca svojho života nedošiel?! Keby som tú cestu späť naozaj mal zvládnuť vlastnými silami, nikdy už svoju rodinu neuvidím! Nedokážem to, neviem sám prejsť tú obrovskú diaľku, čo nás delí. Keby som sa aj hneď zobral a kráčal okolo tohto jazera na východ, trvalo by mi tri mesiace pri dennom desaťhodinovom pochode so štandardnými štyrmi kilometrami za hodinu, kým by som došiel na pobrežie Atlantického oceánu. A to ani netuším, čím by som sa asi celou tou cestou živil. A keby aj, čo potom?

Ešte chvíľu som sa díval na v tej chvíli obrovskú, opustenú plochu jazera bez človiečika-živáčika. A potom som sa rýchlo, a rád, vrátil späť medzi ľudí…

AMERIKA 26

2009-07-01T09:00:00.003+02:00

DLHÁ, DLHÁ CESTA

O ôsmej ráno som vyrazil z Landisburgu v Pennsylvánii. Srdečne sme sa pozdravili s básnikom Kerrym Keysom, sľúbili si do-videnia a nakopol som motor svojej milovanej modrej Toyoty Corrola. Plán bol prostý - dôjsť, čo najďalej smerom k Iowa City. Keď sa zotmie, zastavím. Od Harrisburgu vedie presne tým smerom reťaz "zelených diaľnic". To sú také, kde je znížený počet vstupov na diaľnicu a tým sú vhodnejšie na veľmi dlhé trasy. Nepletie sa vám pri tom pod nohy miestna doprava medzi susediacimi mestami. Za to, ale každú chvíľu vyhadzujete peniaze von z okna, samozrejme na príslušných vyberacích miestach, kde šetria ľudským personálom a tak hodíte hrsť mincí do akéhosi sieťkového vaku, automat to spočíta a pustí vás. Ak som začal túto cestu oslavou amerických ciest a automobilizmu vôbec, tuto som si to mal tvrdo odrobiť. Dlhá, dlhá cesta a nič než cesta. Len mierne, diaľničné zákruty; krajina pestrá, ale rovnako pestrá stovky kilometrov. Prešiel som Pennsylvániu a Ohio. Myslel som si, že zastavím na noc v Tolede, ale dve hodiny po obede som tam už bol! Tak som dupol na plyn, reku - potiahnem to po Chicago. A bol som tam už o siedmej večer. A z Chicaga do Iowa City je to už len "na skok" (zle som si pozrel mapu, respektíve, pozrel som si ju slovenskými očami - je to ešte takmer štyristo kilometrov), tak som pokračoval. A to už začal boj. Ak mi dovtedy len dreveneli zadok a chrbtica, teraz som už začal mať dubovú aj hlavu.

Kamarát Peter mi venoval škatuľu so žuvacím tabakom. Vložil som si ten tabak pod hornú peru a držal ho tam až kým na nenapínalo. Nikotín povzbudzuje, zvyšuje pozornosť. Keď to nestačilo, zastavil som na kávu. Neviem koľko som ich vypil, ale začalo to byť povážlivé. Vypočul som si už dvadsať krát všetky kazety, čo som v aute mal. Američania pre tieto prípady múdro vyrobili čítanie rôznych kníh na kazetách, ktoré si dokonca na trase diaľnic križujúcich kontinent môžete na jednej pumpe len požičať a na inej zasa vrátiť. Nebol som už ale v stave vnímať hovorené slovo. Za ten deň som prešiel päť štátov a čo je ešte pozoruhodnejšie, prešiel som zo slnečnej krajiny do prudkého dažďa, cez náhlu a nečakanú snehovú fujavicu, späť do pokojnej podvečernej scenérie a opäť dažďa na záver. Po tej snehovej prehánke, som vletel na most, ktorý opravovali a betónovými blokmi vymedzili len jeden pruh. A ten jeden pruh bolo ľadové koryto! Vôbec ma táto možnosť nenapadla a vletel som do toho ľadového toboganu prirýchlo. Keby som začal brzdiť, tak sa tam rozsekám o tie magorské betónové bloky. Neostávalo, len držať nohu na pedáli a modliť sa. Myslím, že som si spomenul na "Anjeličku, môj strážničku". Sú to tri vety a kým som ich vylovil z detskej pamäti, bol som z toho vonku.

A takto to išlo celú cestu - dlho, dlho nič a naraz "bum", staraj sa, lebo skončíš zle. Raz ma zastihol dážď tak prudký, že to bol vodopád. Náhle na mňa spadlo celé mokré nebo a cez šnúry vody nebolo vidieť po predok kapoty. Lenže ja som šiel po diaľnici stodvadsiatkou a nemohol som zastaviť, lebo by do mňa niekto mohol odzadu naraziť. Avšak tým, že som šiel ďalej, hrozilo, že ja narazím do niekoho predo mnou. Čím ďalej, tým viac sa táto jazda podobala na šialenstvo. A odrazu bolo po šialenstve, náhle som z toho vodopádu vyšiel do žiarivého slnka. Keď už to nešlo ďalej a hovoril som si, že to odstavím a pospím si v aute (zároveň som sa ale bál ako prepadu nejakými zhovadilcami s pištoľami, tak aj nejakého šerifa s pokutou), zjavila sa magická tabuľa s nápisom - Iowa City.

Dorazil som tam po 1200 kilometrovej jazde o pol jednej hodine ráno. Zaparkoval, vyšiel výťahom na naše ôsme poschodie vysokoškolského internátu a narazil na Estónca Karla, Fína Jukku a Austrálčana Alana. Práve sa išli niekam von veseliť. Tak sme skočili späť do "môjho" auta, našli obchod, kúpili whisky a do rána som im o tej veľkej ceste rozprával. Potom som odpadol a deň o mne nebolo počuť. Keď sa na to spätne pozerám, bolo to veľmi bláznivé, a chvíľami smrteľne nebezpečné dobrodružstvo na ceste. Ale asi som to potreboval takto pretitrovať, aby som vedel, že aj americký sen na kolesách má svoje limity.

AMERIKA 25

2009-06-24T09:00:00.002+02:00

KLUB PRE MLÁDEŽ

Jánošík Kerry sa rozhodol ukázať mi v Harrisburgu naozaj všetko a tak ma zatiahol do miestneho mládežníckeho klubu. Vstup bol za nejaký malý poplatok, ale čo ma naozaj dojalo, bolo to, že oproti cez veľkú miestnosť klubu boli otvorené veľké požiarne dvere, ktorým sa dalo dnu ľahko prepašovať. Lenže nikto sa nepašoval zadom a sporiadane postávali v rade na lístky pri predných dverách. Kerry čosi zašpital službe do ucha (asi, že tu vedie európskeho exota, čo bola pravda) a boli sme dnu. Vyzeralo to ako garáž a zariadené to bolo tiež ako garáž, kde sa odkladajú vyradené veci z domu. V strede napríklad trónil veľký, starý gauč. Taký, že keď si sadnete, vyletia vám nohy až po uši a zdvíhať vás musia žeriavom. Perá tomu vysedeli už predošlé generácie, ale akosi fungoval. Aj tak väčšina mládežníkov sedela hlavne na zemi pred nízkym pódiom. Na pódiu do toho mlátila nejaká mládežnícka kapela. Strašidelné zvuky, ale z miestnymi to mykalo úspešne. V klube sa nepodával alkohol a nefajčilo a mám pochybnosti, či sa tam vôbec niečo podávalo. Z prítmia sa vynoril Kerry a ťahal za ruku človeka, ktorý sa predstavil ako šéf Klubu. Trochu strhaný sympaťák v našich rokoch.

"Čo je to za kapela, veď sa to nedá počúvať!" zareval som mu v tej kakofónii do ucha. S nadhľadom mávol rukou.
"Neva, môžeme byť radi, že sem vôbec chodia."
V to poobedie sa poblízku pri poľovačke smrteľne zranil 14-ročný chlapec a večer zastrelil dvoma ranami z pušky 18-ročný chalan milenca svojej matky.

Šach v mládežníckom klube

V tom klube nebolo, čo robiť, ale Kerry sa vynašiel. Z kancelárie klubu doniesol šachy a pri veľmi slabom osvetlení jedinej sviečky sme si dali partičku. Bolo to rýchle, Kerry sa vzdal takmer bez boja. Bolo to ale dosť dlho na to, aby sa nad nami zjavil nejaký miestny starší chlap a rozhodol sa zachrániť česť harrisburgských šachistov. Tak sme sa do toho pustili. Chvíľu sa zdalo, že sa vyzná, ale po nejakom pätnástom ťahu bol už jasne na lopatkách. Zúfalo vyrazil so starým trikom. Ja som celý čas útočil a tak sa mi manták kráľ zabudol za hradbou pešiakov, nechránený zboku. Ak by ma tam protihráč napadol, bolo by to hlúpy mat, ale aj taký sa počíta. Samozrejme, že som to videl, ale ovládla ma pyšná myšlienka, že tohto Harrisburgčana zložím na lopatky ešte skôr, než sa zmôže na ten lacný trik. Mohol som počkať jeden ťah a mal by som ho naisto, takto som si to vedome sťažil, špekuloval, dumal, špekuloval, dumal - a celkom zabudol, že na mňa (zákerák) číha. Potiahol som a on ma zložil šachovým kopancom odzadu k zemi. Vyvaľoval som na to oči, ako keby som o tom už včas nevedel - toľká nafúkaná, uponáhľaná hlúposť! Šachisti si po partii podávajú ruky. Podal mi ruku, spokojne sa usmial a ešte mi uštedril dobrú radu do života - dávaj si vždy pozor na zadné vrátka! Odvtedy si vždy dávam pozor na zadné vrátka - len nie vždy viem, kde sú...

AMERIKA 24

2009-06-17T09:00:00.001+02:00

BOHOVSKÝ KŠEFT

Takmer každý Američan má vymyslený nejaký bohovský kšeft, alebo sa ho aspoň pokúša vymyslieť. Triliónkrát som už počul v bežnej konverzácii s Američanmi ako si niekto plesol po čele a povedal - to by bol bohovský kšeft! Alebo mi ho aspoň veľkoryso ponúkol. V San Francisku som stretol emigrantku z Moravy, ktorá sa ako maliarka živila tým, že maľovala drevené kolotočiarske kone. Áno, tie, čo na nich zvyknú sedieť naše najmenšie ratolesti a spolu s nimi sa točia dokola. Ak si myslíte, že je v Amerike tak veľa kolotočov, že sa niečím takým ako maľovaním drevených koní dá uživiť, tak sa samozrejme mýlite. V skutočnosti ktosi prišiel na bohovský kšeft, že vyradené drevené kone z detských kolotočov sú vlastne umelecký artefakt a začal ich predávať ako sochy do domácností! V roku 1995 to bola v Amerike celkom slušná móda, nehovoriac o tom, že jedného takéhoto koňa-sochu som našiel po rokoch v bruselskom hoteli a druhého vo švajčiarskom zámočku pre spisovateľov. To, čo som ale vďaka básnikovi Kerrymu Jánošíkovi Keysovi videl v pennsylvánskych Modrých horách bol najbohovskejší bohovský kšeft aký si viete predstaviť.

