AMERIKA 4

AMERIKA

KEĎ V AMERIKE HORÍ

(Iowa City, spisovateľský pobyt)

Prišlo to bez najmenšieho varovania a navyše prišlo to v najnevhodnejšiu chvíľu - sedel som na tróne. Teda tam, kam chodia aj králi (a už aj prezidenti) sami. A do toho výkriky na chodbe - horíííííííí! Skvelo podfarbované trieskaním dvermi ako jednotliví obyvatelia nášho poschodia vyrážali zo svojich izieb do bezpečia pred budovu internátu. Aby toho nebolo dosť, o chvíľu sa ozvali hasičské sirény. Veľmi nevhodný čas na posedávanie na doske, ktorá znamená odvrátenú stranu sveta. V tej nedôstojnej polohe som musel navyše zvážiť skutočnosť, že už v druhý deň môjho amerického pobytu v lepšom prípade prídem o všetku svoju batožinu a zvyšné mesiace absolvujem ako pohorelec len v trenkách. Dokonca v tom horšom prípade budem ešte aj skákať z ôsmeho poschodia do náručia nejakého hrdinského amerického hasiča. A keďže tento výkon nebude súčasťou žiadneho hollywoodskeho filmu, nemusí nutne dopadnúť happyendom. Plamene a hlavne dym sa šíria smerom nahor a keďže som trónil na najvyššom, ôsmom, poschodí, nebola šanca, že by som sa tomu čírou náhodou vyhol. Bolo treba konať rýchlo, ale skúste konať rýchlo v polohe skrčenca, navyše keď váš metabolizmus z neznámych dôvodov práve v takej chvíli odmieta zrýchliť. Ostalo len čakať.

Aj som si hovoril - čo keď je to len malý požiar a oni to zvládnu bezo mňa? Veď, ak by to bolo naozaj vážne, určite mi zaklopú na dvere. V tej chvíli sa ozval až hysterický buchot na dvere. Objavili ma! So spustenými gaťami a v polovičke tak dôležitej práce. Ten buchot dopĺňali výkriky službukonajúcej študentskej požiarnej hliadky. Trvali na tom, že musím OKAMŽITE opustiť budovu a zhromaždiť sa spolu s inými na druhej strane ulice na nábreží rieky. Za tie dva dni som už stihol počuť o tom ako nejaký spisovateľ predo mnou odmietol odísť od rozpísaného textu a tak ho vyviedli násilím. Američania robia všetko smrteľne vážne - videli to vo hollywoodskych filmoch a vedia, že to má tým pádom zmysel. Neoplatí sa odporovať akémukoľvek službukonajúcemu Američanovi. Navyše ich budovy sú zväčšia z dreva a papundeklu, takže veľmi ľahko horia, ako som mohol poznať neskôr podľa spáleníšť drevených domov v Modrých horách. Konečne sa mi podarilo dokončiť dielo, narýchlo spláchnuť a otvoriť dvere. Stáli tam ONA a ON a nehrali to. Na krku plynové masky, na rukáve páska protipožiarnej hliadky a oči navrch hlavy. Ale boli zdvorilí:

"Pane, musíte okamžite opustiť budovu. Ste posledný!"

Prikývol som a vbehol späť do izby. Cez okno som ľavým okom zazrel 800 členný dav evakuovaných študentov a kolegov spisovateľov z IWP ako sa pozerajú hore na toho jediného idiota, ktorý ostal v ohrozenej budove. K môjmu ôsmemu poschodiu už stúpali hasičské rebríky. Bol neskorý večer a rozblikané majáky hasičských a policajných áut dokonalo dokresľovali scénu. Bezradne som sa otočil k mojim veciam. Doma som sa balil skoro pol dňa. ČO môžem - musím! - z toho všetkého vziať hneď a do dvoch rúk?! Nebol čas na rozmýšľanie - nervózny šepot hliadky na chodbe ("Čo tam ten chlap robí?!"), vonku sirény - drapol som tú najdôležitejšiu vec oboma rukami a zbehol v minúte bočným požiarnym schodišťom osem poschodí.

