streda 30. septembra 2009

AMERIKA 36

KAPITALIZMUS NA ŽIVO

Mám dobrú známu menom Katarína, ktorú by sme smelo mohli nazvať aj „živá pancierová päsť“ – prerazí všetko. Pracovala vo Washingtone vo Svetovej banke a mal som s ňou ísť na obed. Dostavil som sa načas, ale Katarína toho ešte mala ešte niečo rozrobené. Vo vyľudnenej budove sme sa zdržali dosť na to, aby sme ten obed nakoniec absolvovali v behu. Pohľadom na hodinky totiž zistila, že v jej obľúbenom Deli už za päť minút zatvárajú. V závese za ňou sme zleteli výťahom dvestoštyridsaťosem poschodí (možno menej), behom prekrižovali (najmenej) štyri frekventované ulice a vbehli do akéhosi super-bufetu naozaj v poslednej chvíli. Už zatvárali. Katarína prehovorila posledného zamestnanca, aby nás ešte obslúžil. So mnou nebol problém, ale Katarína sa začítala do dlhého zoznamu sendvičov, ktoré vám urobia na mieste (dnes už to dorazilo aj k nám, lenže v malom). Predavač trpezlivo čakal na objednávku. A Katarína začala:
„Dám si toto, ALE hento by sme mohli vynechať a VIETE ČO pridajme tamto, no a ešte by som si K TOMU dala, napríklad…“
Ten človek nakladal, nakladal a nakladal. Keď naložil vrchovatý sendvič v podobe nezameniteľného kulinárskeho originálu, zabalil ho a podal Kataríne. Zobrala, usmiala sa najnevinnejšie na svete a opýtala:
„Koľko platím?“
Predavač sa usmial a odpovedal:
„Neviem, madam, na túto kombináciu nemám kód.“
„Mhm,“ odpovedala účastne Katarína, pretože už ten zázrak žula.
„Opýtam sa manažéra, počkáte chvíľ, madam?“ skúsil to predavač.
„Hmhm, mňam,“ odpovedala spôsobne Katarína.
Predavač odišiel do zadnej kancelárie a o chvíľu sa vrátil s nasledovnou správou:
„Madam, manažér vás pozdravuje a hovorí, že to máte zadarmo. Naozaj to nevieme vykalkulovať.“
„Díky,“ povedala s plnými ústami Katarína, vyšli sme von a on za nami zavrel.
Ostal som tam na chodníku stáť, díval sa ako Kataríne chutí a hlavou mi ako mucha bzučala jediná otravná myšlienka – tak toto je ten škaredý kapitalizmus, ktorým mi ako strašidlom pokazili škaredí komunisti celú mladosť?!

streda 23. septembra 2009

AMERIKA 35

CIKACÍ ZÁŽITOK


Inak to nazvať neviem. Nášmu dieťatku sa zachcelo, a to uprostred newyorského Central Parku. Verím v americký perfekcionizmus a verím správam, že uprostred utahskej púšte nájdete pri ceste osamelý, ale čistý záchod. Pod lampou, ale vraj býva tma. A tá americká lampa straší v samom srdci New Yorku! No a dať decko ciknúť len tak niekde za bukom – to chcete aby ma zavreli? Švajčiarska rodina si prenajala dom a ich malé deti sa hrali na záhrade. Malej sa nechcelo do domu a tak ju starší brat nechal vycikať niekam do trávičky. Videla to susedka a zavolala políciu – vraj detské porno! Toho chlapca a dievčatko zavreli, rodičia s ďalšími deťmi ušli do Európy, aby odtiaľ až po mesiaci právnických ťahaníc vyslobodili deti a aj to s vážnym varovaním. No a vy si myslíte, že nám by niečo také bez švajčiarskych právnikov prešlo? Nie, cikať sa bude tam, kde treba.