Stolárov šťastný nápad

Najskôr si predstavte tie hory asi ako naše Nízke Tatry, ale bez turistov a bez akýchkoľvek iných atrakcií - okrem tej, že na jednej z horských chát tu pripravovala fanatická moslimská skupina prvý teroristický útok na newyorské Dvojičky. A práve táto "atrakcia" vlastne dokazuje, že ide o skutočne opustený kút Ameriky. Chovať a pestovať tu takmer nie je čo, miestni za prácou dochádzajú a jediné, čo tu naozaj funguje je lov a lovecká vášeň. A práve na tom postavil stolár David Drain, ktorý sa sem pred tromi rokmi prisťahoval, svoju budúcnosť. Každý miestny osadník tu má aspoň tri pušky (Kerry mal štyri a k tomu ešte smrtonosnú novodobú kušu na tiché zabíjanie). A samozrejme, že väčšina z nich nie je prihlásených (preto sú tiež miestni radikálne proti kontrole zbraní). Takže náš novoprisťahovaný stolár vyrobil úžasný príborník, ktorý mal vzadu skryté priehradky na ukrývanie pušiek s tajným otváracím mechanizmom - a čakal na hojné zákazky. Za pol roka predal tri a zistil, že takto sa neuživí.

"Tak som si povedal, ukrývať nechcú, ale umrieť musia. A tak som začal robiť schránky na urny," vysvetľoval mi stolár Drain, keď ma k nemu Kerry zaviedol. "Hádajte, koľko som ich predal?"

Opýtal som sa ho, koľko je tu obyvateľov. Mávol rukou, že zbytočne hádam. Nepredal ani jednu. "A z čoho teda žijete?" znela logická otázka.

"Našiel som to, ide to na dračku a tak sa mám dobre," usmial sa tajuplne. Chvíľu ma napínal a chvíľu budem napínať aj ja vás. No vážne - čo za stolársky výrobok by ste úspešne predali uprostred lesov, kde ľudia nekúpia ani len skrinku na urnu pre svojich najbližších? Ešte stále neviete, fakt nie? Stolár Drain mi to prezradil a ja ten bohovský kšeft prezradím aj vám - ten chlap tam v tých horách predával po tisíc dolárov malé domáce HARFY! Dobre počujete, harfy, malé a domáce. A objednávky mal na mesiace dopredu. Pýtate sa prečo práve harfy? On sa nad tým nezamýšľal, prosto si to od neho niekto raz objednal a ostatní sa pridali. Jeho žena navrch dáva domáce kurzy hry na harfu. Ja mám svoju teóriu prečo práve v tých pustých, divokých horách, kde je od obydlia k obydliu minimálne pol kilometra a niekedy aj desať, idú na odbyt práve domáce harfy pre miestne domáce panie - ale neprezradím. Pouvažujte sami, možno tej záhade prídete skôr na zub, než ja, Kerry, či stolár David Drain.

AMERIKA 23

2009-06-10T09:00:00.001+02:00

POVESTNÁ AMERICKÁ KRIMINALITA

Priznávam, znie to nenormálne, ale za takmer deväť mesiacov amerických zážitkov nazbieraných v priebehu šiestich rokov, kedy som prešiel 22 štátov spojených do U.S.A. ma všetci tí bieli, čierni, tmaví, fialoví a bodkovaní Američania prijali láskavo a priateľsky. Známi i neznámi (a zo začiatku boli všetci neznámi). Neokradli ma, nezbili a len raz sa na mňa škaredo pozreli (a hneď je o tom príbeh, ako sa dočítate neskôr). Ja viem, toto celkom jasne odporuje oficiálnym štatistikám o povestnej americkej kriminalite (hoci tá sa posledné roky predsa len mení). V mojich amerických príbehoch teda zákonite nie je žiadne násilie, zloba, nenávisť a hlavne žiadny zločin. A viete čo, teraz sa to pokúsim napraviť!

Zločin na benzínovej pumpe

Zastal som na malej, zastrčenej, vidieckej benzínovej pumpe. Natankoval som a vošiel dopreskleného obchodíku s niekoľkými regálmi plnými obvyklých potravín a kasou, za ktorou stál sympatický, štíhly černoch a ceril biele zuby sa od ucha k uchu. Predo mnou stálo v rade na platenie zopár domácich motoristov, tak som sa mal čas rozhliadnuť. V rohu za mnou bol obvyklý sendvičový, samoobslužný pult. Ak máte hlad, tu si naložíte na čo máte chuť a pri kase zaplatíte. Akurát si tam nakladali dvaja černošskí puberťáci. Presne tie typy, z ktorých nemôže vyliezť nič dobré (čo je u puberťákov obvyklé, ale títo boli navyše dobre vycvičení černošským getom). Boli od začiatku jasní - nakladali si ako na cestu okolo sveta a celkom evidentne nemali chuť zaplatiť.

Pozrel som na čierneho predavača. Obsluhoval, očkom občas mrkol k sendvičom a len sa smial. Hovorím si, to nemôže zvládnuť. Keď sa tí dvaja rozhodnú zdrhnúť, predsa tu nenechá celú kasu na neznámych ľudí?! Konečne boli spokojní so sendvičmi, ktoré ledva oblapili oboma dlaňami, už ich aj žuli a pomaly, ležérne sa sunuli k východu. Radu ku kase si nevšímali. Hodil som okom po pokladníkovi. Nielen že si ich nevšímal, smial sa ešte viac, žartoval a vtipkoval so zákazníkmi. Už boli na úrovni presklených dverí a bolo jasné, že keby na nich teraz zareval, tak jediné čoho sa dočká je, že vystrelia von a rozbehnú sa každý iným smerom. Nezareval. Že by tie sendviče obetoval kvôli čiernemu bratstvu? Pozrel som naňho, ale on pozrel na mňa s takým pokojom a dobrou náladou, že mi bolo jasné, že tomuto chlapíkovi peniaze v kase chýbať nebudú. No ale ako to urobí? Úplne popletený som pozrel späť na tých dvoch ako siahajú po kľučke od dverí, aby nenávratne zmizli a vtedy - naozaj ako v geniálne načasovanej filmovej scéne - do dverí vstúpil nič netušiaci policajt. Tí dvaja sa okamžite otočili a "nenápadne" sa zaradili za mňa do radu na platenie. Ten policajt nič nezbadal, tí zákazníci ani len nezaregistrovali, čo sa deje. Bolo to skrátka čosi medzi tými dvoma, predavačom a mnou ako svedkom. Tí dvaja práve zhľadávali po vreckách drobné, ja som tam stál ako Jojo a ten predavač sa len smial, smial a smial...

Tak dobrú náladu z povestnej americkej kriminality môže mať len niekto, kto nepozerá hollywoodske choromyseľné strieľačky, ale taký film, ktorý dokáže geniálne natočiť len náhoda. Alebo to bola životná skúsenosť?

AMERIKA 22

2009-06-03T09:00:00.001+02:00

VŠETCI SME NEMCI?

Zaparkoval som a vošiel do starého motorestu pri neveľmi frekventovanej ceste. Tým pádom bolo všetko trochu príliš použité a domácky vysedené. Lokál bol poloprázdny. Bolo mi to jedno, už som bol v ten deň dlho na ceste a ešte ma kus cesty autom čakal. Zobral som si kávu a sadol do boxu pri dverách. Vo vedľajšom boxe miestny chlapík akurát doklábosil s nejakým známym a obzeral sa s kým by ešte hodil reč. Padol som mu do oka. Prisadol si. "Môžem?"

"Jasne, vy ste tu doma."

"Vy ste cudzinec, môžem si tipnúť odkiaľ?"

Američania sú vášniví zberatelia cudzích prízvukov, ale tento lovec nebol z najzdatnejších. "Nemec?"

To bol ten najjednoduchší pokus, Ameriku navštevuje kopa Nemcov a ešte väčšia kopa sa sem za tie stáročia prisťahovala.

"Nie som Nemec."

"Všetci sme Nemci," nedal sa. "Len si to zvážte - nemecké kmene Anglovia a Saxovia sú zakladateľmi dnešnej anglickej kultúry, tým pádom aj americkej. A automaticky aj austrálskej, lebo Austráliu osídľovali britskí potomkovia Anglov a Saxov - teda Nemcov! Nordické kmene - Nóri, Švédi a Dáni - to sú predsa tiež Nemci. Nemcov nájdete aj na ruskej Volge. Sú roztrúsení všade v strednej a východnej Európe."

"České Sudety, Slovensko, Rumunsko..." pomáhal som mu.

"No vidíte, že mám pravdu!" Zaplatil som a veľmi priateľsky sa rozlúčil s miestnym vzdelancom. Nepokazil som mu jeho hypotézu upozornením, že čo sa týka bielych Európanov, mal by myslieť aj na slovanské, románske a hispánske národy. Na obyvateľa akéhosi zastrčeného mestečka pri akejsi benzínovej pumpe kdesi uprostred Ameriky toho vedel aj tak až pozoruhodne veľa.

AMERIKA 21

2009-05-27T09:00:00.000+02:00

NASHVILLE BY NIGHT

Môj dávny priateľ Petar sa aj s rodinou usadil v samom srdci Amerického sna - Nashville. Nashville je miesto kde Amerika spieva o svojich snoch a nádejach. Je to miesto, kde sa ľudia stávajú hviezdami, či aspoň kométami. Je to chrám americkej country. Keď som prišiel, Petar mi nedal šancu na vydýchnutie. Prvé, čo som musel vidieť bol Wild Horse Saloon - Salón Divých Koní.
"Ak je niečo strašne americké, tak je to tu," hovoril mi Petar cestou autom. Bol november a v noci už chladno. Auto na to reagovalo vysokým protestným piskotom, čo vraj spôsoboval zaseknutý tachometer. K Wild Horse Saloon sme teda dorazili ako požiarnici s naplno spustenou píšťalkou namiesto sirény. V Saloone bolo nabité. Hlavná sála je impozantnou tančiarňou s pódiom, kde tančia skupiny náhodných návštevníkov. Musia sa vyznať, lebo tanečných krokov je veľa a niektoré sú fakt divoké. Petar mi to potvrdzoval z vlastnej skúsenosti. S celou rodinou si kúpili kurz nácviku country-tancov práve v tomto chráme americkej zábavy. Strávili tým päť sobotných dopoludní a to, čo sa naučili už medzičasom stihli zabudnúť. V samotnej tanečnej sále tí menej zdatní krúžia vo veľkom kole a preberajú nôžkami v rytme country-hudby. Aby bolo všetko americky dokonalé, vysoko nad ich hlavami cválajú sochy divokých koní. Petar si vyťukával rytmus hudby rukou o zábradlie na galérii, odkiaľ sme mali skvelý výhľad. Naklonil som sa k nemu v tom veľkom šialenom príboji muziky a zareval mu do ucha: "Nečudujem sa, že sa ti tu páči. Sú tu najkrajšie baby aké som zatiaľ v Amerike videl."

Petar sa na mňa na okamih pátravo zadíval, pozrel dolu na tancujúce páry a potom mi vďačne zareval do ucha späť: "Normálka, sem chodia len tie lepšie kusy. Ale zabudni na nejaké šance. Tieto dievčatká nás nemajú rady."