TÁ NAJDÔLEŽITEJŠIA VEC V PRÍPADE POŽIARU

V osmestohlavom dave na evakuačnej ploche som našiel skupinku našich. Boli to spisovatelia z celého sveta, ktorí sa tu zišli na trojmesačný pobyt v rámci International Writing Program. Chcel som vedieť, čo bolo pre nich to najdôležitejšie, čo treba zachrániť pred požiarom. Odvtedy to považujem za ďaleko lepšiu anketovú otázku ako tú notoricky známu - čo by ste si vzali so sebou na pustý ostrov. Na pustom ostrove vám to predsa môže byť ukradnuté, či ste sa rozhodli správne. Ale uvážte, čo by ste si v sekunde mali vziať medzi ľudí, aby ste prežili! Estónec to vyriešil pasom, ešte ho držal v ruke. Izraelčan si vzal šeky a peniaze. Austrálčan zvieral pod pazuchou svoj rukopis, ktorý tu chcel dokončiť. Číňan z Hong-Kongu kľačal na kufri, lebo doň nahádzal takmer celý svoj majetok, ktorý bol pôvodne v dvoch kufroch a teraz v tme skúšal vystopovať, čo všetko pri evakuačnom behu stratil. V tejto súťaži národov vyhral môj nápad. Ja som zobral zo svojej izby - basu piva značky Beck. Všetci to ocenili. Ten poplach bol totiž falošný. Nič nehorelo, len sa niekde splašil požiarny hlásič. A kým americkí hasiči v teplej augustovej noci skončili svoje požiarne cvičenie, dobre padla fľaša správne vychladeného Becka.

(pokračovanie)

AMERIKA 3

AMERIKA

VTIP, KTORÝ NEVYŠIEL

(Iowa City, spisovateľský pobyt)

V prvý oficiálny deň nášho pobytu, nás všetkých zhromaždili v jednej z reprezentačných sál Univerzity. Mali sme sa našim hostiteľom i sebe navzájom predstaviť a mali sme povedať, prečo sme sem prišli a čo chceme za tri mesiace svojho amerického pobytu urobiť. Keď prišiel rad na mňa, stručne som sa predstavil a na druhú otázku som odpovedal ešte stručnejšie:

"Prišiel som si sem zahrať tenis. Viete, tenis ma veľmi baví a vy tu máte kurty zadarmo". Všetci sa zasmiali, aj hostitelia. Ale ja som to myslel vážne. Predstavte si, že ste na veľkorysé náklady amerických hostiteľov po prvý krát v tejto krajine, pričom vám ešte zvlášť robia program, aby vám ukázali svoj americký život od literárnych aktivít, cez farmársky život až po rodeo. Len blázon by sa pred takou šancou zatváral do pracovne a písal. To môžem aj doma...

A tak som nevynechal žiadnu príležitosť (snáď okrem návštevy zápasu v tzv. americkom futbale, ale to zasa nebola až tak veľká strata), aby som Ameriku s pomocou domácich naozaj objavil. Okrem Iowa City, Cedar Rapids a okolia som navštívil jedenásť iných štátov a pobýval v desiatich veľkých mestách. Neunikli mi ani Niagarské vodopády a sanfranciský záliv s mostom Golden Gate a väznicou na ostrove Alcatraz. Navštívil som aj strýčka Lincolna v jeho pamätníku s výhľadom na Capitol. A predsa, bez toho aby som to plánoval, som počas svojho pobytu napísal osem poviedok, šesť starších som tam uverejnil. Viaceré svoje eseje som doplnil, alebo prepísal. Navrch som vyprovokoval celý zborník prác účastníkov nášho ročníka IWP na tému "24 hodín Ameriky", ktorý aj vyšiel. A až teraz si uvedomujem, aký kus veľkorysosti a vedomia súvislostí v našich amerických hostiteľoch bol. Oni si vás totiž preklepnú dopredu - posúdia váš tvorivý životopis, vybrané texty a spisovateľské plány. A keď vám raz dajú dôveru, vedia, že už nad vami nemusia stáť a kontrolovať, či z vás naozaj aj niečo vypade. Vedia, že trpíte chorobou, ktorá sa nedá liečiť. A že vám stačí dať len čas, strechu nad hlavou, nenechať vás o hlade - a určite, celkom určite, vás niečo tvorivé napadne. Ich nezaujíma čo, nepreverujú to. Pretože vedia, že najväčší záväzok, ktorý vás spoľahlivo zamestná je tá bezbrehá dôvera. Na 90% im to vychádza a to je veľmi vysoké číslo oproti efektivite akejkoľvek činnosti, ktorá musí byť vynucovaná námatkovými kontrolami a celou armádou byrokratov vyzbrojených batériami dotazníkov.

Ak by sme sa len toto naučili od tých na druhej strane Atlantického oceánu, veľa by sme získali. A to už len tým, že by sme veľmi ušetrili na úradnícko-kontrolenkovskej mašinérii. Ale, len tak medzi nami babami, chceme to vôbec?