No ale vymyslite niečo HNEĎ, keď vaše dieťatko si samozrejme vždy zmyslí až na poslednú chvíľu. Central Park som prebehol naraz na všetky strany minút a nič poblízku nenašiel. Zdrapol som rodinu a vybehli sme pred vchod do parku. Ale ani tam nič nebolo. Cez ulicu stojí vysokánsky Trumpov hotel. Miliardár a jeho milionárski hostia. Nebolo čo váhať, zavelil som:
„Vpred!“


V hoteloch je vždy niekde za recepciou toaleta. To podstatné, čo musíte urobiť je, že udržíte moment hybnosti a suverénne preplávate okolo tej recepcie. Naša rodina suverénne preplávala okolo recepcie, ešte nám aj otvorili dvere, ale toaleta tam na prvý pohľad NEBOLA. Boli tam ale výťahy a v záujme udržania momentu hybnosti som nadirigoval moje baby tam. Naše dieťatko už bolo popolavé a vydávalo podivné zvuky. Ak teraz zaváhame a vyvedú nás pred hotel, pociká sa nám na hanbu celého sveta. Privolal som výťah, vtiahol dnu moje devuchy a stlačil po pamäti gombík – deviate poschodie, to je moje šťastné číslo.
„Určite tam bude toaleta, v takomto hoteli nemôže nebyť.“
Keď sme vyšli na deviate poschodie, povedala moja žena Janina:
„V takomto hoteli má každá izba toaletu, načo by ju mali na chodbe.“


Moja milovaná žena má vždy skvelé nápady a postrehy, väčšinou však nám nič nepomôžu. Ona je múdra dodatočne. Zúfalo som zahol za prvý roh. Jedny dvere boli otvorené, vošiel som a narazil na hotelového zriadenca, čo tam robil poriadok. Bleskovo som mu vysvetlil situáciu. Chápavo pokýval hlavou a povedal:
„Samozrejme, pane, vo vedľajšom apartmáne budeme maľovať, je tam voľno.“


A ten boží tvor (nepýtajúc sa čo sme, kto sme a prečo sme práve tu a nie na nejakom verejnom odľahčovadle) otvoril ten vedľajší apartmán a VŠETKY TRI moje krásavice vrazili naraz do tej luxusnej, mramorom obloženej miestnosti. Vydýchol som si, ale pre istotu som sa opatrne rozhliadol. Na stole počítač, okolo vzácne obrazy, vázy. Hneď som sa pratal na chodbu, aby sme neboli náhodou v podozrení. Poviem vám, pre mňa to bol adrenalínový zážitok so šťastným koncom. Ale moje baby, tie to zobrali z celkom iného konca. No veď povážte tú slávu – vycikané u miliardára Trumpa!

streda 16. septembra 2009

AMERIKA 34

SÁM NA SÁM

Výraz „sám na sám“ som počul po prvý krát od priateľov z Broumova, ktorí pri svojom podnikaní prišli na to, že sa nemôžu na nikoho (najmä nie na zamestnancov) spoľahnúť. Ale až v turistickom centre Virginia Beach som stretol pri práci takéhoto osamelého bežca sa šťastím. Yaşar Kilić je Turek z Kapadokie, ktorý vám vo Virginia Beach namaľuje vaše meno na zrnko ryže. Na druhú stranu toho zrnka meno vašej ženy, frajerky, detí, verného psa, no čo len chcete. To všetko zataví do malého skleneného náhrdelníku (alebo náramku), kam nasype trochu jemnučkého piesku a ozdobí ten výtvor korálikmi podľa výberu. Je to originálne a lacné. Ale, ak by ste si mysleli, že to je všetko, čo by ste sa o Yaşarovi mohli dozvedieť, tak sa mýlite. Veď len počúvajte:

„Prišiel som do Ameriky pred desiatimi rokmi. Doma som robil všeličo, dokonca aj v politike som bol. Ale už sa to nedalo vydržať. Najskôr som bol v Bostone. Maľovať na zrnká ryže ma naučil priateľ. No áno, mám veľké ruky a hrubé prsty, ale zato mám dobré oči a trpezlivosť. Dá sa to, keď som prišiel sem, mal som dokonca niekoľko iných, čo pre mňa robili. Ale to viete, keď nad nimi nestojíte, strkajú si doláre do vrecka. A ešte chcú, aby ste im platil. Tak to nie, teraz už robím len sám. Mám dve dcéry, obidve na vysokej, jedna študuje právo, druhá medicínu. Tu, v Spojených štátoch! Chlapec je doma s manželkou, dal sa na ekonómiu. Žena bola za mnou pred pár rokmi na návšteve. Chcel som, aby ostala, že postavím dom. Mám na to, podnikám aj v turistike, dohadzujem turistické výpravy do Kapadokie – príďte, je tam krásne… Nechcela zostať, nepáčilo sa jej tu. Tak som tu sám. Ešte pár rokov vydržím, potom uvidím. Či sa mi tu páči? Robota ako robota.“