Dopili sme mexické pivo Corona a Petar ma už ťahal do ďalšieho lokálu. Cestou mi stručne vysvetlil, že ako vysokoškolský vedátor sa v labáku občas dostane aj k takým skvelým devám aké som práve videl. Namiesto tesných riflí, flaneliek zopnutých pod prsiami a stetsonov, majú biele plášte. Sú rovnako krásne a rovnako neprístupné. Emigrant totiž nie je tou vytúženou partiou pre peknú Američanku, ako mi Petar s urážlivo poučným tónom vysvetlil. Pekná Američanka je totiž taká vzácnosť, že si určite môže aj lepšie vybrať. Petar sa hneď poistil pre prípad, že by sa mi počas amerického pobytu predsa len podarilo nejakej peknej Američanke vletieť do náručia (človek nikdy nevie). Takže tie potenciálne podľahnuvšie sú podľa Petara buď feťáčky, alebo inak vadné. Ale, doložil už zmierlivejšie, keď si tu chceš užiť trochu sexu, rád ťa uvediem na to pravé miesto...

Tým pravým miestom mal byť AC-Club, kam sme dorazili krátko po polnoci. Hrozný hluk, tlačenica, nafajčené. Klub tvorí veľká kovová konštrukcia prirovnateľná ku klietke, kde pri vysokých bufetových stolíkoch postávajú chlapíci (sem tam sa mihne aj nejaká na divoko oblečená a pomaľovaná deva) a dívajú sa k veľkej stene, kde nad malým tanečným parketom visia dve skutočné klietky. V nich sa pod príbojom rytmickej hudby zvíjajú dve polonahé devy. Svojím spôsobom symbolický skok z minulých storočí do tohto. Kým country-muziku môže spievať a tancovať každý, tu je naša úloha jasná - pozeraj, počúvaj, mlč. Dobré zvyky spevavých slovenských opilcov sú tu naozaj na nič. Ohlušení, oslepení a opustení ste hoci aj v najväčšej tlačenici tohto klubu. Samota ide s vami kamkoľvek sa pohnete. A tak sme mlčali, popíjali pivo a pozerali sa na klietky, v ktorých sme sa rovnako dobre mohli ocitnúť sami. Vlastne my sme v tých klietkach boli tiež, len to nebolo také nápadné. Veď mreže okolo nás tvorila ohlušujúca stena hudby.

AMERIKA 20

2009-05-20T09:00:00.000+02:00

Pohľadnica z Norfolku

VEČER

V Amerike sú vraj tri stupne ľudí - bieli, čierni a fajčiari. Fajčili sme na verande s priateľskou známou Rona a Gayle. Verandu delilo od chodníka a ulice len zopár krokov. Všade bolo ticho a kľud, keď sa náhle z tmy vynoril černoch, že by si tiež zapálil. Hneď sa aj sám prešacoval, aby ukázal, že nemá zbraň a teda je neškodný. Neustále hovoril, neustále. Dofajčil, zamával, zmizol.

"Nejaký čudný," prehodil som.
"Je high," odpovedala tá neznáma známa.
"Čo je to high?"
"Drogy, Gustav, drogy..."

RÁNO

V krčme, ktorá už kde-čo zažila sedia za bar-pultom dvaja odvážlivci (jeden zo Slovenska, druhý zo Slovinska) a pokúšajú sa naraňajkovať a pritom si zachovať zdravie a čistú myseľ. Širkoplecý barman im totiž s úsmevom cez bar-pult podal každému na tanieri veľký kus slaniny, varenú fazuľu v rajčinovom pretlaku, praženicu, párky, ešte niečo navrch a k tomu horu trojuholníkových hrianok. Vedľa nich sedí tá neznáma známa zo včerajšieho večera a hovorí:
"To viete, u nás musia byť raňajky poriadne, ako sa patrí!"
"Mhmhmhm," odpovedajú slušne tí dvaja zúboženci. Už tu sedia hodinu a sú ešte len vo štvrtine taniera. Ak to takto pôjde ďalej, môžu tie raňajky rátať rovno aj za obed.

POSOLSTVO AMERICKÉMU ĽUDU

Ron Wray si ako riaditeľ dal záležať na prvých hosťoch svojho International Writing Center. Na záver pobytu nás dostal do vysielania miestnej pobočky celonárodnej rozhlasovej siete. Zasadli sme s ním a Andrejom Blatnikom v štúdiu oproti redaktorke a šlo to celkom dobre. Až na poslednú, nie veľmi šťastnú, otázku rozhlasovej redaktorky:
"Obaja prichádzate zo vzdialených a nám málo známych krajín strednej Európy. Čo vás u nás tak zaujalo, že by ste to na záver radi odkázali americkým ľuďom, ľudu tejto krajiny?"
Bože, to je ale somarina! Niečo som ale odpovedať musel a mal som aspoň čas si to rozmyslieť, kým Andrej čosi zo seba krvopotil. Keď skončil, nadýchol som sa a povedal:
"Dnes ráno som si chcel uvariť čaj a samozrejme aj osladiť. Podľa rady tu prítomného pána riaditeľa som siahol po príslušnej miske a nabral si do čaju tri plné lyžičky. Bola to soľ. Moje posolstvo americkému ľudu teda znie - nemiešajte cukor so soľou!"
Dúfam, že si to odvtedy americký ľud zobral k srdcu.

AMERIKA 19

2009-05-13T09:00:00.001+02:00

AUTO V AMERIKE

Blue Toyota Corrola

Vlastniť v Amerike auto je ako vyfasovať občiansky preukaz. Veď vodičské preukazy aj tak fungujú, pretože Američania žiadne občianske preukazy nemajú. Cudzinec a cestovateľ si ten pocit americkej dospelosti môže požičať. Keď som vošiel do požičovne v mestečku Iowa City, zamilovali sme sa do seba na prvý pohľad. Ja a nebovo-modrá Toyota Corrola. A to nie som automobilový nadšenec a autá mi dovtedy nič moc nehovorili. Táto slečna ale vyzývala na cestu za hranice všedných dní a navyše za celkom prijateľnú cenu. Mali sme spolu stráviť dva týždne a prejsť kus kontinentu. A ja som už od dverí vedel - s touto a žiadnou inou! Odvtedy sa vždy obzriem, keď okolo mňa frčí Toyota Corrola, alebo ju vidím na reklamnom plagáte. Ale, hoci mi to asi neuveríte, ja mám dojem, že pod tým názvom predávajú dnes niečo celkom iné. Tá MOJA Toyota Corrola bola totiž tá jediná pravá a vyvolená. Nesklamala.

Na muške diaľničného šerifa

Nezažil som pubertálne sny o rýchlej jazde v skvelom fáre s naplno pustenou muzikou a teraz, po rokoch, som taký sen zažil s naplno otvorenými očami. Moja Toyota bola samozrejme primerane pribrzdená z požičovne a do kopcov sa jej na automatickej prevodovke veľmi nechcelo, ale aj tak to bolo veľmi slušné žihadlo. No a keď som pustil repráky na plné pecky...
Na takýchto výtečníkov, čo im puberta prerazila do vyššieho veku, číhajú na amerických diaľniciach špeciálni šerifovia. To je vec nevídaná a nevídane dobre zorganizovaná. V prvom rade tie ich stíhačky! Tuším sa volajú Crown Victoria a nie sú normálne v predaji. Ak niekto niekedy použil výraz "krížnik ciest", tak to bolo o tomto aute. Dostihnú vás v okamihu a zostrelia ako chromého holuba. Diaľniční šerifovia číhajú na vyvýšených plošinách pri diaľnici, akýchsi nájazdových rampách. Zapnutý radar a číhajú. Vôbec mi nešlo do hlavy ako v môže taký šerif vymáknuť vyhliadnutého previnilca v troch až štyroch súbežne sa valiacich prúdoch áut a hlavne dostať sa k nemu?! Čoskoro som sa mal presvedčiť, že to pre nich nie je vôbec žiadny problém...

"Zločin" a trest

Vyznával som opatrnú zásadu - keď sa zavesím za nejakého miestneho šampióna, tak nemôžem urobiť chybu. Oni musia vedieť tú správnu rýchlosť. Švihal som si to takto šesťprúdovou diaľnicou a všetko by bolo v pohode, keby ten bulo predo mnou nezačal z ničoho nič spomaľovať. Tak som sa k krajného pravého pruhu presunul do stredného. Lenže tam som mal pred sebou kamión a ten šiel tiež odrazu čudne pomaly. Ešteže z ľavého krajného pruhu dofrčal nejaký šporťák, hneď som sa za neho zavesil. Pridám plyn, aby som ho nestratil, predbehnem ten nekonečný osemnásťkolesový kamión a skoro ma šľak trafil. To kamiónové monštrum mi totiž zakrývalo výhľad na vyvýšenú plošinku pri diaľnici. Lenže nebola prázdna ako obvykle. Stálo tam mohutné auto diaľničného šerifa a ako som vyletel v závese za tým šporťákom spoza kamióna, ožilo ako neónová reklama do šoférskeho pekla. Všetky majáky začali blikať, siréna jačať a ja som myslel, že tam rovno pustím aj to, čo vo mne nie je. Už mi došlo prečo všetci pribrzďovali a veľmi rýchlo som tiež pochopil, prečo šerifi dokážu dobehnúť previnilcov aj v štyroch prúdoch áut. Všetci tí zbabelci totiž nielen pribrzdili, ale sa aj rozostúpili a blikajúca šerifská stíhačka nás za pár sekúnd mala. Pribrzdil totiž aj ten šporťák predo mnou a ja pochopiteľne tiež. Šerifské auto sa zaradilo predo mňa a hrozivo blikalo. Lenže ja som úplne stuhol. Začiatok cesty a takýto prúser! Pokuta, záznam a čo keď mi zoberie aj vodičák?! Títo policajti sa vraj nekašlú s nikým. Kým som to všetko domyslel, nebol som v stave pohnúť volantom. Držal som sa za šerifským autom, hľadal výhovorku a ešte skôr než som sa konečne odhodlal vyhodiť blinker a zastať na okraji diaľnice, presne to isté o sekundu skôr urobil ten šporťák. Spolu so šerifom sa odsunuli do pravého pruhu, zastali a čoskoro som ich mal z dohľadu. Všetci totiž zasa pridali. Môžete si byť istí, že ja ešte dlho nie...

AMERIKA 18

2009-05-06T09:00:00.001+02:00

NEUVERITEĽNÉ NAŽIVO

Myslím, že aj ten, čo nevie o Amerike nič, vie, že sa tam kradne, vraždí a strieľa každú chvíľu. Priznávam, áno, to všetko som tam videl - v televízii. Nebyť nej, tak mám pocit, že žijem v zemi, kde snáď zlo ani nemôže byť. Môj pocit bol ale, vďaka tej televízii, práve opačný. Krv, krv a krv sa valí na vás z každodenných správ. A nie že by si vymýšľali. Lenže - keď si zoberiete takmer tristo miliónov ľudí, tak sa SAMOZREJME niekomu z nich za ten deň niečo zlé prihodí. A keď sa to prihodí desiatim (čo je len jedna tridsaťmilióntina populácie), tak máte večer správy ako výber z hororu. A keď to spočítate za 365 dní, tak vám vyjdú šokujúce čísla. Ale, keby ste to rozdelili na jednotlivé štáty USA, tak zistíte, že v niektorých by ste vo večerných správ nemali ani poriadne čím strašiť deti a starých ľudí. Skrátka, najhoršie na Amerike je to, že hoci sa vám celý život nemusí nič stať, celý život ste v jednom strese z toho, čo vám oznamujú médiá. Veď to poznáme už aj od nás. Zázračné na tom je to, že mnohí Američania si napriek tomu zachovali zvyky, na ktoré sme my už dávno zabudli.