VEDIA O NÁS

(Iowa City, spisovateľský pobyt)

U nás sa s obľubou pestuje mýtus ako si nás Američania pletú pomaly aj s Eskimákmi. Cítime sa dotknutí a pritom celkom neprávom. Oni pletú takmer každého s každým (rozhodne tie menšie národy) a niet sa ani čo čudovať. Veď, uvážme, takému obyčajnému Američanovi kdesi v Iowe, ktorý celý život pestuje kukuricu a nedostane sa preto ďalej ako po susedný štát Missouri, je presná geografia malých národov naozaj prd platná. A očakávať dva roky po rozdelení Československa, že by si to tu vôbec niekto všimol, bolo zbytočné čo i len dúfať. Preto, keď som v krčme zvanej Deadwood, po primeranej pivnej dávke, vošiel do pánskej miestnosti, ostal som stáť s rozopnutým zipsom pred počmáranou stenou nad pisoármi. Stálo tam:

"To sú ale hlupáci v tom Československu, že chcú zlikvidovať svoj zbrojný priemysel!"

"O čom to hovoríš, Československo už neexistuje. Je Česká republika a Slovenská republika. Ktorú myslíš?"

Tento nástenný dialóg uťal niekto tretí: "To je fuk, Oklahoma má zbraní dosť."

Chcete k tomu niečo dodať?

AMERIKA 1-2

Existujú dve Ameriky.

Jedna je tá, ktorá sa objavuje každý deň v politických komentároch. Bez ktorej by sa už zahraniční komentátori pomaly nemali o čom baviť. Jej mediálny obraz je hollywoodsky technicolorový a nesmierne akčný. V ňom sa ľudia bavia tak, že na seba večne mieria pištoľami a ich dialógy pripomínajú súťaž jedákov vtipnej kaše.

Ale existuje aj tá druhá - každodenná, normálna, netelevízna Amerika.

Tento seriál príbehov je o tej druhej.

KEĎ SA UŽ NA ZAČIATKU NEDARÍ 1.

Než som letel po prvý krát za oceán, absolvoval som už niekoľko zahraničných pobytov v Európe a na palube lietadiel som sa cítil ako doma. Všade som hovoril anglicky a neveril som, že by som sa v lietadle americkej spoločnosti nedohovoril. A predsa.

Len čo sme vzlietli z Amsterdamu, letušky začali roznášať večeru. Bola chutná a bohatá. Dal som si k tomu pohár vína. Keď som dojedol, mal som už celkom dobrý plán - dám si ešte jeden pohárik na dobrú noc a pospím si až po americké brehy. Kývol som na letušku a hovorím:

"Dám si ešte jeden."

Pozrela na mňa s prekvapením a poznamenala:

"Nie som istá, či ešte budeme mať."

To ma teda nadvihlo. Na chudobnom Slováčikovi by chceli šetriť! Veď v tejto obrovskej mašine musí byť vína na pitku až do rána. Trval som teda na svojom. Mykla plecom:

"Pozriem sa, pane."

Víťazoslávne som sa rozhliadol, ale nikoho tá drobná kontroverzia nezaujala. A moje sebavedomie malo hneď spľasnúť. Odzadu, nečakane, akoby padla z neba - priplávala na stolík predo mnou nová porcia večere. Prekvapene som sa obrátil rovno do širokého úsmevu letušky: "Dobrú chuť, pane."

"Ale ja som nechcel ešte jednu večeru, chcel som ešte jeden pohár vína!"

"To víno vám donesiem, pane, ale tú večeru budete musieť zjesť. Získala som ju len pre vás." Chvíľu som zarazene sedel, potom ma napadla spásna myšlienka a začal som ponúkať všetkých naokolo. Nikto nechcel. Medzičasom som vyfasoval pohár vína a uistenie letušky, že si príde pre prázdnu tácku. Vyhodiť to nebolo kam. So vzdychom som sa do toho pustil a - prejedol sa na prasknutie. Celú noc, celých osem pracovitých hodín som vďaka tomu nespal a preklial svoju nekonečnú jazykovú nafúkanosť. Angličtina to nie sú len slová, to je aj prízvuk a gestá. Toto bola náročná lekcia.

KEĎ SA VĎAKA NEZNALOSTI, ĽAHŠIE ŽIJE 2.

Počul som od viacerých, ako ich po pristátí na americkej pôde preklepávali imigrační úradníci celé hodiny. Natvrdo, vážne, neúprosne. Lenže ja som sa ledva motal, nevyspaný, sám na seba naštvaný, bez nálady a chute odpovedať na čokoľvek. A čakal ma ešte ďalší let do Iowy.

"Prečo ste prišli do Spojených štátov a čo tu chcete robiť?"

Tomu uniformovanému zvedavcovi som strčil pod nos všetky papiere a odvrkol:

"Prečítajte si, ja na to nevidím. Celú noc som nespal."