Až sa náhodou dostanete do Virginia Beach, zájdite na Atlantic Avenue a zastavte sa u nášho priateľa Yaşara. To nie je len turistická atrakcia s popísanými zrnkami ryže, to je aj jeden nie celkom splnený americký sen.

streda 9. septembra 2009

AMERIKA 33

ČÍPÁK


Viete, keď vám Univerzita horko-ťažko zaplatí poplatok a letenku na vedeckú konferenciu a ubytovanie si už musíte hradiť z vlastného vrecka, tak veľmi nevyskakujete. Medzi našincami v Amerike sa tomu hovorí „čípák“ - od slova „cheap“ (lacný), ktoré sa vyslovuje „číp“. Takže ako „čípák“ som, hanba-nehanba, s pomocou amerických známych našiel v Denveri najlacnejší hotel blízko miesta konania konferencie, čo bol pre zmenu v najdrahšom miestnom hoteli. A to kam ma viezol mikrobus z letiska ani nebol hotel, volali to hostel. Šofér to dobre vedel a tak najskôr porozvážal po hoteloch všetkých ostatných (vrátane niekoľkých mojich zahraničných kolegov) a potom sa odhodlal zaviesť ma pustou uličkou k nízkej budove s nápisom „Práčovňa“. Tam ma vyložil a poprial všetko príjemný pobyt. No, veľmi to nepomohlo, lebo som nenašiel RECEPCIU toho akože-hotela. Tak som sa šiel opýtať do tej veľkej práčovne a zistil, že na noc sa hostia prihlasujú pri tom istom okienku ako sa odovzdáva špinavé prádlo – skvelý začiatok.
Len čo som sa zapísal a ubytoval, už niekto klope na dvere. Za nimi stál veľmi starý, vráskavý pán – správca hostelu.
„Vitajte, som rád, že tu máme opäť niekoho z Českej republiky!“
„Ale ja nie som z Českej republiky.“
„Ale pána Radka Johna iste poznáte. Býval tu takmer mesiac.“
To ma upokojilo. Na celý pobyt som mal o sebavedomie postarané. Veď keď bývam v hosteli, kde vydržal mesiac aj Radek John; autor niekoľkých úspešných kníh, filmov a publicistická hviezda televízie Nova; nemôžem sa považovať za chudáka.