Nech sa páči ďalej

V prvých dňoch nášho pobytu v Iowe sa celkom prirodzene zjavili miestni ľudia, ktorí mali čosi s literatúrou, a prišli sa len tak opýtať, či niečo nepotrebujeme. Mali sme toho požehnane, ale bicykle by nám (keďže sme neboli automobilní) veľmi pomohli. Noví známi sľúbili pomoc a za pár dní nám zviezli kto, čo mal. Ja som získal starší bicykel od mladej Dánky, ktorá študovala herectvo. Tri mesiace som sa na ňom vozil a tri mesiace som o majiteľke nepočul. Keďže sa náš pobyt už končil, zavolal som jej. Bola v pohode: "Škoda, že odchádzate."
"A čo bicykel?"
"No tak mi ho privez."
Nadiktovala mi adresu a o pár dni som sa tam vybral. Ten domčúrik stál kdesi v okrajovej štvrti. Samá zeleň a nie najpozornejšie pokosený trávnik. Žiadny plot a ako som čoskoro zistil, ani žiadny zvonček. Tak som klopal. Nikto sa neozval. Hlavné dvere boli v skutočnosti otvorené, len pred nimi ešte boli ľahké rámové dvere so sieťou proti komárom. Pootvoril som ich a zavolal. Nič. Nechal som bicykel vonku a vošiel som. Chcel som sa poďakovať a oznámiť vrátenie bicykla. Jediný komu som to všetko mohol hovoriť bola mačka, ktorá sa na mňa z vnútra domu prišla pozrieť. Rovno od dverí som však mohol vidieť celú obývačku s kopou vecí vrátane počítača a peňaženky pohodenej na stole. Rýchlo som vycúval. Už mi niektorí hovorili, že tu v Iowe sa autá nezamykajú, ale že ani domy, to ma fakt dojalo. Radšej som ten bicykel oprel pred domom a švihal preč. Ešte tak aby sa niečo stalo a bolo by to na mňa. V hektike nasledujúcich dní som na to všetko zabudol a nakoniec som sa vlastne ani poriadne nepoďakoval. Takže dodatočne - vďaka za lekciu otvorených dverí. Neviem ale, či ju budem môcť doma použiť...

Konečne krádež!

Austrálčan Alan raz šiel do krčmy na bicykli. Zišli sme sa tam viacerí a bolo veselo. Keď sme po záverečnej vychádzali, bicykel na stojane pred krčmou už nebol. Alan by nad tým mávol rukou, veď to bol starý bicykel, ale požičal si ho od miestnych ako my všetci. Cestou na internát sme živo debatovali o tom, čo s tým. Zahlásiť to na políciu? Prečo nie, lenže Alan si ani poriadne nepamätal ako ten bicykel vyzeral. Nič múdre sme teda nevymysleli a už tu bol internát. A nič múdre sme už ani vymýšľať nemuseli. Bicykel stál na stojane pred internátom. Skrátka, zviezol kohosi, čo mal naponáhlo, a vrátil sa verne späť k pánovi...

AMERIKA 17

2009-04-29T09:35:00.002+02:00

VÝHĽAD Z OKNA

Kdekoľvek na svete sa ocitnete po prvý krát a hneď na dlhšie, pozrite sa z okna izby, v ktorej bývate. Som presvedčený, že veľa ľudí znenávidelo New York a následne aj Ameriku, pretože tam bývali v nejakej zastrčenej štvrti a pol roka sa každé ráno a každý večer pozerali do ošarpanej steny domu oproti. Stalo by sa im to aj inde, nielen v New Yorku a nielen v Amerike. Mal som šťastie, že moje objavovanie Ameriky nezačalo práve v New Yorku (kadiaľ prechádza 80% tých, čo chcú objaviť tento kontinent a aj dlhšie pobudnúť). Ak len trochu môžete, začnite tiež z toho pokojnejšieho kraja, či stredu, tejto veľkej krajiny. No nech sa páči, ponúkam vám ako príklad svoj pohľad z iowského okna: Z najvyššieho poschodia internátu som prehliadol cestu pod nami, breh rieky a práve tú mohutný tok v tak nádhernej dvojitej zákrute, že to asi najskôr niekto namaľoval a potom prišla voda, aby podľa toho modelu robila ľudským očiam dobre. Za riekou bol nádherný park s mnohými stromami. Viedol k nemu most, ktorý som videl v ľavom rohu toho okenného obrazu. A aby to nebolo dosť, nad tým všetkým realistickým krásnom sa rozhodol pánbožko dať šancu abstrakcionistom. To nebo menilo farby ako žena, keď si skúša šaty. Koľko krát som celkom náhodou vzhliadol od práce a ostal v nemom úžase. Tá pestrosť, tie farebné odtiene, tie kombinácie! Do toho oblaky najneuveriteľnejších tvarov a odtieňov. Okrem celej škály medzi bielou až po tmavošedú aj jemne ružové až purpurové, ale i žltozlaté, dokonca modrasté. A na záver každodenne inej show mesiac tak veľký, že sa mu nemôže rovnať žiadny reklamný pútač. Navyše tento mesiac ponúkal ako bezplatnú službu stráž nad spánkom, ktorý tu bol tak široký ako pláne Iowy a hlboký ako tá rieka. Sto krát som stál pri tom okne a hovoril si - keby som bol fotograf, stačí len cvakať. Ale nie som fotograf a tak mi musíte už len veriť. Ten výhľad bol najlepším dobíjačom bateriek aký kedy bol na americkom trhu k dostaniu.
Mám na to svoju teóriu. "Homesick" ako hovoria Američania, teda "túžba po domove" ako hovoríme u nás, sa vám nevyhne ani keď vás budú domáci nosiť na rukách. Len sa prihlási o poznanie neskôr. Ale keď sa prihlási, možno sa vám stane to, čo nám, keď sme so spolužiačkou Sašou ako vysokoškoláci prvý krát v živote objavovali (vtedy tajomný a nedostupný) západ Európy. Prvé dni sme strávili vo Frankujte nad Mohanom a všetko, naozaj VŠETKO bolo iné! Keď sme na konci dňa stáli opustení na zastávke električky, plní dojmov z toho všetkého iného, obrátil som bezradne oči k čiernemu nebu a prekvapene vykríkol:
"Pozri, ten mesiac je ako u nás!"
Saša mi potom zvykla zavolať z Nórska, kam sa vydala, a hovoriť: "Dnes je u nás krásny mesiac, vidíš?"
Vyšiel som na balkón a ja som ho videl tiež! Verte mi, ak chcete v pohode prežiť dlhšiu dobu v cudzej krajine, nájdite si dobré okno.

AMERIKA 16

2009-04-22T09:00:00.001+02:00

V OBKĽÚČENÍ FEMINISTIEK...

...a feministov s feminíčatami! Také masové publikum prilákala do jednej z najväčších sál Univerzity v Iowe prednáška známej americkej feministky Glorie Steinem. Upozornil ma na to Austrálčan Alan, keď sme odchádzali podvečer z akejsi našej spisovateľskej besedy.

"Je to tu, v neďalekej hlavnej budove Univerzity. Poď, pozrieme sa na to!"

Našli sme budovu aj sálu a náhle sa ocitli v mačkanici asi šesťsto vopred nadšených poslucháčok, poslucháčov a poslucháčat. Skutočne tam niektorí prišli ešte dokonca aj s nemluvňatami. Bolo to takmer ako náboženská procesia. A my s Alanom uprostred tej tlačenice. Stáli sme proti sebe a horúčkovito sa dohadovali, či ostať alebo nie, keď som periférne zachytil niečo, čo ma prinútilo reflexívne vystreliť akože vtipnú vetu:

"Haló, slečna vy ste príliš pekná na to, aby ste boli feministka!"

Počas môjho pobytu v Iowe som vystrieľal na všetky možné strany stovky vtipov. Vôbec som si nemyslel, že práve tento je najvtipnejší, ale čosi (volanie slobody slova?) ma primälo to vysloviť. Pritom som sa k tej slečne, čo sa davom prebíjala okolo nás, ani poriadne neotočil. Uvidel som totiž úkaz, ktorý ma dodnes privádza do údivu. Alan, keď to počul, pred mojimi očami sublimoval na dymovú clonu a vytratil sa bez pozdravu. Ten chlap skutočne UŠIEL a nechal ma tam napospas lynčujúcemu davu feministiek. Neostávalo, než sa pozrieť osudu priamo do očí. Môj osud v tomto prípade vyzeral naozaj veľmi pekne a šancu na prežitie mi dávalo, že okrem tejto devy si moju provokujúcu poznámku zjavne nikto nevšimol. A ani ona nebola nepriateľská, keď sa pristavila a s úsmevom opýtala: "A ako viete, že som pekná a ako viete, že som feministka."

Niečo som koktal, nebola to práve brilantná reč. Ale kým som sa vykoktal, zistil som, že asi nebudem lynčovaný a že táto deva, hoci sa hlási k feminizmu, ma nemieni vydať feministickej pomste. Zistila, že patrím k tej bande divných tvorov, čo píšu, a zišli sa tu z celého sveta. Asi aj preto ma zobrala na milosť. Ponúkla, že so mnou dokonca urobí rozhovor. Pracovala totiž pre miestne rádio a práve sa chystala urobiť rozhovor s Gloriou Steinem. Narýchlo sme si vymenili telefonáty a ona zmizla v dave. Opustený Alanom, ale poučený Joan (tak sa volal tá deva) som si našiel jediné zostávajúce miesto v sále, svetlá zhasli, rozžiarili sa reflektory, na pódium vstúpila za burácavého potlesku Gloria Steinem a začala strieľať do publika ďaleko ostrejšie vtipy než o aký som sa pokúsil ja. Počúval som, počúval a - zaspal. Nie po prvý krát, takmer na všetkých literárnych čítaniach v Iowe sa mi podarilo zaspať. Asi preto, že som dovtedy v živote počul niekoho čítať nahlas len rozprávky na dobrú noc. A toto bola teda dosť mizerná rozprávka. Veď sa mi ani veľmi dobre nespalo, snívalo sa mi, že ma tie feministky predsa len dostali a na ich inkvizičnom súde nepomohlo ani obetavé svedectvo Joan. Naopak Alan, ten mi tam zavaril...

Keď som sa zobudil, Gloria Steinem akurát odchádzala z pódia, ľudia vstávali a tlieskali. S úľavou som vydýchol, prežil som.

AMERIKA 15

2009-04-15T09:00:00.002+02:00

V PIATOK NIE JE SVIATOK

15.