Chvíľu ich držal ostentatívne v ruke a pozorne ma študoval. Mohol ma zrušiť lusknutím prstov. Mohol mi to dať vyžrať. Dnes sa v tom jemu podobní dokonca vyžívajú. Nedávno vyložili z lietadla americkú rodinu arabského pôvodu len preto, že ich deti sa bavili o tom, kde je v lietadle bezpečnejšie sedieť. Udal ich spolucestujúci. Amerika dneška je paranoidná, to je dedičstvo bushizmu. Keď som prilietal do Ameriky ja, prezidentom bol Clinton. Ale už aj vtedy bol imigračný dôstojník pán. On mal právo sa pýtať, ja povinnosť odpovedať. Netuším, čo mu prebehlo hlavou, a či zobral ohľad aj na to, že podľa papierov som bol hosťom americkej vlády. Ale podal mi tie papiere späť, usmial sa a povedal: "

Vitajte v Amerike. A hlavne, dobre sa u nás vyspite."

Bol to frajer. A ja živý dôkaz, že šťastie sadá naozaj prednostne na volov.

P.S.: POCIT

Je to len pocit, zväčša nestojí na jednom fakte, ale na množine (či skôr hmlovine) skutočností často vnímaných len periférne. Uvedomovaných dodatočne, nevyslovených. Preto je to práve "len" ten pocit. Je vlastný každej mysliacej a cítiacej bytosti. Je to pocit nenaplneného sna o ideálnom živote v ideálnom svete. Eldoráde, spravodlivej zemi, prosperujúcom kraji, slobodnej zemskej kryhe, stručne - raji. Každý si ho možno v duchu maľujeme ináč (aj keď aj tu by som veril na sériovú produkciu a konzumný vkus), ale pocit máme všetci rovnaký. Zobrať sa a ísť, lebo nie je nič ľahšie než opustiť ťaživé každodenné detaily a vybrať sa na neznámu cestu za tušeným ideálom. Ten pocit očakávania je mnohým známy a iste neopakovateľný. Tešíme sa. Sme zvedaví. Tak teda poďme!

Na lásky, či zamilovania na prvý pohľad, je najlepším liekom druhý pohľad. A tak, ako turisti, či cestujúci služobníci, po druhý a ďalší krát už toľko nevyvaľujeme oči. Už zaostrujeme. A objavujeme toľkokrát objavené. Že aj oni, tí v raji, majú ľudské problémy. Že aj oni sa majú na čo sťažovať. A čo je najprekvapujúcejšie, aj oni majú svoj vysnívaný raj - kdesi inde. A tak nás pri pive v londýnskom jazzovom klube, či pred všadeprítomným McDonaldom v Paríži, nečakane a bez prípravy prepadne myšlienka, ktorej otrepanosť až bráni vysloviť ju nahlas. Že totiž doma je doma. A basta. Bez vysvetľovania. Tu som na výlete, ale tam som doma. Tu som hosť, ale tam môžem byť hosťom aj hostiteľom. Skrátka, začíname sa tešiť domov. Začíname mať pocit ako pri prvej školopovinnej pitve v rámci prednášok o anatómii. Už sme toho videli akurát dosť - a teraz konečne domov! Pri ceste naspäť sa tešíme, pocit môže narásť až do sentimentu, ktorého príznaky sú učebnicové a v učebniciach asi iste aj dôkladne popísané.

Prichádzame teda domov a celí natešení rozprávame. Pravdupovediac v prúde slov nám môže uniknúť, že oni (teda naši rodní) nás-cestovateľov veľmi nepočúvajú a ak, tak len na pol ucha. Majú svoje (teraz už vlastne zase naše) každodenné problémy. Kým dorozprávame, každodenné problémy prepadnú aj nás. A tak s odhodlaným vzdychom vstúpime prvý najbližší všedný deň na bežiaci, nekonečný pás toho všetkého normálneho a domáckeho. Už zase sa tlačíme sa v električkách, či metre, rozčuľujeme nad novinovými správami, hádame o samozrejmosti...

Ak nám pamäť slúži, ozve sa čoskoro. A začne pripomínať, začne ponúkať príklady pre porovnanie. Začne zarábať na nový čerstvo nakysnutý a stále narastajúci pocit. Ak pozorne načúvame, neudržíme sa a opäť vykročíme na cesty. A zase sa vrátime späť. Hnaní kyvadlom pocitu rovnakej sily, len meniacich sa znamienok. Skutočne šťastní potom bývame spravidla vo výške desaťtisíc metrov nad zemou, v lietadle, ktoré nás vezie za novým vysnívaným rajom, či späť za znovuobjavovaným domovom. Ten raj a ideál je potom vlastne už len v hľadaní. A v tej perspektíve z výšky desiatich kilometrov. Smola ja len v tom, že aj sebedlhší let raz končí pristátím na tvrdej zemi. A tak sa na palubách lietadiel prevážajú nielen pasažieri a ich batožina, ale aj tony neregistrovaných a nepreclených pocitov a túžob. Môžete sa potom čudovať, že raz za čas niektoré z tých lietadiel padne?