streda 2. septembra 2009

AMERIKA 32

AKO VO FILME

Priznám sa, že keď vyrážam na cesty, mením sa na stredovekého bojovníka, čo očakáva draka žerúceho cestovateľov za každým rohom. Tentoraz som už bol na ceste domov, čakal ma let späť do Európy - zo San Francisca, cez Chicago do Viedne. Plný dojmov, spomienok a tiež očakávaní z návratu domov akurát načas pred vianočnými sviatkami. Pred očami som mal skôr svoje dve malé i jednu veľkú princeznú a tak ma tento posledný cestovateľský drak dokonalo zaskočil. Pristáli sme v Chicagu a ja som mal na prestup do lietadla viac ako hodinu. Letisko O´Hare som už trochu poznal a nezdalo sa, že by ma čosi mohlo prekvapiť. To že mi vyložili všetku objemnú batožinu ma neznepokojilo a len pre istotu som si zašiel k informačnému pultu, opýtať sa, na ktorom termináli sú lety do Európy a teda aj môj. Dvaja ochotní takmer-dôchodcovia najskôr na mňa pozerali s nehraným údivom, potom ma poprosili, aby som im ukázal letenku. Vysvitlo, že toto nie je medzinárodné letisko O´Hare, ale nejaké vnútroštátne a na to medzinárodné sa ešte len musím presunúť. Na otázku AKO PREBOHA ma odkázali na nejaký mikrobusový spoj.
Vyrazil som teda spletitými chodbami, proti prúdu cestovaniachtivých davov Američanov hľadať ten správny mikrobus alias shuttle. Po istej námahe a stupňujúcej sa nervozite som našiel východ a pri ňom akúsi černošku. Tá kasírovala za cestu na letisko O´Hare. Zaplatil som a nervózne čakal. NIČ sa nedialo a černoška nejavila záujem informovať ma KEDY sa pôjde. Zaplatené som už mal, ustúpiť nebolo kam. Pomaly sa začínali objavovať rovnako bezprizorné typy ako som bol ja. Tiež hneď zaplatili a takisto nervózne prestupovali z nohy na nohu. Pre dokonalosť scény, černoška občas mizla. Márne som sa snažil nájsť potvrdenku o zaplatení, ale aj keby som ju našiel, prd by mi to bolo platné. Zrazu sa však zjavila a ukázala na mikrobus pred vchodom. Naskákali sme doň aj s kuframi ako skúsené výsadkárske družstvo. Mikrobus bol plný, boli sme tam VŠETCI – len šofér chýbal. Bol neskorý večer a v prítmí mikrobusu sa ozvalo tiché protestné mrmlanie. Ale Američania sú zvyknutí, že u nich služby fungujú a tak trpezlivo čakali. Ja, jediný Európan, som zatiaľ nacvičoval vrcholné cestovateľské číslo – skok z vlastnej kože. Nervy ma brali ako pri finále majstrovstiev sveta v hokeji. Akurát s tým rozdielom, že ak by sme tento zápas s časom nevyhrali, tak som v úplne a kompletne v tej onej – ibaže americkej. Tá letenka bola najlacnejšia možná a preto nemeniteľná na iný let. Buď letíš, alebo zaplať znovu. Oblieval ma pot všetkých teplôt od studenej až po vrelú a NIČ sa nedialo. Začal som ticho protestovať, ale moji spolucestujúci to ignorovali – americké služby nemôžu zlyhať, načo tá európanská panika!
Ko-ne-čne nastúpil šofér. Pozreli sa na mňa víťazoslávne. Teda tí, čo sa vládali hýbať. Ten šofér bol totiž tak obrovský černoch, ale tak obrovský, že keď nastúpil, niekoľko z nás muselo nutne vypadnúť oknom. Šofér naštartoval, pohol sa a ležérne pustil rádio. A to presne v okamihu mimoriadnych správ. Mimoriadna správa znela – Chicago je kvôli vlnám áut víkendových a predvianočných dovolenkárov tak prepchaté, že je prakticky NEPRIECHODNÉ. Mal som sa na ostatných pozrieť víťazoslávne, ale ja som bol zhrozený. Ja som im totiž veril a teraz som aj o tú vieru prišiel! Ako vo hollywoodskom filme sme vybrali zákrutu pred letiskovou halou a pred nami sa rozprestrela neuveriteľná scenéria nekonečných šnúr automobilových svetiel tak ako nám v ceste stáli KILOMETRE stojacich áut. V mikrobuse bolo hrobové ticho. Domáci cestovatelia nemali slov, alebo vedeli, že by boli zbytočné. Mikrobus zastal a ten obrovský černoch sa zahniezdil v sedadle, ktoré úpenlivo zaprotestovalo. Pozeral som sa na obrovský zátylok toho chlapa a mal som pocit, že tu sa čoskoro niečo stane. To čo sa naozaj vzápätí stalo, bolo dokonalé pokračovanie tohto nikdy nenakrúteného hollywoodskeho trháku. Ktosi čosi nesmelo špitol, na čo ten černoch povedal jedno veľké, tlsté „Yeah“. A vyrazil.
Ako sme sa na O´Hare dostali, sa ma nepýtajte. Viem, že sme chvíľami išli aj v protismere. V skutočnosti sme VÄČŠINOU išli v protismere. Do toho KAŽDÚ chvíľu mimoriadna správa vrátane búračiek. Ale obrovský čierny šofér to odrážal ako muchy a náhle, bez varovania, sme vybrali poslednú zákrutu pred vstupom do letiskovej haly chicagského medzinárodného letiska. A v tej najnevhodnejšej chvíli sa ku mne obrátil môj namačkaný sused a opýtal sa tú najstupídnejšiu otázku – A odkiaľ ste? Pokúsil som sa odpovedať a on stihol tých posledných päťdesiat metrov prebrať so mnou obvyklý cestovateľský dialóg. VŠETCI začali do toho brebentiť ako zlet starých mám v materskej škôlke. Boli sme zachránení! A všetko sa vrátilo do starých koľají. Rozpŕchli sme sa v sekunde od mikrobusu, každý s vlastným cestovateľským bremenom. V tomto bode sa tento skutočný cestovateľský zážitok líši od hollywoodskych filmov. Tam sa totiž VŽDY na konci tlieska nadšením nad vlastnou, americkou, dokonalosťou. Ale ten veľký čierny chlap si to tentoraz naozaj zaslúžil…