Miestna česká komunita (dobre čítate) v Cedar Rapids vybudovala zo zbierok skutočne reprezentačné "České a slovenské múzeum a knižnicu". Na otvorenie mali v sobotu prísť traja prezidenti - Bill Clinton, Václav Havel a Mikuláš Kováč. Ako jediný Slovák široko-ďaleko som dostal pozvánku oficiálneho hosťa a účastníka literárnej časti programu. Na jednej strane ma to potešilo, na druhej strane som nevedel ako sa tam tých štyridsať kilometrov dostanem. Na bicykli to nešlo, autobusová doprava nášho typu - od dediny k dedine - tam neexistuje a auto som nemal.

Zveril som sa tým našej patrónke Mary, zauvažovala a nápad bol na svete: "Ty si predsa oficiálny hosť a reprezentuješ aj našu Univerzitu, tak nech ti poskytnú na víkend univerzitné auto."

Auto, Chrysler Sedan, som si naozaj v piatok poobede, z vlastnej zaneprázdnenosti na poslednú chvíľu, vyzdvihol v univerzitných garážach.

Dostal som kľúče, papiere a dokonca aj parkovacie povolenie. Spokojne som teda zaparkoval na privilegovanom mieste pri vchode do internátu, vyšiel do izby - a odpadol. Nič vážne, len únava z hektiky tých dní ma uložila do postele na dve hodiny. Keď som sa prebral a opláchol, šiel som poklebetiť do kancelárie s Mary. Privítala ma hneď vo dverách:
"Gustav, nevieš koho auto to parkuje pri vchode? Služba hlásila, že má zapnuté svetlá, ale to už bolo pred pár hodinami."
"Shit," hovorím, "to je ´moje´ auto!" a už som bol dolu.
Bolo to hneď jasné. Piatočný podvečer a batéria v háji zelenom. Do riti, čo som to za hovädo?! Zvädnuto som sa dostavil do kancelárie Mary, ktorá už odchádzala. Čo včul? Je po pracovných hodinách a ja zajtra MUSÍM ísť reprezentiť Slovensko, Univerzitu a vlastnú blbosť. Mary to zhodnotila na jeden telefonát, zavolala do univerzitných garáží, chytila nejakého oneskorenca a poslala ma späť k autu. Za desať minút prišiel univerzitný garážmajster s mašinou, vďaka ktorej by dokázal to auto rozložiť na šróbiky a poskladať späť. Vytiahol káble, otvoril kapotu, všetko to spojil, vyskúšal štartér, naskočilo to, poradil mi, aby som sa s tým chvíľu pre istotu previezol a zaželal mi príjemný víkend. Tak som sa chvíľu vozil po tmavých piatkových uliciach malého univerzitného mestečka a v duchu ďakoval tomu, že sa mi to nestalo u nás doma. Mojich v tej veci úradne zamestnaných a platených rodákov (pri fantasticko-hypotetickej utópii, že by mi ako zamestnancovi vôbec vlastná Alma Mater vložila niečo tak vzácne ako auto do rúk!) by iste vôbec nezaujímalo, že som tomu vzápätí zpizdil batériu, a namiesto pohotovej pomoci by ma asi za to všetko natreli na hnedo a nazvali niekoľkými veľmi neláskavými slovami. A ak to nie, tak jedno viem určite - určite by mi nezaželali príjemný víkend.

Keď hovoria prezidenti

Američania milujú prejavy pod holým nebom. V Cedar Rapids, pri otvorení celoamerického Českého a slovenského múzea, som mal možnosť vidieť ako to vyzerá na živo. Pozoruhodné bolo už to, koľko ľudí bolo ochotných prísť sa na tú slávu pozerať, hoci bariéry ich držali od pódia tak ďaleko, že to nemohli ani počuť. Moja pozvánka jediného zástupcu Slovenska za literatúru a umenie mi zaručovala, že som sa dostal až do sektoru prenosných stoličiek pod pódiom. Bolo mi pošepkané do ucha, že predo mnou sedí minister poľnohospodárstva štátu Iowa. To nebolo také zaujímavé ako fakt, že už sme mali druhú polovicu októbra bez babieho leta a pánovi ministrovi bolo len v obleku pri asi dvojhodinovom čakaní na začiatok ceremoniálu poriadna zima. Túlil sa teda ako vrabec-bezdomovec k obrovskej pani v obrovskom kožuchu, o ktorej mi bolo pošepkané, že je pani ministrová. Veľmi zaujímavá dvojica.

Otvárací ceremoniál začal nejaký senátor, ktorý vybehol na pódium ladným skokom a familiárne nás všetkých pozdravil:

"Dobr dan, drugove!"

Chladná odozva z publika mu rýchlo našepkala, že sa netrafil a zachraňoval to spŕškou vtipov o blbých Američanoch, čo ignorujú iné národy. No, blbec bol v tej chvíli on, ale musím povedať, že oproti našim politickým blbcom sa to aspoň pokúšal napraviť.

Moja účasť na otváracej slávnosti, ktorá trvala dva dni (ľudové tance, spev, koštovka českých jedál a samozrejme všadeprítomné "kolace"), bola v tom, že som pol dňa sedel v jednej sále s asi dvoma desiatkami autorov českého pôvodu od úplných amatérov až po slávneho emigranta Jozefa Škvoreckého. Najmä českí či moravskí krajania chodili popred naše stolíky a keď chceli, podebatili s dotyčným, a občas si dokonca aj nejakú knižku kúpili. Viacerí sa zastavili aj pri mojom stolíku a prehodili zopár milých slov. Ja som knihy nepredával, ale rozdal a to tak rýchlo, že som mal nakoniec dosť času sa tu aj rozhliadnuť. České a slovenské múzeum a knižnica v Cedar Rapids je skutočne reprezentatívna budova. V dobe otvárania však ešte veľa exponátov nemali. Bola tam zato veľká mramorová stena popísaná menami slávnych "Čechoslovákov" - dominovali na nej českí hokejisti a tenistka Navrátilová. Žiadneho Slováka som tam nenašiel, ale možno to mali byť len osobnosti, čo niečo dokázali v Amerike. V tej dobe sme ešte neboli hokejoví majstri sveta a o vynálezcovi Baničovi asi nevedia ani mnohí u nás. Mal som chvíľu voľna a tak som sa pridal k jednej turistickej skupine sprevádzanej staršou dámou v kroji, dobrovoľníčkou miestnej českej krajanskej komunity. Tých exponátov naozaj nebolo veľa (hlavne kroje, nejaké upomienkové predmety, stanovy krajanských spolkov...) a všetky boli českého pôvodu. Tá pani to asi tiež považovala za málo reprezentatívne a tak sa na záver obrátila s nadšením k niekoľkým secesným plagátom na stene a povedala:

"A toto je dielo veľkého slovenského maliara Alfonza Muchu."

Možno ju zmiatlo to slovensky znejúce meno. Mohol som vlastenecky pomlčať, ale nedalo mi to a vrátil som Alfonza Muchu späť do českej kultúry. Americkí turisti uznanlivo pokývali hlavou, ale v podstate im to bolo jedno. Tej pani nie. Bolo jej ľúto, že tak ľahko stratila jediného Slováka v expozícii. Aj mne to ako Slovákovi bolo ľúto, lebo ma dojala jej dobrá vôľa, čo vraj všetko zdolá. Na Andyho Warhola alias Andreja Varhoľu som si v tej chvíli trestuhodne nespomenul. Možno nabudúce...

AMERIKA 14

2009-04-08T09:00:00.002+02:00

NO PROBLEM

14.

Let z Bostonu prebiehal v pohode až na to, že som tesne pred pristátím v Chicagu zistil, že na prestup do mestečka Cedar Rapids mi ostáva chabých päť minút. Privolal som letušku a poprosil, aby informovali posádku druhého spoju, že sa blížime. Lenže to už sme pristávali a nezdalo sa mi, že to celkom pochopila. Stále opakovala - no problem, no problem.

Lietadlo rolovalo nekonečne dlho k letiskovej hale a kým sa tie zástupy pred mnou vymotali von trvalo to celú večnosť. Konečne som vybehol chodbou od lietadla a pred vstupom do haly narazil na letušku, čo oznamovala nástupištia k ďalším spojom. Tak hovorím - zastavte to moje lietadlo, už idem! Letuška nahodila ten slabomyseľný úsmev, ktorý sedí na každú príležitosť, a automaticky odrapotala - no problem.

Ja ti dám - no problem! - odprskol som si v duchu a dal sa do behu. V tejto Amerike, keď je človek v trabloch, tak sa naňho takto vykašlú, hrozné!

Samozrejme, že môj ďalší spoj bol na druhom konci letiska. Čakal ma hotový maratón celou nekonečne dlhou halou spojený so slalomom ako som obiehal, prebdiehal a preskakoval všetkých a všetko, čo sa mi dostalo do cesty. Už som videl odbavovací pult k môjmu odletu a nevyzeralo to dobre. Nikto tam už nebol, okrem jediného stewarda zjavne otráveného, že ho tu nechali.

Dobehnem a volám: "Zastavte to lietadlo, som tu!"
"Aké lietadlo, pane?"
"Božemôj, aké lietadlo, no to, čo je tu na svetelnej tabuli - Cedar Rapids!"
"A odkiaľ letíte, pane?"
Bože, to je idiot?! To je predsa jedno, odkiaľ letím! Mal som chuť mu povedať, že z Tramtárie, ale určite by to nepochopil a povolal nejakého odborníka na Tramtáriu a iné ešte nepreskúmané časti Zeme. Američania sú precízni.
"Prilietam z Bostonu, práve sme pristali," povedal som odovzdane.
"Tak potom je to v poriadku, pane. Preleteli ste z východoamerického časového pásma do stredoamerického a do odletu vášho lietadla máte ešte hodinu čas."
"Kúrva, ale je tá Amerika veliká," povedal som si polohlasom po slovensky.
"No problem," odvetil automaticky steward.

AMERIKA 13

2009-04-01T09:00:00.001+02:00

AMERIKA

LEKCIA MOJEJ BOHYNE

13.

Pri vedomí, že som dvojnásobným doktorom celkom vážnych vied sa vám chcem zveriť s jedným - tajomstvom? Možno to nie je tajomstvo, veď sa o tom chystám hovoriť, ale viera. Ja verím v to, že mám nad sebou (minimálne na cestách a teda minimálne cestovnú) Bohyňu. Odkedy som videl v Španielsku na každom kroku kultové miesta Panny Márie, volám ju Virgen - teda Panna. Veď kto iný, než svätica a navrch panna, by to so mnou vydržala? Táto patrónka na mňa dozerá, zachraňuje ma keď treba a ukazuje východ z labyrintu, keď sa do niektorého zamotám. Občas ma aj karhá za moju malovernosť. Toto je ten prípad.

Noc v Bostone

Autobus ma vyložil v Bostone na stanici Greyhoundu okolo pol deviatej večer. Už bola tma a začalo pršať. Mojou jedinou úlohou bolo ubytovať sa. Podľa vopred vytelefonovanej dohody medzi mojím priateľom Lacom z New Yorku a jeho priateľmi, Slovákmi v Bostone, to malo byť kdesi na okraji mesta. Vytvorili tu pozoruhodnú kolóniu našich slovenských rovesníkov vrátane napríklad gitaristu Juraja Buriana, ktorý tu vtedy študoval. Hneď som im zavolal. Nikto to nezdvíhal. Bol som pokojný, počkal pol hodinu a zavolal znovu. A potom znovu a znovu a znovu. Neboli doma ani pred polnocou. To už som začal byť nervózny. Vonku bolo hnusne daždivo a nešlo, len tak s veľkou taškou, šliapať ulicou a hľadať hotel. A spať som kdesi musel. Šiel som na informácie, tam mi poradili nejaké číslo, rozmenil som si na mince a vytočil. Bola to celomestská hotelová služba. Ich informácia bola veľmi stručná:

"Hotelovú izbu? Teraz, v Bostone?! Pane, vy žartujete, tu nie je ani jedna hotelová izba voľná!" "Nebláznite, v takom veľkom meste ako je Boston nie sú voľné izby?!"
"No samozrejme, vy neviete, že Boston je tento rok kongresovým mestom Spojených štátov?"

Vôbec som nevedel, že Boston je tento rok kongresovým mestom Spojených štátov a hlavne som netušil, čo to je - kongresové mesto. Ten hlas v telefóne mi to síce vysvetlil (v jednom roku sa konferencie a kongresy konajú vždy v jednom meste, aby si raz za čas zarobilo každé veľké mesto v USA), ale mne začali dochádzať mince a stále som ešte nebýval!

"Ale ja musím niekde spať!"
"Skúste Sheraton Tower, pane, ale za výsledok neručím..." posledná minca cinkla a spojenie skončilo. Každá rada je v takejto chvíli dobrá, ale vedel som, že toto bude pekne drahá rada. Nedalo sa ale nič robiť. Nastúpil som do taxíka a vydal sa v ústrety osudu.

Kto je osud

Na osud sa v tej chvíli zahrala moja Bohyňa. Dosť som ju asi naštval, lebo som si za hodiny cesty autobusom z Rochesteru do Bostonu aspoň dvadsať krát vyčítal dve veci - načo som si doma kúpil VISA kartu a načo som si k tomu ešte prikúpil aj IAPA kartu. Mať VISA kartu sa vtedy u nás ešte nenosilo (niektoré banky ju nevedeli ani vydať), ale vedel som, že do Ameriky sa zíde. Lenže len, čo sme prišli, otvorili nám konto v National Bank a tak som tú VISA kartu nemal ako použiť. Ešte väčšia somarina bola tá IAPA karta (International Air Passenger Association), ktorá mi za mastný poplatok zaručovala zľavy na prenajatie áut a na hotely v USA. Lenže auto som si, ako čoskoro po prílete vysvitlo, dokázal prenajať aj sám a lacnejšie a tie zľavy poskytovali len drahé hotely, kam by som v živote nevošiel. Karty VISA a IAPA mi teda podľa zrelej úvahy boli na cestách po Amerike na nič. Moja Bohyňa sa rozhodla dokázať mi opak.

Vitajte v Sheraton-Tower

Keď som do tohto super-moderného hotela v Bostone vstúpil, hneď som vedel, že je zle. Ale cúvnuť nebolo kam! Prešiel som obrovskou halou a pristúpil k recepcii. Pýtal som si izbu, ale nedívali sa na mňa s dôverou. Oblečený som bol tak ako som si myslel, že má vyzerať Američan, aby ho na ulici neokradli. Cez plece prehodenú tašku. A ešte napoly zmoknutý.

"Máte nejakú kreditnú kartu?" Vytiahol som kartu National Bank.
"To nie je kreditná karta," povedal recepčný odmerane a otočil sa mi chrbtom.
"Moment!" zareval som a z ponožky náročne, ale predsa vylovil dobre ukrytú VISA kartu.

Pozrel na to a zmenil kukuč. Pre istotu ju ale skontroloval. Asi fungovala (použil som ju naozaj prvý krát) a tak mi vydal kľúče, zavolal nosiča batožiny a zaželal dobrú noc. Mal som myšlienky na všetko iné, len nie na dobrú noc. Bol som naštvaný na tých mojich zatiaľ ešte neznámych krajanov, aj na toto daždivé kongresové mesto. A zatiaľ som sa viezol výťahom, ktorý sám o sebe vyzeral ako hotelová izba. Do toho mi nosič vykladal, ako rád by sa pozrel na Slovensko (samozrejme, najskôr sa ma zdvorilo opýtal odkiaľ som). Vyzeral na to, že by sa rád pozrel kamkoľvek, odkiaľ je niekto komu nesie kufre a tak som mu dal dolár, nech už neotravuje. V izbe som za sebou zabuchol dvere a teraz už nadával aj sebe ako ľahko rozhadzujem peniaze. Vyzeralo to zle.

Hneď som volal Lacovi do New Yorku, že čo to má znamenať. Napadla ho tá najnormálnejšia odpoveď ("slopú v nejakej krčme") a tak som sa naštval aj na neho (čo ma má čo posielať za chalanmi, čo nesedia doma na riti, keď ich ide navštíviť krajan na cestách?!). Zložil som telefón a rozhliadol sa po izbe - nič moc a za také prachy! Jediný luxus (okrem obligátneho televízora s diaľkovým ovládaním priskrutkovaným k nočnému stolíku?!) bol kávovar. Kávu nepijem, ale keď už za to platím krvavé doláre... - lenže nefungoval. To som bol na koni, hneď som volal recepciu. Za päť minút sa dostavil ktosi, kto mi na tom kávovare navaril nápoj, ktorý obvykle nepijem. Teraz už neostávalo, než ho vypiť. Keďže som ho vypil, nemohol som vďaka tomu zaspať. No, na porazenie!

O šiestej ráno počujem šuchot pod dverami. Šiel som sa pozrieť - bol to účet za izbu. A pekne mastný - cena za izbu, telefonáty a ešte nejaké dane. Ten účet bol dlhý skoro pol metra a prial mi dobré ráno. No, do kelu! Sadol som si na posteľ a uvažoval. Jedinou spoľahlivou obranou je útok. Odrazu ma osvietil ten najprostejší nápad - IAPA karta! Hneď som sa vrhol k taške. IAPA karta tam bola a k nej priložený hrubočizný zoznam hotelov a zliav. Nalistoval som bostonský Sheraton-Tower a práve ten dával hneď dve zľavy! Už som bol pokojnejší. Nahodil som na seba to najlepšie, čo som mohol (dokonca aj sako a kravatu) a zišiel do recepcie.

"Chcem hovoriť s manažérom hotela!"
Malá úklona a za chvíľu tu bol, vlastne bola.
"Čo môžem pre vás urobiť, pane?"
"Snáď sa o tom nebudeme vybavovať po stojačky," udržoval som tempo.
"Máte pravdu, nech sa páči."

Lenže namiesto toho, aby ma zaviedla do kancelárie (kde by sme si to "medzi nami babami" už ľahšie dohodli), vyšla spoza recepčného pultu a viedla ma tou obrovskou hotelovou halou ku kreslám.

Bol to trapas a hlavne - nebol to dobrý začiatok. Skúsil som to inak. Napadla ma spásna (až filozofická) myšlienka.
"Mimochodom, viete aký produkt v tomto vašom hoteli vlastne predávate?"
Toto ju trošku zarazilo. Slovo "produkt" je skvelé pre Ameriku, ale v súvislosti s hotelom to počula po prvý krát (a vlastne aj ja).
"Nie, neviem, čo to je?"
"Spánok," povedal som celom nevinne a potom som rýchlo nasadil smrtonosného Nelsona. "A teraz mi vysvetlite, milá pani, ako to, že som u vás nemohol spať?! Veď u vás som vo svojej izbe na tridsiatom poschodí počul o šiestej ráno metro!"
Rozohrané to bolo skvele, ale nie na takúto subtílnu bytosť. Zastavila a úprimne na mňa vyvalila oči.
"Metro? Na tridsiatom poschodí?!"
Zastal som a pokiaľ možno ešte suverénne potvrdil: "Metro". Ale to už som vedel, že niečo nesedí.
"A aké číslo má vaša izba, pane?"
"Číslo 3055, prečo?"
"Ach bože, to je izba, ktorú len veľmi neradi dávame. Susedí totiž s výťahom, takže to bol výťah, nie metro, čo ste počuli. Sorry."

Spľasol som. Následná debata v kreslách bola už stručná. Áno poskytujú zľavy držiteľom IAPA karty, ale len jednu. Vybral som si tú väčšiu, ale aj tak to nebolo žiadne víťazstvo. Zdvihli sme sa a mlčky kráčali k recepcii. Mal som už vystrieľaný celý zásobník, posledná salva patrila im - to bude smrteľný zásah na moju peňaženku! Náhle zastala:
"Naozaj ste nemohli spať, pane?"
"Naozaj, veď kvôli tomu viem, že mi ktosi už o šiestej ráno podstrčil pod dvere tento nemožný účet."
"Ach áno, účet..."
Pozrela na ten rozsudok finančnej smrti a zobrala mi ho z rúk.
"Nechajte to na mňa, pane. Niečo s tým urobíme."

Keď som pri odchode vracal kľúče, účet bol až o polovinu nižší, než pôvodne. Zaplatil som to VISA kartou. Bola to veľmi poučná lekcia o tom, že nemám provokovať svoju Bohyňu. VISA kartu mám dodnes. Namiesto IAPA karty vybavila moja Bohyňa už pomaly celé ľudstvo mobilnými telefónmi. Pokojne popíjajte, veď uvidíte, až zavolám!

AMERIKA 12

2009-03-25T09:00:00.001+01:00

AMERIKA

CESTOVANIE SO SIVÝM CHRTOM

12.

Najväčšia súkromná autobusová sieť v Amerike sa vo volá Greyhound, Sivý chrt. To už asi kde-kto u nás pozná, ale asi málokto vie, čo za dobrodružstvá taká diaľková autobusová linka obnáša. Ja som mal so Sivých chrtom cestovať neuveriteľných desať a pol hodiny. Naprieč najširšou stranou štátu New York z Rochesteru do Bostonu v štáte Massachusetts. Prakticky celý deň od 10.00 ráno do 20.35 večer. Po skúsenosti s našimi autobusovými službami, som bol pripravený na nekonečnú cestovnú tortúru, ktorá sa nedá v zdraví prežiť. Ale presvedčili ma o tom, že to naopak môže byť veľká zábava. Prvým dobrým ťahom bolo, že nás po ceste tri krát vyložili a tak nenápadne donútili k prechádzke po hale motorestu, lebo sa menili šoféri. A toľko krát medzi tým zastali na rôznych odpočívadlách a pumpách s obchodmi, že som konečne pochopil ako sa v Amerike cestuje autobusom a začal tú ich hru s chuťou hrať:

Na jednej zastávke som si kúpil chicken-burger a s chuťou ho aj zošrotoval.
Na ďalšej jablko a jahodový džús ako dezert.
Na ďalšej som sa odvážil, či som toho nezjedol priveľa.
Potom som kúpil pohľadnicu.
Na nasledujúcej zastávke som ju napísal.
Na ďalšej som kúpil známku a pohľadnicu odoslal.
Ďalšia zastávka mi ponúkla video-hry, tak som si zahral basketbal (neúspešne).
Inde som si prečítal predné stránky novín (samé zlé správy, ako vždy).

Zakaždým som si cvrkol ako pes, čo značkuje stopu. Len tak, aby po mne na tomto svete niečo ostalo. Nikdy som sa nestratil, lebo si nás šofér vždy spočítal.

Medzitým všetkým som si čítal, spal a pozeral úžasný, úžasný plnofarebný panoramatický najširšie-možne-uhlý film s názvom Jeseň, ktorý mi premietala Matka Príroda za oknom. Ten film bol romantický, okúzľujúci, múdry a hlavne, dal sa pozerať spredu dozadu, ale aj naopak. Bolo to bez titulkov a ozvučenie zabezpečoval motor autobusu, ale možno aj vďaka tomu človeku mimovoľne naskakovali myšlienky, úvahy, zadumania. Je to celkom iste koprodukčný film a v určitých mesiacoch ho premietajú všade na severnej pologuli, ale vrelo odporúčam pozrieť si aj jeho americkú verziu.

Málo dní vo svojom živote som zažil v takej pohode a pohodlí ako tento. A ani som nestihol všetko dojesť, dopozerať a dočítať. Neskôr som zistil (a aj zažil), že autobusom sa dá ísť aj na dlhšie trasy. Naši dovolenkári to predsa poznajú veľmi dobre. Vďaka prísľubu "dovolenky" je našinec schopný prežiť v polohe skrčenca aj pätnásť hodín v ťahu s dvoma nutnými piš-pauzami kdesi za bukom. A keby proti tomu vo svete nevymysleli zákony, tak naši šoféri obehnú v jednom ťahu zemeguľu bez výmeny a bez spánku. Ten rozdiel medzi službami Sivého chrta a tými našimi, je aj v tom, že naše cestovky a dopravcovia sa domnievajú, že sme kusovky s oceľovými zadkami. V Amerike vedia, že vozia ľudí...

AMERIKA 11

2009-03-18T09:00:00.000+01:00

AMERIKA

NIAGARSKÉ VODOPÁDY

11.

Na jednodňový výlet z Rochesteru som si musel zobrať auto z požičovne. Môj profesorský hostiteľ Norton W. Miller ma tam doviezol, pomohol vybaviť formality a ešte sa ponúkol, že ma vyvedie na výpadovku za mesto. To posledné som musel odmietnuť - nevedel som totiž ten voz ani poriadne naštartovať, nie to ešte riadiť! Väčšina áut v Amerike má automatickú prevodovku (a všetky z požičovne) a ja som s takým zázrakom ešte nešiel.

Chvíľu to trvalo, kým sme si na seba zvykli a kým som si hlavne zvykol, že auto s automatickou prevodovkou ide stále! Takže už naštartovaním sa pohne a keď nedržíte nohu na brzde, hneď aj môžete skončiť v plote. Mojím prvým požičaným autom bol milý a malý Dodge Neon, akurátne vozítko na jednodňový výlet. Profesor ma teda zanechal prvému zoznamovaciemu rande s Neonom a my sme sa spoločnými silami konečne pohli. Aj s mesta som našiel cestu, aj k Niagarským vodopádom som trafil a na večer zaparkoval pred Niagarskou pevnosťou na brehu jazera Ontario veľkosti vreckového mora. Pevnosť je pozoruhodnou ukážkou drsných podmienok prežitia vo vojenských posádkach na Divokom západe. Bol som takmer posledný návštevník, vychádzal som, keď sa už zmrákalo. Došiel som k Neonu, otvoril, nastúpil, naštartoval a - nepohol sa. V nastalej tme som totiž nevidel na krok, nenašiel som spínač svetiel. Mimochodom, neviem, či ste si to všimli, ale automobiloví návrhári majú zvrátenú ambíciu premontovať ovládače v aute vždy "ešte inak". A tak napríklad existujú modely áut, kde na spiatočku musíte urobiť náročný pohyb stlačenia čohosi na páke riadenia a až potom zaradenia spiatočky. V Neone som postláčal úplne všetko a svetlo som nenašiel.

Na parkovisku už nebol nikto okrem mňa. Pevnosť už zavreli a tak som sa pustil "po slepu" cestičkou vo veľkom parku na nejaké osvetlené miesto. Nedošiel som, musel som zastaviť. Bolo to ako zakliate. A vtom sa, ako to už v rozprávkach býva, z vnútra parku, tou istou cestičkou blížilo auto. Hovorím si - v temnom parku a stopovať, to je rovno na odstrel. Pri americkej kriminalite, čo sa denne valí z médií, nikto rozumný do takejto pasce nevlezie. A predsa som zamával a predsa vliezla! Lebo v tom aute poslednej záchrany zastavila osamelá žena. Stiahla okienko a chcela vedieť, čo sa deje. Vysvetlil som a dal som si záležať, aby bolo počuť, že som naozaj cudzinec a teda také čosi sa mi môže prihodiť. Usmiala sa, vystúpila, naklonila sa do voza, našla spínač hlboko pod volantom (?!), popriala mi "good luck" a už jej nebolo. Ale ani potom som sa ešte s autom nepohol. Musel som si totiž najskôr zrovnať v hlave ako sa ktosi kto sa denne dozvedá o vraždách, lúpežiach a prepadoch dokáže odhodlať zastať v tme uprostred opusteného parku a pomôcť cudziemu človeku.

Sú len dve možné odpovede - buď je solidarita Američanov odolná katastrofickým správam alebo tá žena nemala doma televízor. Oboje je možné, to prvé viac.

Dva vodopády

S Niagarskými vodopádmi som urobil rovnakú skúsenosť ako s egyptskými pyramídami alebo palácovým komplexom v Alhambre. Prišiel som, videl som, odolal som. Zázrak sa nekonal, dojem sa nedostavil, zážitok sa vybil v navliekaní modrého pršiplášťa. Ten sme totiž vyfasovali na lodi, ktorá nás pod vodopády doviezla. Z tých sme mali minimum, lebo voda padala tak mohutne, že vo vodnej spŕške, ktorá sa z vodopádu valila, nebolo vidieť takmer nič. Ani fotiť sa nedalo. Pristáli sme, modrý vodo-pádo-plášť som si zobral na pamiatku a naštartoval žiarivý Neon cestou po prúde Niagary niekoľko kilometrov k starej pevnosti. Nemôžem povedať, že by som bol svojou studenokrvnosťou nadšený.

"Trepeš sa takú diaľku, vyvalíš celý majetok za požičanie auta a lístok na loď - a potom? Ak si sa chcel osprchovať v modrom pršiplášti, to si si mohol dopriať aj doma. A ešte ušetriť!" Vážne som si dohováral a vážne si vstupoval do svedomia. Svedomie bolo doma a tiež ho to štvalo, hlavne tie premrhané investície. Vtom som dupol na brzdu, nie, to snáď nie, takéto niečo, takýto úúúúúúžasný pohľad?! Do toho trúbenie zozadu, tak som sa musel hneď pohnúť ďalej. Ešte pár sekúnd som riskoval reťazovú zrážku, aby som si ten zázrak zafixoval do pamäti aspoň ľavým okom a už to bolo preč. Zážitok, mohutný dojem, veľká vec! BOL TAM - vodopád! Ale postavený ľudskými rukami a nesmierne, nesmierne pôsobivý. Niagara totiž padá do hlbočiny vymletej za tisícročia vodou z takmer rovinatej krajiny. Vy ste na tej rovinke a dolu pod vami hučia spenené vody. O pár kilometrov ďalej sa to opakuje znovu a bez varovania. Tentoraz ako obrovský vodný sklz priehrady, ktorej hrebeň je na vašej úrovni a uvidíte ho na kratučký okamih po ľavej strane cez tri pruhy cesty a ten hlboký kaňon rieky, čo sa už nevie dočkať kedy vrazí do široko rozkročenej vodnej masy Ontaria. Ten vodný sklz bol prázdny a o to väčší dojem vyvolával. Aspoň vo mne. Takže to bolo vlastne s happyendom. Zážitok asi ako pri prvom milovaní. Ľúbostná predohra s Niagarskými vodopádmi bola dlhá, nudná a nemotorná; nečakaná rozkoš krátka a na hrane karambólu. Ale tie spomienky!

AMERIKA 10

2009-03-11T09:00:00.000+01:00

AMERIKA

DAŤ NEW YORKU ŠANCU

10.

Drvivú väčšinu miest obývaných i neobývaných (ako napríklad Grand Canyon) vám vaši americkí známi vrelo odporučia. Všetko je skrátka "great". Len keď spomeniete, že chcete navštíviť New York, začnú byť neobvykle opatrní. To mesto totiž nemôžete prejsť bez toho, aby ste sa ho rozhodli buď milovať, alebo nenávidieť. Je to vriaci bujón ľudských osudov a snáh - buď sa popálite, alebo si pochutíte. Počul som o zvukárovi akéhosi slovenského televízneho štábu, ktorý po príchode do tohto mesta prestal rozprávať. On sa proste urazil. Nedokázal stráviť tú valiacu sa masu vnemov, zvukov a pachov. New York - to je celý svet v jednej malej konzerve, opatrne otvárať! Toto všetko Američania vedia a pretože sú prirodzení patrioti vopred vás chcú na ten náraz newyorskej životnej plazmy pripraviť. Nie jeden mi povedal: "Gustav, daj New Yorku šancu."

No, veľmi ma povznieslo, že by akurát New York stál o to, aby som mu dal šancu; a aj by som to skúsil, len som nevedel - ako?! Vyriešil to môj dlhoročný priateľ a krasňanský spolurodák Laco: "Vykašli sa na obzeranie mrakodrapov a Sochu slobody. Až dôjdeš, hneď sadni na metro do Brooklynu - zahráme si tenis!"

Tak na toto sa vždy nechám nachytať. S Lacom sme spolu chodili na gymnázium v rodných Krasňanoch a hrávali tenis. Vždy ma porazil, pri veľkom šťastí som na neho uhral tak dva gamy na jeden set. To je ako keby ste dali niekomu jeden gól a on vám šupol späť hneď tri. Takže som sa tešil skôr na to zvítanie po rokoch. Laca som nevidel aspoň päťročnicu potom, čo sa rozhodol skúsiť v Amerike šťastie. A dosť som musel pátrať, kým som ho v Ne Yorku aj vypátral. Bolo krásne slnečné popoludnie. Nezaváhali sme ani chvíľu a vyrazili na miestne verejné kurty. Laco mi požičal raketu a začali sme. Teda, začal som dobre a - pokračoval som dobre! Odrazu to nebolo s tou Lacovou výhrou také jednoznačné. Tĺkol do loptičky ako bombardér, ale ja som to akosi stále vracal a odrazu bol môj večný súper na prehru. No, mali ste to vidieť. Najskôr si len tak žundral pod nos, potom pridal na hlase a začal sa sťažovať nahlas, nakoniec už som ho počul z druhej strany kurtu ako vrieska sťaby vodca klubu paviánov - toto nie je tenis, to je anti-tenis a čo toto má znamenať! Veľmi sa mu nepáčilo, že mi síce tie moje údery idú každý iným smerom a že loptičky odo mňa padajú ako invalidi, no ale padali na jeho stranu a bol to jeho problém, že ich nevedel vrátiť. Veď ja som hral vlastne v sebaobrane!

Lenže s mojím drahým krajanom to už pomaly bolo na nevydržanie. My tenisti sme skvelí kamaráti, ale niektorí jednoducho nevedia prehrávať. Raz som zažil takého zúrivca, že od zlosti zahodil raketu za kríky - a potom ju ten dilino nevedel nájsť! Tak si ma tam predstavte - po rokoch sa v mne neznámom meste stretnem s blízkym človekom, teším sa ako pokecáme o všetkom možnom, po týždňoch konečne slovenské slovo a to slovo znie - ja sa na to môžem... A tak mi napadlo, že ja sa na to môžem tiež. Prestal som hrať, prišiel pomaly k sieti a povedal tam, na druhú stranu, vzácnemu krajanovi: "Ešte raz, len jediný raz prdneš zase takú nejakú sprostosť o tom ako hrám, tak ti tú raketu hodím na hlavu a viac sa už vidieť nemusíme, jasné?!"

Našťastie to Laco predsa len vyhral. Bratali a uzmierovali sme sa potom až do druhej rána. Ale prisámvačku, neviem vám povedať, čo by sa stalo, keby prehral.

AMERIKA 9

2009-03-04T09:00:00.001+01:00

AMERIKA

SPRÁVY Z DOMOVA

(Iowa City, spisovateľský pobyt)
9.

Mám dobrý zvyk neobzerať sa na cestách späť. A ani len neskúšať zisťovať, čo sa deje doma - od toho nášho rodinného domova až po ten celoslovenský. Jednoducho preto, že na tú diaľku nie je v mojich silách niečo zmeniť, či zachrániť a v duchu životného kréda Sv. Františka z Assisi, som vďačný za každú príležitosť rozoznať, čo môžem zmeniť (a teda má zmysel tým strácať čas), alebo nemôžem. Napriek všetkým týmto dobrým a múdrym predsavzatiam, nedalo mi to. Objavil som totiž, že v Amerike existuje pozoruhodný televízny kanál SCOLA (Satellite Communications for Learning Association), ktorý pozostáva len z televíznych večerných správ rôznych krajín sveta. To znamená, že za sebou uvidíte v originálnej reči správy z Maroka, Fínska, Mongolska, trebárs nasledované správami z Indonézie a Poľska. Na správy slovenskej štátnej televízie bol vyhradený čas o pol štvrtej ráno. Nastavil som si budík, zapol televíziu, uvidel a zhrozil sa. Nie, toto naozaj nemusím vidieť a vedieť na to, aby som tu v Spojených štátoch (či kdekoľvek na svete) splnil svoje spisovateľské úlohy. Televízor som vypol s nádejou, že nikto z mojich kolegov netrpí nespavosťou a ak, tak nevidel tento kanál a ak, tak nerozumel. Ale ono to malo byť ešte inak.

Zlé správy z domova

Náš ročník International Writing Program bol tak veľký, že som v ňom objavil aj maďarského dramatika Spira, ktorý navyše rozumel po slovensky a občas si mnou nejakú tu našu aj zaspieval. Bol to teda Spiro, ktorý ku mne jedného dňa prišiel a povedal - u vás doma uniesla tajná polícia prezidentovho syna. Bum! A čo ja s tým? Mám ísť hľadať prezidentovho syna? Mám zrušiť politicky skorumpovanú tajnú políciu? Čo vlastne mám teraz urobiť?! Samozrejme, že neurobíte nič, ale (a to je na tom to najhoršie) hoci ste nič zlé nevykonali a ani nič proti tomu urobiť nemôžete, odrazu ste niekto iný. Ešte včera ste bol jedným zo spisovateľov jedného z tých malých, zabudnuteľných štátikov uprostred Európy. Dnes ste "predstaviteľ" krajiny, kde sa unášajú prezidentskí synáčikovia. A TOTO pocítite veľmi rýchlo. Žiaľ medzinárodné správy sú na 90 percent o katastrofách, masovom zabíjaní a veľkých politických škandáloch. Preto vždy, keď otváram v zahraničí noviny, tajne dúfam, že tam o Slovensku nič nebude. Najlepšie správy z domova, žiadne správy z domova.

AUTO V AMERIKE

Auto v Amerike nie je ako auto u nás. U nás je to plechové približovadlo, ktoré sa ocitlo na nepriateľskom území. Máločo funguje vo váš prospech ako majiteľa vozu, a drvivá väčšina, vrátane policajtov, vás má za ľahkú obeť. V Amerike je auto kolíska, milenecké lôžko, sedadlo v kine, lavica v kostole, okienko v banke, jedálenský stôl, obývačka, spálňa, nákupný vozík a keď na to príde, aj rakva. Američania zvládnu celý svoj svet spoza volantu a celý ich svet slúži tomu, kto za volantom sedí. Je to automobilový raj. Ktosi mi opisoval príhodu ako nejaký Američan dostal defekt a než stihol vystúpiť z auta, už pribehol pomocník z blízkej garáže a prikotúľal koleso, ďalší dobehol s heverom, automechanik po nich už len skontroloval dotiahnutie skrutiek, vyinkasoval malý poplatok a šlo sa ďalej. Znie to ako rozprávka, ale ja tomu verím. Ono to ide tak ďaleko, že bez auta si tu vlastne úplne nemožní. No len sa na to pozrite: Vo vidieckom mestečku majú veľkoparkovisko lemované obvyklým výberom prízemných obchodov. Uprostred toho parkoviska tróni osamelá budova bez ľudskej obsluhy. Je to bankomat pre autá. Príjazd, obvyklý monitor s tlačidlami a výdajom bankoviek, výjazd. Autá prichádzali a odchádzali. Chcel som si vybrať peniaze, ale nemal som auto! Ten pohľad by som vám teda doprial - rad áut, ktoré sa v letnom sparne lenivo posúvajú k bankovému automatu. A uprostred tej rady prešľapuje exot zo stredu Európy a tvári sa, že je auto. Po vybraní peňazí som mal tú najvyššiu akceleráciu zo všetkých miestnych automobilov - zahol som za roh a tváril sa, že som tam nikdy nebol. Vlastniť v Amerike auto je ako vyfasovať občiansky preukaz. Veď vodičské preukazy aj tak fungujú, pretože Američania žiadne občianske preukazy nemajú. Cudzinec a cestovateľ si ten pocit americkej dospelosti môže požičať. Keď som vošiel do požičovne v mestečku Iowa City, zamilovali sme sa do seba na prvý pohľad. Ja a nebovo-modrá Toyota Corrola. A to nie som automobilový nadšenec a autá mi dovtedy nič moc nehovorili. Táto slečna ale vyzývala na cestu za hranice všedných dní a navyše za celkom prijateľnú cenu. Mali sme spolu stráviť dva týždne a prejsť kus kontinentu. A ja som už od dverí vedel - s touto a žiadnou inou! Odvtedy sa vždy obzriem, keď okolo mňa frčí Toyota Corrola, alebo ju vidím na reklamnom plagáte. Ale, hoci mi to asi neuveríte, ja mám dojem, že pod tým názvom predávajú dnes niečo celkom iné. Tá MOJA Toyota Corrola bola totiž tá jediná pravá a vyvolená. Nesklamala.

AMERIKA 8

2009-02-25T09:00:00.001+01:00

AMERIKA

SI V AMERIKE, LEŤ!

(Iowa City, spisovateľský pobyt)
8.

V univerzitnom mestečku Iowa City existuje Výbor pre vítanie cudzincov. Je zložený zo samých zaslúžilých a entuziastických dôchodcov. U nás sú dôchodcovia radi, že žijú, a cudzinci im lezú tak akurát na nervy. Ale v tomto americkom mestečku je ešte aj (nám už známe) Centrum medzinárodných štúdií, kde deva menom Shu-I Chan, pôvodom z Tchaj-wanu, registrovala všetkých oficiálnych návštevníkov Univerzity z cudziny a miestnemu obyvateľstvu dávala na vedomie z koho prítomnosti sa môžu tešiť. Shu-I Chan mi jedného dňa zavolala a opýtala sa ma, či by sa so mnou mohol stretnúť pán menom Bruce Lafferty. Bol vraj polroka na Slovensku a rád by opäť stretol niekoho od nás. Prekvapilo ma, prečo sa ma na to pýta a prečo sa dotyčný Bruce Lafferty so mnou už dávno nestretol. Vysvetlila mi, že vzhľadom k rešpektovaniu môjho súkromia potrebuje môj súhlas, aby mi Bruce mohol zavolať. Samozrejme som súhlasil a Bruce zavolal. O dva dni sme už sedeli spolu na pive.

Bolo to srdečné stretnutie. Bruce na Slovensko rád spomínal. Jedinú výhradu mal k našim policajtom, pretože okrádajú cudzincov na pokutách ako len môžu. S tým som nemohol než smutne súhlasiť. Keď sme sa konečne dostali k tomu, čo vlastne každý z nás robí, objavil som v Brucem profesionálneho vojenského pilota. Síce len za Národnú Gardu a na dopravných Herkulesoch, ale aj tak tu predo mnou sedel môj životný sen. Ako chlapec som chcel byť pilotom. Ale neurobil som preto asi dosť a tak som sa Bruceho podrobne vypytoval, o čo všetko som vlastne prišiel. Pozrel sa na mňa s údivom a ubezpečil ma, že ešte stále nie je nič stratené - "toto je predsa Amerika". A dal si so mnou stretnutie zasa o týždeň.

O týždeň sme sa stretli na miestnom letisku. Slúžilo najmä športovému a súkromnému lietaniu, hoci som tu videl pristávať aj malý dopravný jet charterovej linky. Bruce prenajal malé dvojmotorové lietadlo s dvojitým riadením. Podrobne so mnou prebral predletovú prípravu, nasadli sme, Bruce nahodil motory a pomaly sme rolovali na štartovnú dráhu. Bolo to fajn, bola to Amerika. Úplne neznámy známy obetoval čas aj peniaze na to, aby ma povozil v malom športovom lietadle. Čo viac by som si mohol priať?!

"Chyť sa svojich kormidiel," povedal autoritatívne Bruce, keď sme sa ocitli na prahu štartovacej dráhy, a dodal: "Ja budem pridávať plyn a ty zdvihneš lietadlo a vzlietneš."
"Ale ja som ešte v živote lietadlo neriadil!" ohradil som sa.
"To je v poriadku. Som inštruktorom lietania a toto je prvá lekcia. Poďme!"

Bruce pridal plyn, ja som podľa z detstva načítaných vedomostí a hlavne jeho inštrukcií pritiahol riadenie a - vzlietli sme. Nebolo to najelegantnejšie, ale boli sme vo vzduchu. Potom sme obleteli polovicu Iowy a Bruce mi dal možnosť naozaj vlastnoručne pilotovať. Keď som sa mu snažil v hluku motorov prejaviť vďačnosť, len mávol rukou.

"To nič nie je," zakričal späť Bruce. "Lietanie je v podstate veľká nuda."

Celkom s Brucem nesúhlasím, ale oceňujem, že sa ma o tom aspoň pokúsil názorne presvedčiť. Pre zachovanie "nudy" rutinného letu a aj pre istotu, pristávací manéver urobil s bravúrou sám.